fbpx
  • Menu
  • Menu

Sever Filipín – Banaue

Sever Filipín, miesto kde sa málo kto vyberie

 Začiatok nášho tripu po Filipínach sme vzali celkom akčne a rozhodli sme sa preskúmať sever.
 
Dostať sa tam je časovo náročné a tak prečo si to ešte neskomplikovať. Do Manily sme totiž prileteli tesne po pol noci a pri kupovaní nadväzujúcich leteniek do Cauayan som si nevšimla plus jeden deň, takže prvý krát som kúpila letenky na čas, kedy sme boli ešte vo vzduchu a druhý pokus už nevychádzal finančne prijateľne a tak sme boli nútení preletieť na letisko Tuguegarao o 100 km ďalej.
 

Cesta do Banaue

Tu sme mali možnosť zas a znova pochopiť citát cieľ je samotná cesta.
Plán bol, že po tých 30tich hodinách na ceste sa poriadne vyspíme a na sever vyrazíme prvým autobusom o 4tej ráno. Realita bola, že sme mali jetleg a zobudili sme sa podvečer. Takže sme zašli na jedného drinka a ako to už býva na izbu sme prišli nad ránom. Rozumej, autobus už pravdepodobne štartoval.
Možno sme mohli skúsiť nejako ten prvý bus, no zalomilo nás skôr ako sme túto možnosť začali zvažovať. Čo znamená, že našu cestu sme začali až o 10tej.
Prvé hodiny sme sa presúvali diaľkovým autobusom, ktorý nás vyhodil na nejakej križovatke, kde nám domáci poradili kade ďalej. 
Na naše šťastie sme na spoj čakali asi 10 minút. Tento krát to bol maličký autobus, čo nás podviezol niekam , kde sme prestupovali konečne na posledný úsek cesty do tradičného Jeepney.
(niekedy nazývané džípy, sú vozidlá verejnej dopravy podobné minibusom, ktoré slúžia ako najobľúbenejší prostriedok verejnej dopravy na Filipínach. Sú známe svojou preplnenosťou a gýčovou dekoráciou, ktoré sa stali rozšíreným symbolom filipínskej kultúry a umenia)
Po nekonečných 8 hodinách cestovania sme konečne dorazili do cieľa. Dedinky Banaue.
 
V moment, kedy sme vystúpili sa akurát začal nejaký predvianočný pochod, ktorý zablokoval celé „centrum“ a nám neostávalo nič iné ako si sprievod pozrieť. Celkom fajn spestrenie, no nič čo by nám vyrazilo dych. Určite ste zachytili, že žijeme vo Švajčiarku a tie sprievody tam sú naozaj úžasné a kostými nápadite. Takže na náš waw moment sme si museli počkať do druhého dňa.

Ryžové terasy Batad

Dôvod, prečo sme sa vybrali na sever boli práve horské ryžové terasy. Vo Vietname sme na ne šťastie kvôli hmle nemali, tak sme to vyskúšali tu.
Nikto ma ale nevaroval pred tým, že si tento celodenný výlet poriadne odmakáme aj keď náznaky v texte na suveníroch by boli. Nehovorím, že vedieť o akú náročnosť sa jedná, by som tento výlet nepodstúpila, ale psychická príprava by možno pomohla.
 
Prechádzka cez ryžové polia by sa mohla naozaj nazývať prechádzkou, no prechod ku vodopádu už bol celkom náročný kondičný tréning, pri asi milióne schodov rôznych veľkostí a rozostupov, čomu džungľová vlhkosť moc nepomáhala. Každý jeden schod dole ma privádzal do šialenstva, lebo mi bolo jasné že ten zaberák cestou naspäť môže hraničiť s kolapsom. Moje telo sa totiž strašne prehrieva a pri takýchto džungľových aktivitách celkom umieram aj keď pre iných je to iba trochu náročnejšia prechádzka. Vtedy si ale treba dať cieľ. Či sú to Švajčiarske alpy, alebo ryžové terasy na Filipínach, v cieli by malo byť chladené pivo ako motivácia. Našťastie to tu vedia a tak som to nakoniec prežila aj ja a úplne som pochopila prečo je na všetkých suveníroch veta: „Prežil som Batad ryžové terasy.“
Po ceste naspäť do Banaue nám už ale šťastie neprialo a spustil sa lejak, ktorý nie len že premočil nás, ale aj kopec nad cestou a spôsobil zosun pôdy. Nikto nebol zranený a aj keď motorová píla vypovedala svoju službu, mačetami to rozsekali za pár minút.

Najstaršia aktívna teterka.

Na severe sme mali v pláne stráviť viacej ako jednu noc ale letenky sme kupovali dopredu a tak nám nesprávne kúpená hneď prvá vnútroštátna letenka urobila škrt celého plánu a tak sme v Banaue stihli iba celodenný výlet na terasy a vodopád. 

