Filipíny a ostrov Bohol, ktorý by ste nemali vynechať
Ostrov Bohol na Filipínach bol miestom, od ktorého sme veľa nečakali. Nakoniec sa z neho stal jeden z našich najobľúbenejších ostrovov celej cesty.
Plávanie so žralokom veľrybím neodlučiteľne patrí k návšteve Filipín. No vedeli ste, že práve Bohol je jedno z najlepších miest na tento zážitok?
V decembri sme strávili na Filipínach tri týždne a vybrali sme si tri ostrovy plus sever krajiny – Banaue.
O tom, ako sme začínali na severe a aj ako sme sa dostali na prvý z troch ostrovov, som už písala. Taktiež som spomenula, že po príchode zo severu sme mali nepríjemnú skúsenosť s podvodom na turistov, na ktorý sme hlavne kvôli únave skočili. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa s vykorisťovaním turistov budeme od toho momentu stretávať na dennej báze.
Ale nie úplne o tom som chcela písať. Dnes to bude práve naopak. O ostrove, ktorý z vás nebude chcieť stiahnuť kožu, kde sa väčšinu času nebudete musieť predierať davom turistov. O mieste, na ktorom môžete vidieť najmenšie opičky sveta, ale aj o mieste, kde budete plávať s majestátnymi tvormi a v správny deň v týždni zažijete niečo netradičné, no neodlučiteľne patriace k filipínskej kultúre.
Dnes to bude iba o ostrove Bohol.
Tento ostrov sa nachádza neďaleko Cebu a určite by ste ho mali navštíviť. Myslite však na to, aby ste sa ubytovali na poloostrove Panglao. Je to asi jediné miesto, kde to naozaj žije. Samozrejme len za predpokladu, že si večer radi zájdete na drink alebo masáž a nechcete byť na samote.
Na motorke po vlastnej osi
Najlepším spôsobom, ako spoznávať krásy ostrova, je požičať si skúter a voziť sa hore dole po okolí. Tu ste pánom svojho času a na nikoho nemusíte brať ohľad.
Na ubytovanie na Bohole sme prišli až neskoro v noci, a tak nastal čas dospať tú nekonečnú cestu, čo nám samozrejme zobralo dosť podstatnú časť dňa. Výhoda však bola, že na ostrove boli naši kamaráti, a tak sme sa vybrali za nimi pozisťovať, čo sa oplatí vidieť, keďže tu už strávili niekoľko dní.
Na stretnutie vybrali pláž, ktorá bola podľa nás najkrajšia na ostrove. Síce patrí k rezortu South Palms na Panglao, no bez problémov vás tam pustia, a to dokonca zadarmo, čo sa na Filipínach bohužiaľ až tak často nevidí.
Bohol nie je moc veľký a tak všetky tie najkrajšie miesta ostrova sú vzdialené približne hodinku jazdy na skútri z mestečka Panglao, takže absolútne nemusíte riešiť žiadne organizované výlety po pevnine.
Náš problém, alebo skôr neproblém, je, že nie sme úplne ranné vtáčatá. Jeden z dôvodov je aj to, že večer chodíme spať až po polnoci, takže naše rána bývajú trochu pomalšie. V rámci jedného dňa by sa toho síce dalo stihnúť omnoho viac, ale sme na dovolenke, tak načo sa stresovať.
To bol aj dôvod, prečo sme na prvú zastávku dňa prišli až po záverečnej. Totiž zatvárajú už o pol jedenástej doobeda, ale k tomu sa ešte dostanem. Ťažkú hlavu sme si z toho nerobili, lebo veď aj zajtra je deň. Dohodli sme sa s nimi, že teda prídeme ďalší deň, keď budú mať zase otvorené a pokračovali sme ku vodopádom.
Vodopády k Filipínam neodlučiteľne patria
Prvá zastávka bola Ingkumhan Falls.
Zastavili sme na konci cesty, kde už na nás čakal ujo so zošitom. Zošit na Filipínach vždy znamená poplatok. Vy sa do neho zapíšete a následne zaplatíte nejakú sumu. Pri tomto vodopáde bola suma 20 peso, čo je v prepočte 30 centov. Inak povedané, nič, čo by vám malo zdvihnúť tlak. Od parkoviska je to pár minút dole schodmi a definitívne stojí za návštevu.
