Prečo práve Boracay?
White Beach na Boracay patrí medzi najznámejšie pláže Filipín a vraj aj medzi tie najkrajšie na svete. Po piatich dňoch tam stále neviem, podľa čoho sa to určuje a či je problém vo mne alebo v tých tisíckach ľudí okolo.
Táto pláž je považovaná za jednu z najkrajších na svete vďaka svojmu bielemu piesku a tyrkysovej vode. Ale je to naozaj tak?
V zime sme si dali trojtýždňovú cestu po Filipínach. Navštívili sme sever, Cebu aj Bohol a našu cestu sme sa rozhodli zakončiť na Boracay. Na vlastné oči sme sa chceli presvedčiť, čo má také výnimočné, že sa jedna z jeho pláží radí medzi najkrajšie na svete.
Najprv sme sa na ňu ale museli dostať.
Plány zase raz narazili na realitu
Naplánovali sme si to tak, že na štedrý večer už budeme na White Beach s drinkom v ruke spolu s kamarátmi, ktorí sa tiež flákali po Filipínach, a dopredu sme sa dohodli, že Vianoce strávime spolu.
Ako už z mojich príbehov určite viete, plánovať si niečo do detailov moc zmysel nedáva, nakoľko sa skoro vždy niečo pokašle.
Ako napríklad, keď si kúpite extra ranný let z Cebu, aby ste stíhali vianočnú večeru pri západe slnka s výhľadom na snehobielu pláž, obklopení ľuďmi, ktorí milujú zážitkové cestovanie tak ako vy.
Iné je, keď sa letecká spoločnosť rozhodne vás ťahať za nos, že už už odletíte, a vy aj napriek tomu strávite nezmyselne dlhé hodiny čakaním na letisku.
Tento fakt ma celkom rozladil, a tak to, čo nás čakalo po prílete, bola už iba posledná kvapka do stavu, ktorý veľmi neovládam a mala by som na ňom zapracovať.
Podmienky vstupu na ostrov
Vedeli sme, že na ostrov sa dostaneme iba loďou, že ubytovanie musí byť rezervované dopredu a tiež nám bolo jasné, že ceny budú o dosť vyššie ako hocikde inde, ale o nezmyselných poplatkoch sme netušili.
Fakt, že sme ešte ani nevstúpili na ostrov a už sme boli o 600 pesos ľahší, ma v ten moment dostal do vývrtky.
Keď sa na to pozerám teraz spätne, nešlo o žiadnu závratnú sumu. Bolo to okolo 10 eur. Keď ale cestujeme po krajinách s inou menou, neprerátavame všetko na eurá a veľmi rýchlo sa dostaneme do obrazu, čo je na pomery danej krajiny drahé a čo nie.
Takže v tej chvíli nám tie poplatky prišli ako pekne zabalené žmýkanie peňazí od turistov. Úprimne, až teraz pri písaní a skrolovaní poznámok som si uvedomila, že sme sa naštvali úplne zbytočne a 10 eur tej nasranosti nebolo hodných.
Tu je ale jasné, že na mojej prehnanej reakcii sa podpísal aj celý deň čakania na letisku, hlad a únava. Ale ruku na srdce. Neverím, že vás by to nechalo chladnými, ak by ste sa s poplatkami za všetko a vlastne za nič stretávali každý deň.
Cestovanie na vlastnú päsť dá niekedy zabrať. Či už fyzicky, ale hlavne psychicky, a reakcie sa nie úplne zhodujú s vaším bežným správaním. Tu hovorím hlavne za seba.
V bežnom živote si myslím, že veci beriem s nadhľadom, no únava a dvojitý meter na turistov zo mňa robia miestami neznesiteľnú osobu. Dúfam len, že v tom nie som sama.
Vianočný program v exotike
To, že sme sa na ostrov dostali už po tme, znamenalo, že niečo z nášho pôvodného programu musíme vynechať. Bohužiaľ to padlo moju vysnívanú spoločnú večeru pri západe slnka.
Bolo nám jasné, že od tradičných Vianoc to bude na míle vzdialené, ale stretli sme sa tuláci na cestách a tradícia je pre nás pláž a exotika. Aj keď ja osobne mám na Vianoce rada aspoň tú večeru viac nóbl, v podstate je to deň ako každý iný.
