Z Tokia pod Fuji uprostred leta
Posledné roky sa stále vraciame do Thajska. Máme to tam radi a už sa tam cítime trochu ako doma. Možno práve preto sme tentoraz zatúžili po niečom novom.
A ani neviem ako, zrazu sme sedeli v lietadle smer Japonsko.
Krajinu, ktorú má väčšina ľudí spojenú s čerešňovými kvetmi alebo legendárnym prašanom. My sme si vybrali obdobie, keď sa z chodníkov stávajú rozpálené platne, človek sa potí aj pri státí na mieste a ty si začneš uvedomovať, že potiť sa dokážu aj nechty.
Tokio len na otočku
Dostať sa na druhú stranu sveta dá telu vždy trochu zabrať, a tak sa hneď na začiatku snažíme zabojovať s pásmovou chorobou tým, že vynecháme jeden spánok. Asi to nie je úplne najrozumnejšie riešenie, ale nejako nám to funguje. Teda… možno ani nie. Cestovanie totiž začíname so spánkovým deficitom a dohnať ho býva poriadne náročné.
Lenže v novej krajine nemáme čas strácať čas spánkom.
V Tokiu sme strávili síce dve noci, ale v podstate iba jeden celý deň, a tak sme sa ho snažili využiť naplno. V takej obrovskej metropole je nekonečne veľa miest, ktoré stoja za návštevu, no my sme to nijako nehrotili.
Väčšinu času sme sa len vozili metrom, nakoľko to bolo miesto, kde sa zaručene človek v horúcom japonskom lete môže schladiť, a nechávali sa unášať jeho tempom.
Navštívili sme chrám ukrytý v lesíku uprostred mrakodrapov, zastavili sa v parku, kde si domáci s obrovským nadšením tancovali rock’n’roll, a v podstete sme sa len tak túlali ulicami, pozorovali ľudí a ochutnávali rôzne jedlá.
Najznámejšia križovatka sveta
Našou jedinou naozaj naplánovanou zastávkou bola najznámejšia križovatka sveta – Shibuya.
S blížiacou sa zlatou hodinkou sme sa vybrali na vyhliadku, ale trochu sme to nedomysleli. Samozrejme, že na čas pred západom slnka bola beznádejne vypredaná. Našťastie žijeme v digitálnej dobe, a tak sme za pár minút zistili, že o niekoľko poschodí nižšie je Starbucks s takmer rovnakým výhľadom. A ako bonus? V cene máte neobmedzenú konzumáciu ich sortimentu a za príplatok je v tom aj pivo. Takže za mňa možno ešte lepšia voľba ako oficiálna vyhliadka. Teda… aspoň si to nahováram, keďže tú druhú nemám ako porovnať.
Inak úprimne? Tú križovatku som si predstavovala o niečo väčšiu.
Nič to ale nemení na tom, že množstvo ľudí, ktoré cez ňu prejde, je úplne neuveriteľné. Na jedno zelené svetlo ju počas špičky prejde približne 2 500 ľudí a za celý deň sa ich počet pohybuje okolo pol milióna. To sú čísla, ktoré si človek len ťažko vie predstaviť.
Keď ťa mesto pohltí
Tokio je pulzujúce veľkomesto, ktoré prakticky nespí. A to sa nám možno trochu vypomstilo.
Večer sme totiž zamierili do štvrte Golden Gai. Tvorí ju približne dvesto miniatúrnych barov natlačených v úzkych uličkách a do väčšiny z nich sa zmestí menej ako desať hostí. Každý podnik má vlastnú atmosféru a minimálne tie, čo sme navštívili my, mali jedno spoločné. Steny boli vyzdobené bankovkami z celého sveta. Pár barov sme obehli, až sme sa v jednom akosi zasedeli.
Nerozumiem, prečo sa nám to stáva vždy vtedy, keď nás na druhý deň čaká skoré vstávanie, balenie a presun na ďalšie miesto.