Určite ste už ale aspoň raz počuli o najstaršej teterke na svete. Je to Apo Whang-Od z provincie Kalinga z hornatej oblasti na severe Filipín. Čítala som nejaké články o  nej ale netušila som že budeme v podstate tak blízko. Takže sme to nejako extra neriešili.  Do obrazu nás dal mladý pár s ktorým sme sa dali do reči na terasách. Dôvod konverzácie bolo práve tetovanie, ktoré sme si na nich všimli vďaka tomu, že dizajn troch bodiek je ako keby podpis starej dámy Apo.

Autom je to asi 3 hoďky z Banaue a potom ešte na pešo vraj celkom zaberák, ale myslím že vraveli, že za hodinu driapania sa džungľou boli v dedine, kde stará pani žije a stále tetuje. Ona sama robí len tri bodky a ostatok dorába vnučka. Ide o veľmi tradičné tetovanie pomelom a chalan vravel, že sú to síce iba tri bodky, ale bolesť neznesiteľná, nakoľko stará dáma ťuká do jedného miesta aj 20 krát.  Mať tetovanie od najstaršej žijúcej teterky by aj napriek bolesti bolo jedinečné. Bohužiaľ nám chýbali informácie a tak ak sa v najbližšej dobe chytáte, ešte ju hádam stíhate. V zime mala už totiž 107 rokov. Mať ten deň navyše, už by sme boli trojbodkový aj my. V galérií nájdete fotku tradičného nástroja ako aj starej dámy.

Úraz v poslednej minúte

Cestu do Banaue sme podcenili  a tak sme chceli mať istotu, že let na Cebu stihneme. Šli sme na istotu a  zaplatili si taxi do Cauayan za 8000 peso čo je cca 120 eur. Nakoľko sme boli 4 nebola to taká tragédia. Vyrážali sme v podvečer po celodennom výlete.  Na ubytku sme si po ceste vyzdvihli bágle a v Info centre sme čakali na náš odvoz. Cesta trvá autom cca 4 hodiny a tak bolo treba na cestu nejaké tie zásoby pivka. Chalani sa vybrali cez cestu  do minimarketu a my sme čakali pri batožine. Zrazu sa vo dverách objavil s krvavou tvárou Davys s vetou že ho zrazil tricykel. Teda zrazil ako zrazil. Dávidko bol dnu v minimarkete a zakričal na Davysa, že tam pivo nemajú tak sa otočil na päte ako sa hovorí a v tom dostal ranu do obočia od tricyklistu. Ten si ho pravdepodobne nevšímol a kto už niekedy filipínsky tricykel videl pochopí, ako je vôbec možné niekoho si nevšimnúť.  Tak či onak rana na obočí vôbec nevypadala dobre tak sme šli zašívať.

Nemocnicu sme v horách nečakali, ale miesto kde nás zaviezli to vraj zvládne. Vraj píšem zámerne, pretože si myslím, že šiť sa učili iba teoreticky. Davys mal jediné šťastie, že mu to umŕtvili a nevidel čo s ním stvárajú. Ja som sa mu to snažila natočiť, ale musím povedať, že to vypadalo brutálne drasticky a mala som čo robiť len sa na to pozerať.

 Účel to ale splnilo a štichy vypadali, že to vydržia. Aby sa mu tam nedostala infekcia mu prelepili pol hlavy. Prevencia za každú cenu. Na druhej strane vždy lepšie ako keď som ja spadla v 2016 na Filipínach na skútri a pani mi chcela ranu zašívať domácim šitím, čo som odmietla. Tak mi to iba vydezinfikovala, prelepila intimkou a zaviazala šatkou čo vzala z hlavy svojej dcére.  Dôležité je, že vás ošetria v hocijakých podmienkach a nič za to nechcú. Davys si musel zaplatiť iba za lieky a dezinfekciu čo si bol vziať v lekárni. Ošetrenie bolo for free a my sme mohli opustiť Banaue a vybrať sa za ďalším dobrodružstvom. 

Jednoznačne môžem povedať, že to nekonečné cestovanie na sever bolo síce intenzívne a dosť vyčerpávajúce, ale každopádne stálo za to. Vyrážali sme v podstate rovno z pohodlia vlastnej postele cez pol sveta bez nejakého odpočinku, či spamätania sa z časového posunu. Ale aj o tom cestovanie je. Samotná cesta je zážitok. 

Vyčerpanie z cesty za dobrodružstvom si vybralo svoju daň, ale o tom nabudúce.
Vy hlavne myslite na to, že vystúpiť zo zóny komfortu nie je na škodu a práve vtedy zažijete to pravé dobrodružstvo.
My sme si to jednoznačne užili a ak by som mala niečo zmeniť, tak by to bola len dĺžka pobytu na severe. 

Napíšte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *