Filipíny a ostrov Bohol, ktorý by ste nemali vynechať
Po podvodoch, nekonečnom cestovaní a čerstvo zašitom obočí sme od Boholu veľa nečakali. Nakoniec sa z neho stal ostrov, ktorý nás na Filipínach bavil najviac. Skončili na kohútích zápasoch, uprostred tajfúnu zisťovali, ako sa vôbec dostať z ostrova a dokonca sme tu plávali s veľrybími žralokmi bez davov turistov. Vedeli ste však, že práve Bohol je jedno z najlepších miest na tento zážitok?
O tom, ako sme začínali na severe, už viete. Spomenula som aj nepríjemnú skúsenosť s podvodom na turistov, na ktorý sme najmä kvôli únave naleteli hneď po návrate zo severu. Ani vo sne by mi však nenapadlo, že sa s vykorisťovaním turistov budeme od toho momentu stretávať prakticky každý deň.
No a čo sa vlastne stalo?
Únava si vybrala svoju daň
Ako nás únava dohnala k začiatočníckej chybe
Po strete s tricyklom a čerstvých štichoch nad obočím sme prehodnotili náš plán cesty a aj keď sme chceli začínať na ostrove Cebu a tam plávať s veľrybím žralokom, musela prísť zmena plánu. Ale to k nám nejako patrí. Predsa len, šnorchlovať s veľrybími žralokmi s čerstvo zašitou ranou nie je najlepší nápad.
Takže nový plán znel nasledovne. Nezmeškať lietadlo z Cauayan. Tri hodiny prečkať v Manile na ďalší let do Cebu City a odtiaľ sa dostať do prístavu tak, aby sme stihli poslednú loď na Bohol. Všetko vychádzalo do momentu, kým sme sa nedostali do dopravnej zápchy a čas sa míňal rýchlejšie, než by sme si priali.
Po príchode do prístavu sa na nás vrhli ako supy s otázkami, kam ideme a že posledná loď je plná a ďalšia ide až o desiatej večer. Bohužiaľ nám to potvrdili aj na okienku, a tak bolo potrebné vybaviť záložný plán. Pre lepšiu predstavu, bolo pol siedmej, posledná loď mala podľa internetu vyrážať o siedmej a my sme boli na ceste od desiatej ráno.
A tu sa to stalo. Pod tlakom sme urobili základnú chybu.
Presvedčili nás, že nás na tú loď dokážu dostať. Potrebujú iba naše doklady a peniaze. 600 pesos na osobu, teda približne 10 eur. Vždy keď som povedala, že dobre, ale pôjdem s nimi, z nejakého dôvodu to nebolo možné.
Doklady sme im samozrejme do ruky nedali, ale dovolili sme im, aby si ich odfotili. Kúpa lístkov je totiž vždy viazaná na doklad totožnosti. No a peniaze?
Tu sme si povedali, že to buď klapne, alebo o ne prídeme, no ďalšie tri hodiny na loď sa nám naozaj čakať nechcelo. Vedeli sme totiž, že máme ešte približne štyri hodiny pred sebou, kým sa dostaneme na ubytovanie, a tak sme to riskli.
Asi po dvadsiatich minútach dobehol chlapík naspäť aj s lístkami. V prvom momente nás potešilo, že sme o peniaze neprišli, no vzápätí sme zistili, kde je pes zakopaný.
Pred vchodom na terminál nás otočili s tým, že naša loď ide z iného, asi kilometer vzdialeného terminálu a máme si pohnúť, lebo o chvíľu dvíha kotvy. Stihli sme to len tak tak, ale čo nás vlastne tak vytočilo?
Na lístkoch sme nevedeli nájsť cenu, pretože žiadne číslo nesedelo s tým, čo sme zaplatili. A tu sa náš tlak zdvihol znova. Namiesto toho, aby nám hocikto povedal, že sa máme presunúť k ďalšiemu terminálu, z ktorého ešte jeden trajekt odchádza naším smerom, nás nikto neupozornil na podvod, ktorý sa na nás chystal.
Okrem toho, že si dali takmer stopercentnú prirážku na cene, podarilo sa im na naše mená kúpiť dokonca dvakrát študentský lístok. Takže je jasné, že pri lístkoch mali komplica. Študentský stál 266 pesos, teda približne 4 eurá, a normálny 323 pesos, približne 5 eur. My sme zaplatili 10 eur na osobu. Nemali dokonca hanbu pýtať ešte tringelt za to, že nám vybavili „miesto“ na lodi. Ten samozrejme nedostali.