Takže sa nám zase raz stalo, že ráno bolo hektickejšie, ako by sme potrebovali. Bývali sme v apartmáne a keď nám už ráno niekto klopal na dvere, že prišiel upratať, my sme mali byť v podstate preč. Realita ale bola, že izba vyzerala ako po výbuchu a ja som vyšla práve zo sprchy.
Takže sme sa rukami nohami s upratovačom dohodli, že ak má ešte iný apartmán, mohol by začať tam, nakoľko my potrebujeme ešte pol hodinku, aby nečakal v tom tele pred dverami. Asi to zabralo, pretože keď sme sa konečne vymotali z bytu, už tam nestál.
Fujikawaguchiko a výhľad na sopku Fuji
Z Tokia sme sa presunuli na vidiek. Zrazu sme sa ocitli v úplne inom svete. Z veľkomesta sme boli zrazu v dedinke, kde stáli tradičné domy s ich zenovými záhradami a na uliciach bol úplný pokoj.
Z autobusovej zastávky sme to mali k nášmu ubytku asi dvadsať minút pešo a pocitovo bola aj teplota priateľnejšia. My sme to pripisovali tomu, že sme preč z betónovej džungle, no dôvod bol oveľa jednoduchší. Bola už pokročilá hodina, slnko pomaly zapadalo a keďže tu nebol betón kam oko dovidí, teplota klesala prirodzene. Nepredstavujte si ale, že teplota klesne na 20°C.. ale z pocitových 40°C je 28°C príjemná zmena.
Po ceste sme stretávali ľudí na bicykloch a hneď sme pochopili, že skúter si tu asi nikde nepožičiame.
Po tom, ako sme sa ubytovali v tradičnom dome, kde sa spí na futonoch na zemi, na izbe máte síce vlatné WC, ale kúpeľne tvoria spoločné malé onseny, prišiel čas na jedlo.
Bez bicykla by sme moc nevideli
Aby sme sa tam ale dostali, potrebovali sme vyriešiť dopravu. S angličtinou je to v Japonsku náročnejšie, a tak sme sa nepochopili už hneď pri objednávke bicyklov. Chceli sme elektro, no dostali sme nejaké starožitnosti, ktoré, mám pocit, nemali ani prehadzovačku.
Harky, čo sme vyfasovali, nám prišli vtipné a po ceste k jedlu sme šli v podstate iba po rovinke, takže sme to až tak tragicky nebrali.
Nový deň nám ale ukázal realitu. Jedna vec je počasie. Šialené teplo je aj tu. Pocitových 40 a my na niečom, čo by v tomto storočí už po cestách byť nemalo. A druhá facka? Nie, nie je to tu všetko po rovinke.
Fujikawaguchiko sme si vybrali kvôli výhľadu na sopku, ktorá je ikonou Japonska. Naplánovali sme si asi 10 km okruh, ale začali sme ho v zlom smere. To sme ale, samozrejme, netušili.
Fuji ako z pohľadnice
Po ceste k prvej vyhliadke to bolo v podstate celé z kopca. Teplota ešte ako-tak zvládnuteľná, čomu pomáhal aj vánok, čo nás na bajkoch ovieval.
Teda až do momentu, kedy sme ich museli zaparkovať a vydať sa do kopca po svojich. Jediné šťastie, že to bolo lesíkom, inak by som skolabovala skôr, ako by som zbadala sopku.
A to by bola obrovská škoda, pretože sme sa ocitli na vyhliadkovej terase, ktorá je úplne ako z pohľadnice. Pred sopkou pózovala klasická červená japonská pagoda a k dokonalosti chýbali už iba gýčovo ružové kvety na stromoch.
Miesto je nádherné, ale je jasné, že nikdy nebude iba pre vás. Musíte sa o záber bez ľudí snažiť viac, ako by ste chceli. Napriek tomu má svoje čaro, pretože vidieť Fuji v celej svojej nádhere nie je samozrejmosť, nakoľko sa rada schováva do mrakov.
