Cesta začína
White Beach sa nachádza na malom ostrove Boracay, ktorý je súčasťou Filipín. Táto pláž je považovaná za jednu z najkrajších pláží na svete vďaka svojmu bielemu piesku a tyrkysovej vode. Ale je to naozaj tak?
V zime sme si dali trojtýždňovú cestu po Filipínach. Navštívili sme sever, Cebu ale aj Bohol a našu cestu sme sa rozhodli zakončiť na Boracay a na vlastné oči sme sa chceli presvedčiť, čo má tak výnimočné, že sa jedna z jeho pláží sa radí medzi najkrajšie sveta. Najprv sme sa na ňu ale museli dostať.
Naplánovali sme si to tak, že na štedrý večer už budeme na White Beach s drinkom v ruke spolu s kamarátmi, ktorý sa flákali tiež po Filipínach a dopredu sme sa dohodli, že Vianoce strávime spolu. S niektorými sme sa míňali na Bohole, vďaka čomu sme dostali tip na menej komerčné potápanie so žralokom veľrybím.
Ako už z mojich príbehov určite viete, plánovať si niečo do detailov moc zmysel nedáva, nakoľko sa skoro vždy niečo pokašle. Ako napríklad, keď si kúpite extra ranný let z Cebu, aby ste stíhali Vianočnú večeru na západ slnka a vynahradili si tak aspoň trochu absenciu rodiny a snehu. Iné je, keď sa letecká spoločnosť rozhodne vás ťahať za nos, že už už odletíte a vy aj napriek tomu strávite nezmyselne dlhé hodiny čakaním na letisku. Tento fakt ma celkom rozladil a tak to, čo nás čakalo po prílete bola iba posledná kvapka do dokonalej nasratosti.
Podmienky vstupu na ostrov
Vedeli sme, že na ostrov sa dostaneme iba loďou, že ubytovanie musí byť rezervované dopredu a tiež nám bolo jasné, že ceny budú o dosť vyššie ako hocikde inde, ale o nezmyselných poplatkoch sme netušili. Fakt, že sme ešte ani nevstúpili na ostrov a už sme boli o 600 Pesos ľahší nás dostal.
Keď sa na to pozerám teraz spätne, nešlo o žiadnu závratnú sumu. Bolo to okolo 10 Eur, no keď cestujeme po krajinách s inou menou, neprerátavame všetko na eura a veľmi rýchlo sa dostaneme do obrazu, čo je na pomery danej krajiny drahé a čo nie. Takže v tej chvíli nám tie poplatky prišli ako pekne zabalené žmýkanie peňazí od turistov. Úprimne, až teraz pri písaní a skrolovaní poznámok som si uvedomila, že sme sa naštvali úplne zbytočne a 10 eur toho nebolo úplne hodných. Tu je ale jasné, že na našej prehnanej reakcii sa podpísal aj celý deň čakania na letisku, hlad a únava. Ale ruku na srdce. Neverím, že vás by to nechalo chladných. Cestovanie na vlastnú päsť, dá niekedy zabrať. Či už fyzicky, ale hlavne psychicky a reakcie sa nie úplne zhodujú s vašim bežným správaním. Tu hovorím hlavne za seba. V bežnom živote si myslím, že veci beriem s nadhľadom, no únava a dvojitý meter na turistov zo mňa robí miestami neznesiteľnú osobu. Dúfam len, že v tom nie som sama.
Vianočný program v exotike
To, že sme sa na ostrov dostali už po tme znamenalo, že niečo z nášho pôvodného programu musíme vynechať. Bolo nám jasné, že od tradičných Vianoc to bude na míle vzdialené, ale stretli sme sa tuláci na cestách a tradícia je pre nás pláž a exotika.