Aby toho nebolo málo, o dve hodiny neskôr sa nás snažili napáliť v prístave aj pri ceste minivanom na hotel. Tu sme sa dohodli na 1800 pesos, teda približne 30 eur, za celé auto. Vraj už žiadna iná verejná doprava o tom čase nehrozí, čo nám celkom dávalo zmysel.
Keď sa však otvorili dvere a vo vnútri sedelo niekoľko domácich, Dávidkovi to nedalo a spýtal sa, koľko zaplatili oni. Pri sume 150 pesos, teda približne 2,50 eura, zabuchol dvere a nasratí sme odišli.
Nemali sme problém zaplatiť za súkromný taxík, ale platiť za verejnú dopravu ako za privátny odvoz nie je v poriadku. Čo na cestovaní fakt nenávidím, je pohľad na nás ako na chodiace bankomaty, ktoré majú v hlave nasraté a prikývnu na hocičo.
Takto si Filipíny z roku 2016, keď sme tu boli prvýkrát, naozaj nepamätám. Bohužiaľ tieto skúsenosti jemne ničia dojem. Ale nie úplne o tom som chcela písať.
Nakoniec to celé zachránil práve Bohol
Dnes to bude práve naopak. O ostrove, ktorý z vás nebude chcieť stiahnuť kožu, kde sa väčšinu času nebudete musieť predierať davom turistov. O mieste, na ktorom môžete vidieť najmenšie opičky sveta, ale aj o mieste, kde budete plávať s majestátnymi tvormi a v správny deň v týždni zažijete niečo netradičné, no neodlučiteľne patriace k filipínskej kultúre.
Dnes to bude iba o ostrove Bohol.
Tento ostrov sa nachádza neďaleko Cebu a určite by ste ho mali navštíviť. Myslite však na to, aby ste sa ubytovali na poloostrove Panglao. Je to asi jediné miesto, kde to naozaj žije. Samozrejme len za predpokladu, že si večer radi zájdete na drink alebo masáž a nechcete byť na samote.
Na motorke po vlastnej osi
Najlepším spôsobom, ako spoznávať krásy ostrova, je požičať si skúter a voziť sa hore dole po okolí. Tu ste pánom svojho času a na nikoho nemusíte brať ohľad.
Na ubytovanie na Bohole sme prišli až neskoro v noci, a tak nastal čas dospať tú nekonečnú cestu, čo nám samozrejme zobralo dosť podstatnú časť dňa. Výhoda však bola, že na ostrove boli naši kamaráti, a tak sme sa vybrali za nimi pozisťovať, čo sa oplatí vidieť, keďže tu už strávili niekoľko dní.
Na stretnutie vybrali pláž, ktorá bola podľa nás najkrajšia na ostrove. Síce patrí k rezortu South Palms na Panglao, no bez problémov vás tam pustia, a to dokonca zadarmo, čo sa na Filipínach bohužiaľ až tak často nevidí.
Bohol nie je veľmi veľký, a tak všetky tie najkrajšie miesta ostrova sú vzdialené približne hodinku jazdy na skútri z mestečka Panglao. Absolútne teda nemusíte riešiť žiadne organizované výlety po pevnine.
Náš problém, alebo skôr neproblém, je, že nie sme úplne ranné vtáčatá. Jeden z dôvodov je aj to, že večer chodíme spať až po polnoci, takže naše rána bývajú trochu pomalšie. V rámci jedného dňa by sa toho síce dalo stihnúť omnoho viac, ale sme na dovolenke, tak načo sa stresovať.
To bol aj dôvod, prečo sme na prvú zastávku dňa prišli až po záverečnej. Totiž zatvárajú už o pol jedenástej doobeda, ale k tomu sa ešte dostanem. Ťažkú hlavu sme si z toho nerobili, veď aj zajtra je deň. Dohodli sme sa teda, že prídeme na ďalší deň, keď budú mať opäť otvorené, a pokračovali sme ku vodopádom.
Vodopády k Filipínam neodlučiteľne patria
Prvá zastávka bola Ingkumhan Falls.
Zastavili sme na konci cesty, kde už na nás čakal ujo so zošitom. Zošit na Filipínach vždy znamená poplatok. Vy sa do neho zapíšete a následne zaplatíte nejakú sumu. Pri tomto vodopáde bola suma 20 pesos, čo je v prepočte asi 30 centov. Inak povedané, nič, čo by vám malo pokaziť náladu.
Od parkoviska je to pár minút dole schodmi a definitívne stojí za návštevu.
Ja zo skál neskáčem, lebo som posera, ale ak sa nebojíš, určite sa tu zabavíš aj touto aktivitou. Vodopád nepatrí k tým najväčším a december celkovo nepraje množstvu vody kvôli malému množstvu zrážok, ale nachádza sa v prekrásnom prostredí. Navyše sme tam boli sami len s domácimi deckami, ktoré nám robili spoločnosť. Ideálne miesto nasať atmosféru divokej prírody.
Ďalšou zastávkou bol len pár minút jazdy skútrom vzdialený vodopád Pahangog Falls. Samozrejme aj tam na nás čakal zošit. Tu nám už ale riadne zdvihli tlak. Zjavne totiž nepochopili, čo znamená Donate Box.
Vo voľnom preklade to znamená dobrovoľný príspevok. Oni sa však rozhodli, že dobrovoľný príspevok je 300 pesos na osobu, teda približne 5 eur, a navyše si musíme zaplatiť aj sprievodcu, ktorý nás odprevadí.
Vec, ktorú naozaj nenávidím, je pohľad na turistu ako na chodiacu peňaženku. Takže som sa s nimi pustila do diskusie, že nemajú oficiálny cenník a ja im tú sumu nezaplatím. Po pár minútach sme odchádzali s dohodnutou cenou 20 pesos na osobu aj so sprievodcom. Skúter sme tam museli nechať pri nejakej rampe, kde začínala platená časť.
Predtým, než začali zneužívať turistov, ste sa skútrom určite dostali až na lúku, z ktorej začínajú schody k vodopádom. Boli sme štyria a sprievodca len jeden. Dávid so Zuzkou, naši spolucestovatelia, išli s ním a my sme sa na tej lúke zakecali s domácimi, ktorí tam predávali nápoje. Ani im sa veľmi nepáči, ako na parkovisku zneužívajú turistov, ale čo už proti tomu zmôžu.
Keď sme dorazili na miesto, hneď na nás niekto z tej ich mafie zhúkol, kde je náš sprievodca. Kým sa k nám náš sprievodca priznal, odpovedala som im, že sme ho po ceste zjedli. Niekde sa totiž môjho Dávidka pýtali, či je kanibal a toto bola prvá veta, ktorá mi napadla.
Musím povedať, že ten pohľad, ktorý som dostala ako reakciu, stál fakt za to a hneď sme sa skamošili.
Samotný vodopád bol omnoho krajší ako ten prvý a bolo tu aj viac ľudí, ale stále žiadna masovka.
Čokoládove hory - Chocolate Hills
Toto bola naša posledná zastávka daného dňa. Vybrali sme sa sem na západ slnka. Treba povedať, že v decembri svojou farbou tie čokoládové kopčeky veľmi nepripomínajú čokoládu, ale výhľady pri západe slnka sú naozaj krásne.
Strávili sme tu zlatú hodinku, ale inak tu nič extra špeciálne nie je, takže si ich návštevu určite spojte aj s nejakou ďalšou aktivitou. Vaše zadky vám budú vďačné. Predsa len je to približne hodina a štyridsať minút cesty z Panglao.
Čo je však naozaj krásne, je príroda po ceste. Prechádzate popri ryžových poliach, ktoré stoja za zastavenie. My sme cestou tam nezastavovali, pretože sme chceli stihnúť západ slnka a cestou späť už bola tma.
Neurobte rovnakú chybu. Užite si tie výhľady nielen počas jazdy, ale robte si aj zastávky, aby ste to potom neľutovali.
Veľrybie žraloky - Whale shark a plávanie s nimi
Toto je miesto, na ktoré sme dostali odporúčanie od našich kamarátov. Ak ste čítali články pred týmto, viete, že sme začali na Bohole, aby sa Davysovi stihli zahojiť stehy zo stretu s tricyklom na severe predtým, ako pôjdeme s týmito obrami šnorchlovať na ostrov Cebu.
To bol aj dôvod, prečo sme sa tam zastavili o deň skôr, aj keď sme vedeli, že už je po záverečnej. Potrebovali sme si overiť, či majú tie celotvárové masky na šnorchlovanie.