Z oficiálnej vyhliadky cesta lesíkom pokračovala ďalej, a tak sme sa vybrali preskúmať možnosti. Teda, vybrali sme sa spolu, no ja som to vzdala celkom zavčasu. Na výhľady to už nevyzeralo, a tak som sa spýtala ľudí, čo sa vracali, či to stojí za to pokračovať. Odpoveď bola jednoznačná, že les pokračuje a výhľad nebude.
Keďže sa moje telo v horúčave extrémne prehrieva pri hociakej aktivite, odmietla som pokračovať. Dávidko ale odmietol veriť okoloidúcim, a tak pokračoval sám. Do hodinky bol späť a uznal, že tam nič nie je.
Takže neostávalo nič iné ako sadnúť na naše diabolské stroje a pokračovať naplánovaným okruhom ku jazeru.
Cesta k jazeru, ktorú zažiť nechceš
Tu už ale nastal naozajstný boj o život. K šialenej teplote sa pridal aj kopec. Nič strašné, ale zato nekonečné. Nálada sa v sekunde zmenila na bojovú.
Teplo, hlad, dehydratácia a fyzická námaha prebudili diablov v nás. Všetko bolo zlé, nevládala som prejsť v kuse asi ani 100 metrov bez toho, aby som bicykel nechcela zošrotovať vlastnými rukami. Dávidko samozrejme mohol za to, že sme v tejto situácii, že nemáme elektro bajky a asi aj za to, že je v lete v Japonsku teplo ako na tečúcej láve. …Veď hádam neobviním samú seba.
Na týchto stavoch je najdôležitejšie postarať sa o to, že ten, čo je nasratý menej, neprilieva do ohňa a snaží sa situáciu upokojiť. Takže Dávidko hodil do mapy najbližší obchod, aby sme sa schladili v klimatizovanom priestore a dali si vychladené pivko. Táto kombinácia stiahla vyhrotenú emóciu na zúfalstvo, čo je v podstate stav, kedy je to už iba vtipné.
K jazeru to už bolo našťastie viac-menej iba po rovinke, takže sme si navzájom navzájom nakoniec neublížili. Bohužiaľ, to nie je typ jazera, kde sa hodíš a schladíš. V túto možnosť som celkom dúfala.
Tu ale skôr si užívaš výhľady na sopku, ktoré sú dominantou celej dedinky, a prechádzaš sa po parku hore-dole a ak prídeš v správnom období, si v obklopení levandule. My sme nemali ani čerešne, ani levanduľu, ale aj tak sme boli výhľadmi na ten gigant v pozadí uchvátení.
Tento deň nás extrémne zničil a vyčerpal. S príchodom tmy sa znova príjemne schladilo a naše jediné šťastie bolo, že v dedinke, alebo teda minimálne v časti, kde sme bývali my, po desiatej nič otvorené nebolo, takže sme po večeri padli na naše futony bez toho, aby nás vcucalo do nejakej malej dedinskej krčmy, a konečne dospali jet lag.
Stálo to za to?
V Japonsku sme úplne nevedeli, čo očakávať, a tak sme si povedali, že začneme tým, čo pozná každý. Tokio, Kyoto, Okinawa… veď nejako začať treba.
Fujikawaguchiko bola síce zachádzka mimo klasického itinerára opačným smerom, ale dnes môžem povedať, že jednoznačne stála za to. A to aj napriek tomu, že sme tam namiesto elektro bicyklov dostali historické exponáty a cestou k jazeru sme sa niekoľkokrát psychicky rozlúčili so životom.
Ak sa chystáš do Japonska, jednoznačne by táto dedinka mala byť na tvojom zozname. Z Tokia sú to len približne dve a pol hodiny a ocitneš sa v úplne inom svete.
A ak by si sa chystal v lete, trochu to zváž. Také teplo si ešte nezažil, to mi ver. My sme navštívili aj Kyoto, Okinawu či Fukuoku… ale o tom nabudúce.
Napíšte komentár