Ja zo skál neskáčem, lebo som posera, ale ak sa nebojíš, určite sa tu zabavíš aj touto aktivitou. Vodopád nepatrí k tým najväčším a december celkovo nepraje množstvu vody pre málo zrážok, ale je v prekrásnom prostredí a my sme tam boli sami len s domácimi deckami, ktoré nám robili spoločnosť.
Ďalšou zastávkou bol len pár minút jazdy skútrom vodopád Pahangog Falls. Samozrejme aj tam na nás čakal zošit. Tu nám už ale tlak zdvihli. Zjavne nepochopili, čo znamená Donate Box.
Vo voľnom preklade to znamená dobrovoľný príspevok. Oni sa ale rozhodli, že dobrovoľný príspevok je 300 peso na osobu, čo je cca 5 eur, a musíme si zaplatiť aj sprievodcu, ktorý nás odprevadí.
Vec, ktorú naozaj nenávidím, je pohľad na turistu ako na chodiacu peňaženku. Takže som sa s nimi pustila do diskusie, že nemajú oficiálny cenník a ja im tú sumu nezaplatím. Po pár minútach sme odchádzali s dohodnutou cenou 20 peso na osobu, aj so sprievodcom. Skúter sme tam museli nechať pri nejakej rampe, kde začínala tá platená časť.
Predtým ako začali zneužívať turistov, ste sa skútrom určite dostali až na lúku, z ktorej začínajú schody k vodopádom. Boli sme štyria a sprievodca len jeden. David so Zuzkou (naši spolucestovatelia) šli s ním a my sme sa na tej lúke zakecali s domácimi, čo tam predávali nápoje. Im sa tiež moc nepáči, ako na parkovisku zneužívajú turistov, ale čo oni proti tomu zmôžu.
Keď sme dorazili na miesto, hneď na nás niekto z tej ich mafie zhukol, kde je náš sprievodca. Kým sa ku nám náš sprievodca priznal, odpovedala som im, že sme ho po ceste zjedli. Niekde sa totiž môjho Dávidka pýtali, či je kanibal a toto bola prvá veta čo ma napadla. Musím povedať, že ten pohľad, ktorý som dostala ako reakciu stál fakt za to a hneď sme sa skamošili.
Samotný vodopád bol omnoho krajší ako ten prvý a bolo tu aj viac ľudí, ale stále žiadna masovka.
Čokoládove hory - Chocolate Hills
Toto bola naša posledná zastávka daného dňa. Vybrali sme sa sem na západ slnka. Treba povedať, že v zime svojou farbou tie čokoládové kopčeky veľmi nepripomínajú čokoládu, ale výhľady pri západe slnka sú fakt krásne. Strávili sme tu zlatú hodinku, ale inak tu nič špeciálne nie je, takže si ich návštevu spojte aj s nejakou inou aktivitou. Vaše zadky vám budú vďačné. Predsa len je to približne 1 hodina a 40 minút z Panglao.
Čo je tiež fakt krásne, je príroda po ceste, pretože prechádzate popri ryžových poliach, ktoré stoja za zastavenie. My sme cestou tam nezastavovali, pretože sme chceli stihnúť západ slnka, no a cestou späť už bola tma. Neurobte rovnakú chybu a užite si tie výhľady nielen za jazdy, ale robte si zastávky aby ste neľutovali.
Veľerybie žraloky - Whale shark a plávanie s nimi
Toto je miesto, na ktoré sme dostali odporúčanie od našich kamarátov. Ak ste čítali články pred týmto, viete, že sme začali na Bohole, aby sa Davysovi stihli zahojiť stehy zo stretu s tricyklom na severe, predtým ako pôjdeme s týmito obrami šnorchlovať na ostrove Cebu. To bol aj dôvod, prečo sme sa tam zastavili o deň skôr, aj keď sme vedeli, že už je po záverečnej. Potrebovali sme si overiť, či majú tie celotvárové masky na šnorchlovanie.