Jednoznačne najlepšie odporúčanie na celý trip, aké sme mohli dostať, bolo práve toto. K žralokom sa ide loďkou asi iba 30 metrov od brehu. Na mieste zaplatíte 1500 pesos, čo je zhruba 25 eur na osobu, ale verte mi, stojí to za to.
Najlepšie je prísť okolo desiatej, keď na more vyrážajú ľudia, čo si radi pospia, nakoľko tí prví tam stoja už o šiestej ráno.
My sme zase prišli až o pol jedenástej, pretože bola nedeľa a na cestách boli policajné kontroly. No a my, ako praví turisti bez heliem, sme boli zastavení a dostali sme blokovú pokutu, takže nás to trochu spomalilo.
Našťastie sme sa na more dostali aj napriek tomu, že sme prišli neskoro. Asi to bolo vďaka tomu, že sme tam boli deň predtým a ujovi, čo strážil parkovisko, som padla do oka, takže nás bez problémov pustil.
No a prečo by ste mali ísť radšej sem namiesto známejšieho Oslobu na Cebu? Presne preto, že to nie je až tak známe a my sme boli na loďke ôsmi. Bola to zároveň jediná loďka v tom čase. Žiadne masové šialenstvo.
My štyria a ešte štyria Filipínci. Okolo nás plávali dva obrovské žraloky, ktoré sú prikrmované každé ráno medzi šiestou a dvanástou, takže je zaručené, že ich tam stretnete.
Okrem toho, že tam nie ste obklopení ďalšími ľuďmi, ktorí do vás bezohľadne narážajú, ako posledná loď dňa tam strávite viac času než polhodinu, ktorá je určená na tento zážitok. A verte mi, každá jedna minúta v spoločnosti týchto tvorov stojí za to.
Kým tohto žraloka neuvidíte na vlastné oči, jeho veľkosť si reálne predstaviť nedokážete. V momente, ako som skočila do vody, prepadla ma asi sekundová panika z jeho veľkosti. A to neboli ani tie najväčšie jedince.
Jediné pravidlo je nedotýkať sa ich. Aby ste to dodržali, musíte si držať odstup. Ale čo keď ten odstup nedodrží on?
V jednej chvíli, keď som mala na dohľad iba jedného z dvoch, prepadol ma zvláštny pocit. Pozriem sa priamo pod seba a tam sa na mňa už rúti otvorená tlama. Ok, nerútil sa, ale moja hlava si to v tej sekunde prepočítala trochu inak. Tu som pravidlo nedotýkania sa musela porušiť a odtlačiť sa od neho.
Inak neviem, prečo som si myslela, že vo veste sa menej vyčerpám, nakoľko more nebolo úplne pokojné. Úplná blbosť. Ak viete plávať, nikdy si neberte vestu. Iba čo som na ňu mala stále nervy.
Ale zážitok to bol za milión.
Neďeľné kohútie zápasy
Úplným bonusom tohto zážitku bol fakt, že bola nedeľa. Pre Filipíncov je to deň, keď sa usporadúvajú kohútie zápasy, ktoré neodmysliteľne patria k ich kultúre.
No a čo bol ten bonus? Aréna bola postavená hneď vedľa parkoviska. Počuli sme hudbu, a preto sme sa tam išli pozrieť. To, že sa tam konajú zápasy, nám vôbec nenapadlo.
Zaplatili sme vstupné 100 pesos, čo je približne 1,50 eura, a zrazu sme boli súčasťou niečoho, čo veľa ľudí odsudzuje.
V aréne sme boli jediní turisti a ja so Zuzkou dokonca jediné ženy, ak nerátam tety, ktoré vyberali vstupné. Do pár minút od nášho vstupu sa strhla prietrž mračien, takže lepšie nám to už asi ani vyjsť nemohlo.
Prvý zápas bol pre mňa celkom šok, ale atmosféra, ktorá tam panovala, nás behom pár minút pohltila a akonáhle sme si nechali vysvetliť pravidlá, padli z našej strany aj nejaké stávky na víťaza. Jedna výhra, jedna prehra, takže som ostala vlastne na nule a ďalej som šťastie nepokúšala.
Uvedomujem si, že to asi nie je zážitok pre každého, no aj napriek tomu by som vám priala to zažiť. Kohúty trénujú pred prvým zápasom približne mesiac, počas ktorého sa o ne starajú ako o výstavné kusy. Čo vlastne až do prvého zápasu aj sú.