Plán znel nasledovne. Každý sme sa ubytovali na svojom ubytku a keď sme zistili, že náš apartmán je fakt priestranný a všetci bývame síce inde, ale kúsok od seba, stretko bolo u nás.
Ako bonus sme mali obchod cez ulicu, takže som zbehla kúpiť niečo na prípitok. Predavač bol taký zlatý, že mi nákup doniesol až do bytu, pretože tie všetky nápoje, čo som nahádzala do košíka, by som sama asi len ťažko uniesla.
Predsa len sme nevedeli, aké ceny nás v baroch čakajú. Mileniáli sa v nás nezaprú a prečo neušetriť, keď sme vedeli, že dnes bude ruka hore. Nasledovala rýchla večera a rovno sme sa vrhli na spoznávanie podnikov.
Obehli sme, čo sa dalo, a že to stálo za to, hovorí fakt, že sme síce nestihli západ slnka, no tesne sme sa obišli s východom. A to bolo jediný krát, kedy sme na tej pláži boli vlastne samy.
Prvý dojem z top pláže sveta
Nakoľko sme šli spať s východom slnka, asi je vám jasné, že ráno sme vynechali a zobudili sa okolo obeda. Na Boracay sme nakoniec ostali päť dní a nakoľko je to fakt maličký ostrov, naším vyspávaním po prebdených nociach nám nič neuniklo. Aby bolo jasné, na ostrove fakt nie je čo vidieť a my sme tam šli hlavne za nočným životom a pozrieť sa na top pláž sveta.
Musím povedať, že cez deň to vypadalo fajn. Pár ľudí v mori, piesok naozaj biely ako z katalógu a voda kľudná, priezračná a hlavná promenáda plná ľudí, ktorí chodili sem a tam.
Čo musím povedať je, že je tam naozaj čisto, takže tie poplatky za udržateľnosť asi reálne aspoň na turistickej časti využívajú. Samozrejme prejdete do oblasti, kde bývajú domáci, a už to tak katalógovo nepôsobí.
Dôvod tej čistoty je aj fakt, že fajčenie či pitie alkoholu len tak na pláži je zakázané. Má to ale svoju logiku, pretože ako vieme, ľudia sú akí sú. Doniesť plné plechovky piva či sáčky s čipsami problém nikdy nebol, no prázdne vziať zase so sebou a hodiť do koša už je asi jadrová fyzika. O špakoch v piesku ani nehovorím.
Zákazy sú ale na to, aby sa porušovali, a my sme hlavne prvé dva dni vôbec nezaregistrovali, že sú tam tabule, kde sú všetky možné zákazy vypísané.
Prekvapilo nás naopak to, že sú všade smetné koše, čo je na Áziu nezvyk. Kým sa ale nesprávaš ako hovädo, nik ťa riešiť nebude a my sme si naše pivko priamo na pláži pri západe slnka bez problémov vychutnali.
Až neskôr sme pochopili, prečo nám ho vždy automaticky dali do papierového vrecka. Dôvod bol jasný, aby nebolo vidno, že je to alkohol.
Čo sa pláže samotnej týka, neviem, či je to tým, že sme už čo to videli, no za mňa to teda od jednej z najkrajších pláží sveta malo ďaleko. Farbou a jemnosťou piesku je to samozrejme niečo, čo sa len tak nevidí, ale pláž, kde je miliarda ľudí, stráca svoje čaro, nech je akokoľvek úchvatná.
Západ slnka na White Beach
Najskôr som si myslela, že je to preto, že je 25.12. a pre niektorých je práve tento dátum ten vianočný. No toto sa opakovalo každý deň po celej dĺžke bielej pláže, ktorá má zhruba 4 kilometre.
Nielen pláž, ale aj more sa naplnilo. Samozrejme sme sa každý podvečer snažili nájsť nejaké svoje kľudné miestečko, no to bolo takmer nemožné. Na konci pláže sme tomu dávali najväčšiu šancu.
Veď komu by sa tam chcelo ísť. No a odpoveď? Každému, kto sa chcel pri západe slnka previesť na katamaráne. Z ničoho nič ich tam boli desiatky. V momente, keď som sa ich snažila popočítať, prišla som k číslu 50. A to určite nebolo konečné číslo, nakoľko som za zátoku nedovidela. Tak si predstavte tú premávku.
