Sever Filipín, miesto kde sa vyberie málokto.
Po rokoch sa vraciame na Filipíny a tentoraz sme to vzali opäť celkom akčne a ako prvé sme sa rozhodli preskúmať sever krajiny.
Dostať sa tam je časovo náročné, a tak prečo si to ešte neskomplikovať. Do Manily sme totiž prileteli tesne po polnoci a pri kupovaní nadväzujúcich leteniek do Cauayan som si nevšimla posun o jeden deň, teda že sa mení dátum. To zapríčinilo, že som kúpila letenky na čas, keď sme boli ešte vo vzduchu na ceste z Európy.
Všimla som si to až po pár dňoch. Chybu som chcela čo najskôr napraviť, ale druhý pokus s kúpou leteniek na správny dátum už vôbec nevychádzal finančne prijateľne. Našla som síce alternatívu, no mala jeden háčik. Letisko Tuguegarao sa nachádzalo asi o 100 kilometrov ďalej, než sme pôvodne plánovali.
Cesta do Banaue
Tu sme mali možnosť zas a znova pochopiť citát, že cieľ je samotná cesta.
Plán bol jasný. Po tých 30 hodinách na ceste sa poriadne vyspíme a na sever vyrazíme prvým autobusom o štvrtej ráno. Realita bola, že sme mali jet lag a zobudili sme sa podvečer. Takže sme zašli na jeden drink a ako to už býva, na izbu sme prišli nad ránom. Rozumej, autobus už pravdepodobne štartoval.
Možno sme mohli skúsiť nejako ten prvý autobus, no zalomilo nás skôr, ako sme túto možnosť vôbec začali zvažovať. Čo znamená, že našu cestu sme začali až o desiatej.
Prvé hodiny sme sa presúvali diaľkovým autobusom, ktorý nás vyhodil na nejakej križovatke, kde nás našťastie domáci nenechali dlho tápať v tme. Poradili nám, kam sa postaviť a na aký spoj kývnuť, aby nás naložil a vzal tam, kam potrebujeme. To sme si mysleli, kým sme neboli na konečnej, ale stále ďaleko od nášho cieľa.
Na posledný úsek sme museli využiť tradičné jeepney. A to je zážitok sám o sebe. Prerobené pickupy, ktoré by chceli byť autobusom. Veľkosť tretinová, ale ľudí sa tam zmestí hádam ešte viac. Pohodlie takmer nulové, ale filipínsku gýčovosť v dekoráciách im treba uznať.
Po nekonečných ôsmich hodinách cestovania sme konečne dorazili do cieľa. Dedinky Banaue.
V momente, keď sme vystúpili, sa akurát začal predvianočný pochod, ktorý zablokoval celé „centrum“ horskej dedinky, a nám neostávalo nič iné, len si sprievod pozrieť. Celkom fajn spestrenie, no nič, čo by nám vyrazilo dych. Určite ste zachytili, že žijeme vo Švajčiarsku a tie sprievody tam sú naozaj úžasné a kostýmy nápadité. Takže na náš wow moment sme si museli počkať do druhého dňa, keď vyjde slnko a my uvidíme, či tá cesta na sever stála za to.
Ryžové terasy Batad
Dôvod, prečo sme sa vybrali na sever, boli práve horské ryžové terasy. Vo Vietname sme na ne kvôli hmle nemali šťastie, tak sme to vyskúšali tu.
Nikto ma však nevaroval, že si tento celodenný výlet poriadne odmakáme, aj keď náznaky v textoch na suveníroch by sa našli. Nehovorím, že keby som vedela, o akú náročnosť ide, tento výlet by som nepodstúpila, ale psychická príprava by možno pomohla.
Prechádzka cez ryžové polia by sa pokojne dala nazvať prechádzkou a nádherné výhľady to len umocňovali. Prechod k vodopádu už bol celkom náročný kondičný tréning, pri asi milióne schodov rôznych veľkostí a rozostupov, čomu džungľová vlhkosť veľmi nepomáhala. Každý jeden schod dole ma privádzal do šialenstva, lebo mi bolo jasné že ten zaberák cestou naspäť môže v mojom prípade hraničiť s kolapsom.
Moje telo sa totiž strašne prehrieva a pri takýchto džungľových aktivitách doslova umieram, aj keď pre iných je to iba trochu náročnejšií výstup ja zdolávam Everest. Vtedy si ale treba dať cieľ. Či sú to švajčiarske Alpy alebo ryžové terasy na Filipínach, v cieli by malo byť chladené pivo ako motivácia. Našťastie to tu vedia, a tak som to nakoniec prežila aj ja a úplne som pochopila, prečo je na všetkých suveníroch veta: „Prežil som Batad ryžové terasy.“
Aj keď sme mali počas dňa ukážkové počasie, po ceste naspäť k autu nám už ale šťastie neprialo. Spustil sa lejak, ktorý nielenže premočil nás, ale aj kopec nad cestou, ktorý spôsobil zosun pôdy, pričom popadali aj nejaké stromy.
Nikto nebol zranený, takže stačilo “len” sprejazdniť cestu. Keď aj motorová píla vypovedala službu, domáci mali záložný plán a mačetami to rozsekali za pár minút.
Na severe sme mali v pláne stráviť viac ako jednu noc, ale letenky sme kupovali dopredu, a tak nám nesprávne kúpená hneď prvá vnútroštátna letenka urobila škrt cez rozpočet aj narušila plány.
V Banaue sme tak stihli iba celodenný výlet na terasy a vodopád. Bohužiaľ sme nestihli tetovanie, ktoré nie je len tak hociaké.
