Veľká Noc v Jordánskej Petre počas Ramadánu
Doteraz sme Veľkonočné sviatky využívali na spoznávanie Európskych ostrovov. Ja som už ale mala dlhší čas v hľadáčiku Jordánsko, no Veľká noc sa už nejaký čas prelína s Ramadánom, čo nás trochu odrádzalo.
Vyskočili na nás ale celkom priateľné ceny leteniek a tak sme si to celé prepočítali, prehodnotili sme si pre a proti a vyšlo nám z toho, že to bude niečo nové, pretože sme na strednom východe ešte neboli a nakoľko je to veľmi turustická krajna, predpokladali sme, že hladom neumrieme. Kúpili sme si teda letenky, objednali auto a z ponuky Jordan Passov sme si vybrali ten, kde Petru môžeme navštíviť dva dni, čo nás spolu s vízami vychádzalo lacnejšie ako to riešiť osobitne.
Že stratíme pas sme ale nerátali.
Po prílete na nás mal niekto čakať s tabuľkou a našim menom, aby nás vzal do požičovne, kde na nás malo čakať auto, do ktorého sme mali v pláne naskočiť a upaľovať do Petry na nejakú vyhliadku na západ slnka a využiť tak prvý z dvoch dní v rámci Jordan Pasu. Asi vám je jasné, že takto sa to nestalo.
Prvú hodinu sme zabili na letisku v snahe sa nejako spojiť s požičovnou, nakoľko na nás nikto nečakal. Ešte aj to by bolo v poriadku. Problém nastal až pri vypisovaní papierov, kde bolo treba číslo pasu. A tu to začína.
Po niekoľko násobnom neúspešnom prehľadaní batohu nám ponúkli pomocnú ruku. Celý čas nás upokojovali, že ak pas niekto našiel určite ho odovzdal. Tak Dávidko nasadol so šoférom do auta a vydali sa na letisko, na políciu, znova na letisko, na inú políciu a keď to už prestávalo dávať zmysel, vrátili sa do kancelárie, kde som už auto prepisovala na moje meno s mojimi dokladmi. Ako odškodné za zlý začiatok nášho výletu nám dali o triedu vyššie auto. Bola sobota a na žiadnom úrade by sme nič nevybavili, tak sme im poďakovali za pomoc a vybrali sa do auta začať našu cestu.
Tu Dávidko bez nejakého rozmýšľania otvoril tajné vrecko na batohu, o ktorom som do tej chvíle netušila, aby vytiahol držiak na telefón. Moja hlava mala čo robiť, aby pochopila čo práve vidí. Samozrejme tam bol ten držiak, no na naše prekvapenie aj stratený pas. Tak trápne a zároveň šťastne sme sa asi ešte necítili.
Po všetkých tých nervoch a stratených hodinách hľadaním niečoho, čo nie je stratené, sme konečne sadli do auta a vybrali sa za novým dobrodružstvom.
Na naše ubytovanie sme prišli so západom slnka, čo znamenalo jediné. Z Petry už nič nebude a konečne sa budeme môcť normálne najesť. Naozaj sme nečakali, že to bude až taký problém, ale obchodíky či pumpy popri ceste, ktoré síce boli otvorené, nemali nič normálne na jedenie. Všade samé suché keksy, sladkosti alebo chipsy. Takže si viete predstaviť, že po celom dni sme si naobjednávali ako pre 5tich. Na jednej strane sme chceli všetko možné ochutnať a zoznámiť sa s Jordánskou kuchyňou , na strane druhej sme nerátali s tak veľkými porciami.
Aby sme ďalší deň netrpeli znova hladom, boli sme si urobiť zásoby v normálnom obchode. Nečakajte ale žiadne európsky výber. Ja si myslím, že oni fakt žijú iba zo sladkého. Načo si fakt musíte dávať pozor počas Ramadánu je ubytovanie. Síce sme si ho vyberali extra s raňajkami, bohužiaľ pár krát zabudli napísať, že to neplatí na toto obdobie, prípadne kuchynka z fotiek bola asi od susedov a my sme boli radi ak tam bola kanvica.
Petra je miesto kde netreba veriť každému
Aj keď sme mali v pláne do Petry vyraziť s východom slnka, nejako sme nezvládli vstávanie a tak sme vyrážali o niečo neskôr. Zaparkovali sme na oficiálnom parkovisku , kde už boli prví podnikavci a snažili sa nás presvedčiť, že je to celé moc veľké a za deň to neprejdeme, ale vezmú nás na miesto, z ktorého sa nebudeme musieť vracať tou istou cestou. Na to sme im ale neskočili, pekne sme ich odignorovali a kráčali smerom k hlavnému vchodu.
Hneď v prvom stánku sme si kúpili arafatky na hlavu, aby nás chránili pred púštnym slnkom, čo vám definitívne odporúčam. V ďalšom sme doplnili zásoby vody a dali si kávu na prebranie sa. Pán nás ubezpečil, že aj napriek tomu, že je Ramadán , môžeme piť a jesť a nikoho s tým neurazíme. Priamo v Petre bola dokonca aj otvorená reštaurácia, my sme ale mali svoju svrčinku so sebou nakoľko sme nechceli nič nechávať náhode.
Káva asi ešte nepôsobila, alebo sme si po zážitku v požičovni mysleli, že sú tu všetko nezištní a úprimní ľudia, ale stalo sa nám to znova. Ako keby sme boli prvý krát za hranicami, sme skočili na podvod s koníkmi. Taká tá klasika:” Jasné poďte, je to zadarmo v rámci lístku, ktorý ste si už zaplatili.” No a my dôverčiví sme im na to skočili. Asi po 500 metroch, keď sme boli pred vchodom do kaňonu, čo vedie k Pokladnici (najznámejšia stavba Petry), už zrazu chceli 10 dolárov na osobu. To ale netušili, že sa nedáme a s 5 dolármi za oboch by mohli byť spokojní. Samozrejme že neboli a ich šéfko sa urazene otočil že nechce. Tak teda nedostaneš, keď nechceš a pokračovali sme ďalej po svojich s tým, že to bol prvý a posledný podvod, na ktorý sme skočili. Až neskôr som si všimla, že priamo na lístku zo zadnej strany je napísane, že žiadna jazda na zvieratách nie je v cene. No ale povedzme si pravdu. Kto číta informácie na lístkoch na atrakcie.
To ako je Petra čarovná sa dočítate úplne všade. Je to naozaj miesto z ktorého cítiť minulosť a každý aspon na chvíľu zatúži byt “objaviteľom”. Vedeli ste , že: Prvým Európanom (od čias križiackych výprav), ktorý uvidel Kráľovskú hrobku v Petre, bol v roku 1812 šjačiarsky bádateľ a cestovateľ Johann Ludwig Burckhardt , ktorý cestoval zo Sýrie do Egypta v prezlečení za Araba.
Petra je aj miesto kde sa nachodíš
To že sme si prispali znamenalo, že pred Pokladnicou to už pekne preľudnené, na druhú stranu na ňu krásne svietilo slnko, čo ju robilo ešte výraznejšou. Ani ten dav ľudí mi osobne nevadil. Čo mi ale vadilo boli miestami dotrení “sprievodcovia” ktorý vás vezmú na vyhliadku. Nič tu ale nie je zadarmo. Za osobu zase krásnych 10 dolárov, čo za 5 minút chôdze je naozaj zlodejina.
Ak ste fyzicky trochu zdatnejší odporúčam, všetky ich kecy odignorovať a vyšliapať si to na vyhliadku úplne na vrchu kaňonu. Budú vám hovoriť ako je to nezvládnuteľné a extrémne náročne, ale nedajte sa zlomiť. Cesta zaberie asi hodinku hore a pol dole a takmer celé je to po schodoch. Dá to jemne zabrať, ale nie je to nič nezvládnuteľné a definitívne to stojí za to. Najhoršie na tom bolo pre mňa teplo, nakoľko sa dosť rýchlo prehrievam a na tých schodoch som sa asi tak tri krát uvarila. Ja si fakt nedokážem predstaviť, čo to tam musí byť v lete. My sme boli začiatkom apríla a cez deň bolo okolo 25°C.