Plán znel nasledovne. Každý sme sa ubytovali na svojom ubytku a keď sme zistili, že náš apartmán je fakt priestranný a všetci bývame síce inde, ale kúsok od seba, stretko bolo u nás. Ako bonus sme mali obchod cez ulicu, takže som zbehla kúpiť niečo na prípitok. Predavač bol taký zlatý, že mi nákup doniesol až do bytu pretože tie všetky nápoje čo som nahádzala do košíka som by som sama asi len ťažko uniesla. Predsa len sme nevedeli, čo za ceny nás v baroch čakajú. Ruku na srdce. Minimálne raz to zažil každý z nás. Naštartovať sa doma, aby to toľko nestálo. Beriem, že toto robia hlavne puberťáci čo majú iba vreckové a túžbu sa čo najlacnejšie opiť, ale nikdy nie je neskoro vrátiť sa v čase späť a zaspomínať sa študentské roky. Nasledovala rýchla večera a rovno sme sa vrhli na spoznávanie podnikov.
Obehli sme čo sa dalo a že to stálo za to hovorí fakt, že sme síce nestihli západ slnka no tesne sme sa sa obišli s východom.
White Beach - jedna z najkrajších pláží sveta?
Nakoľko sme šli spať s východom slnka, asi je vám jasné že ráno sme vynechali a zobudili sa okolo obeda. Na Boracay sme nakoniec ostali päť dní a nakoľko je to fakt maličký ostrov našim vyspávaním po prebdených nociach nám nič neuniklo . Aby bolo jasné na ostrove fakt nie je čo vidieť a my sme tam šli hlavne za tým nočným životom a pozrieť sa na top pláž sveta.
Musím povedať, že cez deň to vypadalo fajn. Pár ľudí v mori, piesok naozaj biely ako z katalógu a voda kľudná, priezračná a hlavná promenáda plná ľudí, ktorý chodili sme a tam.
Čo musím povedať je, že je tam naozaj čisto. Teda čo sa centra diania týka. Samozrejme prejdete do oblasti kde bývajú domáci a už to tak katalógovo nepôsobí.
Dôvod tej čistoty je , že fajčenie či pitie alkoholu len tak na pláži je zakázané. Má to ale svoju logiku, pretože ako vieme, ľudia sú akí sú a doniesť plné plechovky piva či sáčky s čipsami problém nikdy nebol, no prázdne hodiť do koša už je asi jadrová fyzika. O špakoch v piesku ani nehovorím.
Zákazy sú ale na to aby sa porušovali a my sme to hlavne prvé dva dni vôbec nezaregistrovali, že sú tu a tam tabule kde sú všetky možné zákazy vypísané. Prekvapilo nás naopak to, že sú všade smetné koše, čo je na Áziu nezvyk. Kým sa ale nesprávaš ako hovädo, nik ťa riešiť nebude a my sme si naše pivko na pláži pri západe slnka bez problémov vychutnali. Až neskôr sme pochopili, prečo nám ho vždy automaticky dali do papierového vrecka. Dôvod bol jasný, aby nebolo vidno, že je to alkohol. To že bol zakázaný piť na verejnosti nám na prvú nedoplo.
Čo sa pláže samotnej týka, neviem či je to tým, že sme už čo to videli, no za mňa to teda od jednej z najkrajších pláží sveta malo ďaleko. Farbou a jemnosťou piesku je to samozrejme niečo, čo sa len tak nevidí, ale pláž kde je miliarda ľudí stráca svoje čaro nech je akokoľvek úchvatná.
Západ slnka na White Beach
Ak sme si počas dňa mysleli, že je na hlavnej promenáde plno, tak sme sa sakramentsky mýlili. My sme si kúpili svoje pivko sadli sme si na pláž a čakali na západ slnka. To ako sa pláž v priebehu pár minút naplnila, mi hlava ale nebrala. Hlavne som nechápala, odkiaľ sa všetci tí ľudia vynorili. Najskôr som si myslela, že je to preto že je 25.12 a pre niektorých je práve tento dátum ten Vianočný. No toto sa opakovalo každý deň po celej dĺžke bielej pláže, ktorá ma zhruba 4 kilometre.