Jednoznačne najlepšie odporúčanie na trip, čo sme mohli dostať, bol tento. K žralokom sa ide loďkou asi iba 30 metrov od brehu. Na mieste zaplatíte 1500 pesos, čo je zhruba 25 eur na osobu, ale verte mi, stojí to za to. Najlepšie je, keď tam prídete okolo desiatej, keď na more vyrážajú ľudia, čo si radi pospia, nakoľko tí prví tam stoja už o šiestej ráno.
My sme zase prišli až o pol jedenástej, pretože bola nedeľa a na cestách boli policajné kontroly. No a my ako praví turisti bez helmy sme boli zastavení a bola nám vydaná bloková pokuta, takže nás to trochu spomalilo. Našťastie sme sa na more dostali aj napriek tomu, že sme prišli neskoro. Bolo to asi vďaka tomu, že sme tam boli deň predtým a ujovi, čo strážil parkovisko, som padla do oka, takže nás bez problémov pustil.
No a prečo by ste mali ísť radšej sem namiesto známejšieho Oslobu na Cebu? Presne preto, že to nie je tak známe a my sme boli na loďke ôsmi. Bola to zároveň jediná loďka v tom čase. Žiadne masove šialenstvo.
My štyria a ešte štyria Filipínci. Okolo nás plávali dva obrovské žraloky, ktoré sú prikrmované každé ráno medzi 6:00 a 12:00, takže je zaručené, že ich tam stretnete.
Okrem toho, že tam nie ste obklopení inými ľuďmi, ktorí do vás bezohľadne narážajú, ako posledná loď dňa tam strávite viac času než pol hodina, ktorá je určená na tento zážitok. A verte mi, každá jedna minúta v spoločnosti týchto tvorov stojí za to.
Kým tohto žraloka neuvidíte na vlastné oči, jeho veľkosť si reálne predstaviť nedokážete. V momente, ako som skočila do vody, prepadla ma asi sekundová panika z jeho veľkosti, a to neboli tie najväčšie jedince.
Jediné pravidlo je nedotýkať sa ich. Aby ste toto dodržali, musíte si držať odstup. Ale čo keď ten odstup nedodrží on? V jednej chvíli, keď som mala na obzore iba jedného z dvoch, prepadol ma zvláštny pocit. Pozriem sa priamo pod seba a tam sa na mňa už rúti otvorená tlama. Ok, nerútil sa, ale moja hlava si to prepočítala trochu inak. Tu som pravidlo nedotýkania sa musela porušiť a odtlačiť sa od neho.
Inak neviem, prečo som si myslela, že vo veste sa menej vyčerpám, nakoľko more nebolo úplne pokojné. Úplná blbosť. Ak viete plávať, nikdy si neberte vestu. Iba čo som na ňu mala stále nervy.
Ale zážitok to bol za milión.
Neďeľné kohútie zápasy
Úplným bonusom tohto zážitku bol fakt, že bola nedeľa. Pre Filipíncov je to deň, keď sa usporadúvajú kohútie zápasy čo neoddeliteľne patria k ich kultúre.
No a čo bol ten bonus? Aréna je postavená hneď vedľa parkoviska. Počuli sme hudbu, a preto sme sa tam šli pozrieť. To, že sa tam konajú zápasy, nás vôbec nenapadlo.
Zaplatili sme vstupné 100 peso, čo je približne 1,50 eura a zarzu sme boli súčasťou niečoho, čo veľa ľudí odsudzuje.
V aréne sme boli jediní turisti a ja so Zuzkou dokonca jediné ženy, ak nerátam tetušky, ktoré vyberali vstupné. Do pár minút od nášho vstupu do arény sa strhla prietrž mračien, takže sa nám to lepšie ani naplánovať nedalo.
Prvý zápas bol pre mňa celkom šok, ale atmosféra, ktorá tam bola, nás behom pár minút pohltila a ako náhle sme si nechali vysvetliť pravidlá, padli z našej strany aj nejaké stávky na víťaza. Jedna výhra jedna prehra, takže som ostala vlastne na nule a daľej som štastie nepokúšala.
Uvedomujem si, že to asi nie je zážitok pre každého, no aj napriek tomu by som vám priala to zažiť. Kohúty trénujú pred prvým zápasom približne mesiac, kedy sa o ne starajú ako o výstavný kus. Čo vlastne až do prvého zápasu aj sú.