Čím viac zápasov vyhrajú, tým vyššia je ich hodnota. Kohút, ktorý ide do svojej prvej arény, má cenu približne 3000 pesos, čo je zhruba 50 eur. Šampióni majú hodnotu aj 50 000 pesos, teda viac než 800 eur.
Hneď po zápase končí zranený kohút na improvizovanom operačnom stole a rany sú mu okamžite ošetrené a pozašívané. Samozrejme len za predpokladu, že zápas prežil.
Počas nášho zápasu mám pocit, že prežili všetky. Ale ruku do ohňa by som za to nedala.
Je len na vás, aký názor si na to urobíte. My sme z toho odchádzali hlavne s pocitom, že sme opäť videli niečo, čo je pre miestnych úplne bežná súčasť života a pre turistu veľký kultúrny šok.
Tajfún nás uväznil na ostrove dlhšie, ako sme plánovali
Prietrž mračien, ktorá sa spustila počas nášho pobytu na zápase, bola iba predzvesťou toho, čo nás čakalo v posledný deň.
Na internete sme našli, že sa na Cebu vieme dostať priamo z Panglao loďou, ktorá vyráža iba raz denne o šiestej ráno a cesta trvá necelé dve hodiny. A ako bonus mali byť výhľady, ktoré sú vraj dokonalé. Pre nás ideálna kombinácia, ako nezabiť celý deň cestovaním.
No lenže pani príroda sa rozhodla, že nám to trochu okorení a deň pred naším plánovaným odchodom sa na oceáne neplánovane sformoval tajfún. Pre nás to znamenalo, že na druhý deň ostrov neopustíme, nakoľko bola vydaná výstraha a všetky lode boli zrušené.
Ubytovanie na pláži sme vymenili za lacnejšie a svojou polohou pre nás výhodnejšie. Presťahovali sme sa „do baru“, kde mali biliard, aby sme sa nenudili, ak by to malo trvať viac dní.
Našťastie pršalo iba jeden deň a tajfún na pevnine stratil na intenzite. Nevýhoda však bola, že podnikaví Filipínci za každú cenu chceli, aby sme čakali na loď, ktorá mala ísť priamo na Cebu.
Dokonca nám o pol šiestej ráno volali, že môžu vyplávať na more. O šiestej sme už boli nastúpení na mieste, kde nás mali vyzdvihnúť. Zrazu však nikto nedvíhal telefón a tak sme ostali stáť pred východom slnka bez ubytovania a ďalšieho plánu.
Sadli sme teda na jeepney a nechali sa zaviesť do prístavu, že vezmeme normálny trajekt, keď už sme boli pobalení a ubytovanie sme tiež nemali. Po vyše hodine v rade sme si však kúpili lístok až na ďalší deň, nakoľko bolo už o desiatej ráno všetko vypredané. Jediná možnosť dostať sa na juh Cebu na ďalší deň bola s prestupom na ostrove Negros.
Takže nám neostávalo nič iné, len sa vrátiť na ubytovanie, kde nám našťastie dali naspäť našu izbu. Požičali sme si ešte na pol dňa skúter a aj keď bolo pod mrakom, povozili sme sa ešte po okolí. Okúpali sme sa v nejakej jaskyni a náš pobyt na Bohole sme ukončili pri západe slnka na palmovej pláži z prvého dňa.
Ráno sme ešte raz vyskúšali rannú loď, ktorú sme nezrušili. Našťastie sme neplatili dopredu, a tak sme si ju nechali ako záložný plán. Predsa len by nám to ušetrilo niekoľko hodín.
Po troch dňoch z nich napokon vypadlo, že dôvod, prečo nemôžu vyplávať, vôbec nie je zákaz, ale stav lode. Búrka ju totiž vyplavila na plytčinu a aby ju dostali späť na more, potrebujú poriadny príliv. Keby sme sa mali spoliehať na ich rozprávky, na Bohole by sme strávili ešte niekoľko dní navyše.
Každopádne, ak sa budete rozhodovať medzi Boholom a Cebu, jednoznačne uprednostnite Bohol. Z toho, čo nás čakalo na Cebu, sme ostali jemne znechutení. Ale o tom nabudúce.
Ak ste sa dostali až sem, neváhajte zanechať svoj názor, vlastný zážitok alebo čokoľvek, čo uznáte za vhodné.
Napíšte komentár