Petra je úplne v pohode za jeden deň zvládnuteľná. My sme to poňali vyhliadkovo a vytrepali sme sa asi na každú jednu, vďaka čomu mi za ten deň hodinky narátali 20 km v nohách. Neboli sme ale v strese a aj napriek tomu, že sme neprišli s východom slnka, ten západ sme krajší mať nemohli. Boli sme medzi poslednými na “The Monastery” . Žiadne davy ľudí a zlatá hodinka z tohto miesta urobila krásnu bodku celého dňa. Aj tu sa ide hlavne po schodoch, ale v žiadnom prípade to nevynechajte. Už len cesta hore je zaujímavá a ak si to necháte na čas pred záverečnou bude to patriť iba vám.
A to nehovorím len o The Monastry ale aj o Petre. Nik nás nevyháňal a aj keď už bolo v podstate po záverečnej, pár opozdilcov sa tak ako my ležérnym krokom vracalo ku vchodu. Z preplneného miesta sa stalo to o čom sníva hádam každý. Byť tam takmer sám. Okolo vás občas prefrčal nejaký ten beduín na ťave či oslovi, ale už od vás nič nechcel a pôsobilo to, ako keby sme sa preniesli v čase do minulosti. Všade vládla strašne zvláštna ale zároveň krásna atmosféra. Z kanonu sme už výchádzali po tme ale na cestu nám svietil mesiac. Pre istotu majte čelovku po ruke. Jeden nikdy nevie čo na neho z tmy bude chcieť vyskočiť.
Nepozvaný hosť na záver dňa
V celej Petre sú samozrejme psy, ktoré asi nikomu nepatria, no napriek tomu majú obojky so špicatými hrotmi. A ako to už býva tak psy v smečke šéfujú okoliu. Inak to nefunguje ani tam. Toto ma samozrejme neprekvapilo. Skôr ma prekvapil pes samotár, ktorý bol celý deň touto bandov psov prenasledovaní a utláčaný. A nebol to len tak hociaký pes. Bol to sibýrsky husky, ktoého by ste asi v pústnom Jordánsku nečakali. Pár krát sme ho stretli a Dávidko ako milovník zvierat sa ho snažil ochrániť a pár krát zahnal tú bandu psov aby husky mohol prejsť. Bolo skvelé ho pozorovať, pretože sa nedal ani jeden krát vyprovokovať, ale iba čakal, kedy nastane správna chvíľa a on prejde tam kam potrebuje.
Posledný krát sme ho stretli pri parkovisku. Zopakovalo sa to isté. Male džukle do neho skákali z bezpečnej vzdialenosti a pán husky len pozeral a čakal kedy mu uvoľnia cestu. Tú mu nakoniec uvoľnil Dávidko a husky sa rozhodol, že nás odprevadí ku autu. To sme si mysleli my. Pán husky mal ale vlastný plán. Nasťahovať sa k nám. V momente keď som otvorila dvere, že pre neho pohľadám nejaké keksy, neváhal a nastúpil do auta. Namieril si to rovno na zadné sedačky, kde si urobil pohodlie a nechápal prečo nenastupujeme tiež, aby sme sa niekam posunuli. Bola to veľmi zvláštna situácia. Ten pes nás jednoducho ignoroval a nemal v pláne vystúpiť. Keď sme už strácali nádej, že ho dostaneme s auta von a boli sme zmierený s tým, že na našej ceste budeme mať čierneho pasažiera, nakoniec vystúpil. Keby nás pán husky vydržal ešte dve minúty ignorovať, ide s nami.
Počas našej cesty Jordánskom sme prešli všetky miesta, ktoré sa spomínajú v azda každom sprievodcovi, takže sa máte na čo tešiť. Ďalší článok bude z púšte Wadi Run a vy si zatiaľ môžete pozrieť video s pánom huskym, ktoré prikladám do galérie.
Napíšte komentár