Čím viac zápasov vyhrajú, tým je ich cena vyššia. Kohút, ktorý ide do svojej prvej arény, má hodnotu približne 3000 peso, čo je zhruba 50 eur. Šampióni majú hodnotu aj 50 000 peso, čo je cez 800 eur. Hneď po zápase skončí zranený kohút na operačnom stole a rany sú mu hneď ošetrené a pozašívané. Samozrejme len za predpokladu, že zápas prežili.
Počas našeho zápasu mám pocit že prežili všetky. Ale ruku do ohňa by som za to nedala.
Záleží len na vás, aký si na to urobíte názor. Ja by som to ale na prvý pohľad neodsudzovala.
Tajfún nás uväznil na ostrove dlhšie, ako sme plánovali
Prietrž mračien, ktorá sa spustila počas nášho pobytu na zápase, bola iba predzvesťou toho, čo nás v posledný deň čakalo.
Na internete sme našli, že sa na Cebu vieme dostať priamo z Panglao loďou, ktorá vyráža iba raz do dňa o šiestej ráno a cesta trvá necelé dve hodiny. A ako bonus mali byť výhľady, ktoré sú vraj dokonalé. Pre nás ideálna kombinácia, ako nezabiť celý deň cestovaním.
No lenže pani príroda sa rozhodla, že nám to trochu okorení, a deň pred naším plánovaným odchodom sa na oceáne neplánovane sformoval tajfún. Pre nás to znamenalo, že na druhý deň ostrov neopustíme, nakoľko bola vydaná výstraha a všetky lode boli zrušené.
Ubytovanie na pláži sme vymenili za lacnejšie a svojou polohou pre nás výhodnejšie. Presťahovali sme sa „do baru“, kde mali biliard, aby sme sa nenudili, ak by to malo trvať viac dní.
Našťastie pršalo iba jeden deň a tajfún na pevnine stratil na intenzite. Nevýhoda ale bola, že podnikaví Filipínci za každú cenu chceli, aby sme čakali na loď, ktorá mala ísť priamo na Cebu.
Dokonca nám o pol šiestej ráno volali, že môžu vyplávať na more. O šiestej sme už boli nastúpení na mieste, kde nás mali vyzdvihnúť. Zrazu nikto nedvíhal telefón a tak sme ostali stáť pred východom slnka bez ubytka a ďalšieho plánu.
Sadli sme teda na jeepney a nechali sa zaviesť do prístavu, že vezmeme normálny trajekt, keď už sme aj tak pobalení a ubytovanie už tiež nemáme. Po vyše hodine v rade sme si kúpili lístok na ďalší deň, nakoľko bolo už o desiatej ráno všetko vypredané. Jediná možnosť dostať sa na juh Cebu na daľší deň bola s prestupom na ostrove Negros.
Takže nám neostávalo nič iné ako sa vrátiť na ubytko, kde nám dali naspäť našu izbu, požičali sme si na pol dňa ešte skúter a aj keď bolo pod mrakom, povozili sme sa ešte po okolí. Okúpali sme sa v nejakej jaskyni a náš pobyt na Bohole sme ukončili pri západe slnka na palmovej pláži z prvého dňa.
Ráno sme ešte raz vyskúšali rannú loď, ktorú sme nezrušili. Naštastie sme neplatili do predu a tak sme si to nechali ako záložný plán. Predsa len by nám to ušetrilo niekoľko hodín.
Po troch dňoch z nich vypadlo, že dôvod, prečo nemôžu vyplávať, vôbec nie je zákaz, ale stav lode. Búrka ju totiž vyplavila na plytčinu a aby ju dostali späť na more, potrebujú poriadny príliv. Keby sme sa mali spoliehať na ich rozprávky, na Bohole by sme strávili ešte niekoľko dní navyše.
Každopádne, ak sa budete rozhodovať medzi Boholom a Cebu, tak jednoznačne uprednostnite Bohol. Z toho, čo nás čakalo na Cebu, sme ostali jemne znechutení. Ale o tom nabudúce.
Ak ste sa dostali až sem, neváhajte zanechať svoj názor, vlastný zážitok alebo čokoľvek, čo uznáte za vhodné.
Napíšte komentár