Nie len pláž, ale aj more sa naplnilo. Samozrejme sme sa každý podvečer snažili nájsť nejaké svoje kľudné miestečko, no to bolo takmer nemožné. Na konci pláže sme tomu dávali najväčšiu šancu. Ved komu by sa tam chcelo ísť. No a odpoveď? Každému, kto sa chcel pri západe slnka previesť na katamaráne. Z ničoho nič ich tam boli desiatky. V momente, keď som sa ich snažila popočítať, prišla som k číslu 50. A to určite nebolo konečné číslo, nakoľko som za zátoku nedovidela. Tak si predstavte tú premávku. Plavba trvala cca 15 minút a ľudia sa menili ako na bežiacom páse asi 2 hodiny.
Čo z toho vyplýva? Ak sa chcete ísť kúpať pri západe slnka na koniec pláže, moc vám to neodporúčam, nakoľko som každú chvíľu bojovala o miesto vo vode s loďkami a asi si viete predstaviť, kto tento boj vždy vyhral.
Ako zabiť čas na Boracay?
Samozrejme sa celý život na ostrove netočí len na západnej časti ostrova. Na tej východnej je úplne iný svet. V najužšom bode vám cesta na druhú stranu zaberie tak 15 minút chôdze a ste v raji pre Kiteboarding. Podmienky dokonalé, nakoľko tam stále fúka a ak ste začiatočníci, určite hrá do kariet aj fakt, že niekoľko desiatok metrov od brehu je stále voda, v ktorej sa v pohode postavíte. Na kúpanie to ale určite nie je. Teda ak nechcete dostať doskou po hlave. Len tak sedieť a sledovať ľudí čo sa učia, alebo už dokážu lietať vzduchom nám úplne stačilo. Krátka prechádzka a hneď sa cítite ako keby ste nevymenili strany, ale pocitovo sa ocitnete na úplne inom ostrove s diametrálne odlišnou energiou.
Samozrejme sa na ostrove dajú kúpiť aj rôzne výlety, či už za vodopádmi, alebo na jazdu ofroadom na buginách. Všetky tieto aktivity sú ale mimo Boracay. Je to fakt len mala placka, kde okrem pár pláži nie je moc čo vidieť.
Jeden deň sme obehali dookola všetky pláže a na moje prekvapenie sme sa dostali na za mňa najkrajšiu pláž ostrova – Puka Beach . Piesok síce nebol biely, more zato hralo všetkými odtieňmi modrej a boli sme tam plus mínus sami. Teda až na pol hodinové prestávky, keď zakotvili lode, ktoré vyklopili turistov aby si rýchlo porobili fotky znova ich nalodili a išlo na ďalšiu pláž. Naše najlepšie rozhodnutie bolo si to obehať podľa seba použitím verejnej dopravy. A tam kam nešla sme si to buď odkráčali, alebo stoplli niekoho na skútri aby nás odviezol. Oficiálne si tam ako turista skúter požičať nesmiete. Aspoň tak som sa dočítala. No nejkých jednotlivcov sme aj napriek tomu stretli. Pri našich krátkych dňoch, zato dlhých nociach by nám bol skúter na dve veci.
Stojí to teda vôbec za to?
Veľmi záleží na tom čo človek od daného miesta očakáva. Pre nás to bol oddych od akčných dvoch týždňov cestovania a presúvania sa. Vedeli sme do čoho ideme, nečakali sme žiadne zázraky a primárne sme tam šli nič nerobiť. Ak je toto váš cieľ dovolenky a v nič nerobení vám davy turistov a premrštené ceny neprekážajú asi je to miesto pre vás. Ak hľadáte exotiku a nejaké či už kultúrne alebo prírodné vyžitie toto nie je miesto, ktoré by som vám odporučila.
Či už preferujete váľanie sa v rezorte, alebo akčné spoznávanie krajín na vlastnú päsť, najdôležitejšie je užiť si to podľa seba. Pretože ako niekto raz povedal: Nežijeme iba raz, žijeme každý deň. No však iba raz zomrieme.
Napíšte komentár