Najstaršia aktívna teterka na svete
Určite ste už aspoň raz počuli o najstaršej taterke na svete. Je ňou Apo Whang-Od z provincie Kalinga v hornatej oblasti na severe Filipín. Čítala som o nej niekoľko článkov, ale netušila som, že budeme v podstate tak blízko. Takže sme to nijako extra neriešili.
Do obrazu nás dostal mladý pár, s ktorým sme sa dali do reči na terasách. Dôvodom konverzácie bolo práve tetovanie, ktoré sme si na nich všimli. Dizajn troch bodiek je totiž akýmsi podpisom starej dámy Apo.
Autom je to z Banaue asi tri hodiny a potom ešte pešo, vraj celkom zaberák. Myslím, že vraveli, že za hodinu driapania sa džungľou boli v dedine, kde stará pani žije a stále tetuje. Vedieť správne čítať informácie o prílete, sme na severe dlhšie a určite by sme jeden deň strávili aj s pani Apo.
Ona sama robí len tri bodky a zvyšok dorába vnučka. Ide o veľmi tradičné tetovanie pomelom a chalan vravel, že sú to síce iba tri bodky, ale bolesť je neznesiteľná, keďže stará dáma ťuká do jedného miesta aj dvadsaťkrát.
Mať tetovanie od najstaršej žijúcej taterky by bolo aj napriek bolesti jedinečné. Bohužiaľ nám chýbali informácie, a tak ak sa v najbližšej dobe chystáte, ešte ju hádam stihnete. Narodila sa okolo roku 1917 a aj v roku 2026 ešte stále tetuje.
Mať ten jeden deň navyše, už by sme boli trojbodkoví aj my. V galérii nájdete fotku tradičného nástroja aj samotnej starej dámy.
Úraz v poslednej minúte
Cestu do Banaue sme podcenili, a tak sme chceli mať istotu, že let na Cebu stihneme.
Šli sme na istotu a zaplatili si taxi do Cauayan za 8000 pesos, čo je približne 120 eur. Keďže sme boli štyria, nebola to až taká tragédia. Áno, občas sa k nám na cestu niekto pridá, ale vždy vedia, do čoho idú a aký spôsob cestovania máme. Takže je jasné, že to nebude päťhviezdičkový hotel a stať sa môže čokoľvek.
Vyrážali sme v podvečer po celodennom výlete. Na ubytovaní sme si po ceste vyzdvihli batohy a v infocentre sme čakali na náš odvoz. Cesta trvá autom približne štyri hodiny a popri čakaní sme dostali chuť na pivko.
Chalani sa vybrali cez cestu do minimarketu a my so Zuzkou sme čakali pri batožine. Zrazu sa vo dverách objavil Davys s krvavou tvárou a vetou, že ho zrazil tricykel. Teda zrazil, ako zrazil.
Môj Dávidko bol dnu v minimarkete a zakričal na Davysa, že tam pivo nemajú. Ten sa otočil na päte, ako sa hovorí, a v tom dostal ranu do obočia od tricyklistu. Ten si ho pravdepodobne nevšimol a kto už niekedy videl filipínsky tricykel, pochopí, ako je vôbec možné niekoho si nevšimnúť. Tak či onak, rana na obočí nevyzerala vôbec dobre, a tak sme šli zašívať.
Nemocnicu sme v horách nečakali, ale miesto, kam nás zaviezli, to vraj zvládne. Vraj to píšem zámerne, pretože si myslím, že šiť sa učili iba teoreticky. Davys mal jediné šťastie, že mu to umŕtvili a nevidel, čo s ním stvárajú. Ja som sa mu to snažila natočiť, ale musím povedať, že to vyzeralo brutálne drasticky a mala som čo robiť, aby som sa na to vôbec pozerala.
Účel to však splnilo a štichy vyzerali, že to vydržia. Aby sa mu tam nedostala infekcia, prelepili mu pol hlavy. Prevencia za každú cenu.
Na druhej strane to bolo stále lepšie, ako keď som ja spadla v roku 2016 na Filipínach na skútri a pani mi chcela ranu zašívať domácim šitím, čo som odmietla. Tak mi to iba vydezinfikovala, prelepila intimkou a zaviazala šatkou, ktorú vzala z hlavy svojej dcéry.
Dôležité je, že vás ošetria v akýchkoľvek podmienkach a nič za to nechcú. Davys si musel zaplatiť iba lieky a dezinfekciu, ktorú si išiel kúpiť do lekárne. Ošetrenie bolo zadarmo a my sme mohli opustiť Banaue a vybrať sa za ďalším dobrodružstvom.
A čo by som povedala na záver?
Jednoznačne môžem povedať, že to nekonečné cestovanie na sever bolo síce intenzívne a dosť vyčerpávajúce, ale každopádne stálo za to. Vyrážali sme v podstate rovno z pohodlia vlastnej postele cez pol sveta. Bez nejakého odpočinku či spamätania sa z časového posunu, ale aj o tom cestovanie je. Samotná cesta je zážitok.
Vyčerpanie z cesty za dobrodružstvom si napokon vybralo svoju daň, ale o tom nabudúce.
Vy hlavne myslite na to, že vystúpiť zo zóny komfortu nie je na škodu a práve vtedy zažijete to pravé dobrodružstvo.
My sme si to jednoznačne užili a ak by som mala niečo zmeniť, tak by to bola len dĺžka pobytu na severe. Teraz je ale čas posunúť sa ďalej.
Napíšte komentár