Plavba trvala cca 15 minút a ľudia sa menili ako na bežiacom páse asi 2 hodiny. Čo z toho vyplýva? Ak sa chcete ísť kúpať pri západe slnka na koniec pláže, moc vám to neodporúčam, nakoľko som každú chvíľu bojovala o miesto vo vode s loďkami a asi si viete predstaviť, kto tento boj vždy vyhral.
Môj Dávidko, tak ten to dal na pána. Kým ja som dávala pri brehu pozor, aby ma nejaký katamarán netresol do hlavy, on sa na jeden zavesil a nechal sa ťahať.
Nikomu to neprišlo divné a pasažieri si ho dokonca fotili a nahrávali. Držať sa dlho nie je nič moc a ako čierny pasažier si nemôžeš vyjsť hore oddýchnuť. Okrem iného pláž bola stále daľej a deľej a tak ostávalo iba sa pustiť.
V tej premávke, čo tam bola, by stopnúť iného ťahača nemal byť problém. Kúsok od neho bol dokonca jeden “zaparkovaný” bez ľudí a tak si k nemu doplával, že či môže na ramene počilovať.
Po nejakej dobe mu ukázal, že sa ide posunuť a Dávidko, že veď možes ja sa odveziem. Nevybral sa ale smerom k pláži no ešte daľej na otvorené more. Tu bolo na čase pustiť sa a začať plávať späť.
Jeden ostrov, dva svety
Samozrejme sa celý život na ostrove netočí len na západnej časti ostrova. Na tej východnej je úplne iný svet.
V najužšom bode vám cesta na druhú stranu zaberie tak 15 minút chôdze a ste v raji pre kiteboarding. Podmienky dokonalé, nakoľko tam stále fúka a ak ste začiatočníci, určite hrá do kariet aj fakt, že niekoľko desiatok metrov od brehu je stále voda, v ktorej sa v pohode postavíte.
Na kúpanie to ale určite nie je. Teda ak nechcete dostať doskou po hlave. Len tak sedieť a sledovať ľudí, čo sa učia, alebo už dokážu lietať vzduchom, nám úplne stačilo. Krátka prechádzka a hneď sa cítite, ako keby ste nevymenili strany, ale pocitovo sa ocitli na úplne inom ostrove s diametrálne odlišnou energiou.
Samozrejme si viete kúpiť aj rôzne výlety, či už za vodopádmi alebo na jazdu offroadom na buginách. Tu ale pozor. Všetky tieto aktivity sú mimo Boracay. Ten je fakt len malá placka, kde okrem pár pláží nie je moc čo vidieť.
Jeden deň sme obehali dookola všetky a na moje prekvapenie sme sa dostali na za mňa najkrajšiu z ostrova, Puka Beach.
Piesok síce nebol biely, more zato hralo všetkými odtieňmi modrej a boli sme tam plus mínus sami. Teda až na polhodinové prestávky, keď zakotvili lode, ktoré vyklopili turistov, aby si rýchlo porobili fotky, znova ich nalodili a išlo sa na ďalšiu pláž.
Naše najlepšie rozhodnutie bolo obehať si to podľa seba použitím verejnej dopravy. A tam, kam nešla, sme si to buď odkráčali, alebo stopli niekoho na skútri, aby nás odviezol.
Oficiálne si tam totiž ako turista skúter požičať nesmiete. Aspoň tak som sa dočítala. Napriek tomu sme nejakých jednotlivcov čo určite neboli domáci stretli. Pri našich krátkych dňoch, zato dlhých nociach a veľkosti ostrova by nám bol skúter asi aj tak na dve veci.
Stojí to teda vôbec za to?
Veľmi záleží na tom, čo človek od daného miesta očakáva. Pre nás to bol oddych od akčných dvoch týždňov cestovania a presúvania sa. Vedeli sme, do čoho ideme, nečakali sme žiadne zázraky a primárne sme tam šli nič nerobiť.
Ak je toto váš cieľ dovolenky a pri ničnerobení vám davy turistov a premrštené ceny neprekážajú, asi je to miesto pre vás. Ak hľadáte exotiku, ale aj nejaké či už kultúrne alebo prírodné vyžitie, tu to určite nenájdete.
Či už preferujete váľanie sa v rezorte alebo akčné spoznávanie krajín na vlastnú päsť, najdôležitejšie je užiť si to podľa seba. Pretože ako niekto raz povedal: Nežijeme iba raz, žijeme každý deň. No iba raz zomrieme.
Napíšte komentár