Filipíny nás privítali trochu divoko
Filipíny nás privítali trochu divoko. Naším cieľom bol ostrov Palawan, no začiatočnícka chyba spôsobila, že sme sa tam na prvý pokus nedostali.
Plán bol jednoduchý. Stihnúť posledný let z Manily na Palawan. Lenže náš prílet meškal dve hodiny a to stačilo na to, aby sa nám celý harmonogram rozsypal.
Človek by si povedal, dve hodiny hore dole. V realite to ale znamenalo zmeškaný prestup a komplikácie pri ďalšom presúvaní.
Museli sme prebookovať vnútroštátny let a zmieriť sa s tým, že noc strávime v Manile. A úprimne, posledné po čom sme túžili, bolo tráviť dovolenku v deväťmiliónovom meste.
Na poslednú chvíľu sme teda hľadali nové letenky aj ubytovanie. Najviac zabolelo, že zmena leteniek nás vyšla takmer rovnako draho ako kúpa nových.
Aké z toho plynie ponaučenie? Pri prestupoch si nechávajte poriadnu rezervu. Nikdy neviete, čo sa môže pokaziť. Nám nestačili ani tri hodiny.
Jedna noc v Manile bola nutnosť
O Manile sme z blogov vedeli hlavne to, že ide o obrovské chaotické veľkomesto, kde si treba dávať pozor na zlodejov.
Musím podotknúť, že sme sa od letiska veľmi nevzdialili, takže sme videli len okrajovú časť mesta a aj to prevažne z okna taxíka.
Trochu ma vydesilo, keď taxikár hneď po nastúpení pozamykal všetky dvere. Vzápätí nám však vysvetlil, že je to pre našu bezpečnosť. Vraj sa tam bežne stáva, že zlodeji na skútroch počas státia v zápche otvoria dvere auta a ukradnú všetko, na čo dosiahnu.
Našťastie sme v Manile strávili len pár hodín a aj z toho sme takmer dve hodiny hľadali naše ubytovanie a niečo málo nám ostalo na spánok.
Podľa fotiek aj adresy to mal byť naozaj pekný hotel. Keď sme vošli do haly, okamžite nám bolo jasné, že tam tak trochu nepatríme. Potešilo nás však, že sme za málo peňazí našli taký luxus.
Problém nastal vo chvíli, keď recepcia nevedela nájsť našu rezerváciu. Adresa aj fotky sedeli, no niečo sa pokazilo. Nakoniec sme zistili, že naše ubytovanie nie je hotel, ale panelák oproti cez cestu s výhľadom naň.
V tej chvíli nám konečne začala dávať zmysel aj tá cena. Pravdupovediac nám to už bolo jedno. Potrebovali sme sa aspoň na chvíľu vyspať pred prvým ranným letom po tom, čo sme zmeškali ten posledný.
Puerto Prinsesca a pád z motorky
Cesta z Európy k nášmu prvému cieľu, Puerto Princesa, nám nakoniec zabrala tri dni a náš organizmus bol z časového posunu a nedostatku spánku dokonale zmätený. Za tie tri dni cestovania sme spali možno šesť hodín, ale eufória z toho, že sme konečne na Filipínach, bola silnejšia a na spánok jednoducho nebol čas.
Po tom, ako sme sa ubytovali a na raňajky si dali zaslúžené vychladené pivo, bol spánok opäť odsunutý na neurčito. Plán bol ale jasný. Požičať si motorky na tri dni, vyraziť na juh Palawanu a preskúmať miesta, kam turisti veľmi nechodia.
Aj keď to znie dobrodružne, pre mňa sa tento plán skončil skôr, ako sa poriadne začal. Hneď prvý deň som nešťastne spadla z motorky a poriadne sa oškrela.
Nechala som sa totiž ukecať na poloautomat, čo sa mi nakoniec stalo osudným. Keď autobus predo mnou prudko zabrzdil, zľakla som sa a v panike stlačila iba ručnú brzdu. Bohužiaľ tú prednú. Asi vám je jasné, že som z motorky zletela ako vrece zemiakov.
Moje nadšenie spoznávať ostrov na motorke tým pádom veľmi rýchlo opadlo. Pobyt sme si preto predĺžili na jednom mieste, aby som sa trochu zotavila, a najbližšie dni sme brázdili už len okolie.
Ako sa však hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Aj keď nám to narušilo cestovateľské plány, hneď na začiatku sme mali možnosť zažiť ochotu miestnych ľudí.
Keď som ležala pod motorkou, cestujúci z autobusu, ktorý stál predo mnou, okamžite pribehli zistiť, či som v poriadku. Našťastie netiekla žiadna krv, ale odretá koža v osemdesiatpercentnej vlhkosti nie je nič príjemné a šanca, že sa rany rýchlo zahoja, je minimálna.
Na pláži, kam sme mali pôvodne namierené, ma domáci bez váhania ošetrili a nechceli za to ani cent. Všade som pritom čítala, že miestni bez odmeny nepohnú ani prstom, no my sme zažili presný opak.
Ich dezinfekcia bol čistý alkohol, ako gáza poslúžila intimka a obväzom sa stala šatka, ktorú si ich dcéra zložila z hlavy. Zašívanie som slušne odmietla, pretože to už bolo aj na mňa priveľa, no aj tak som mala šťastie na dobrých a ochotných ľudí. Postarali sa o mňa najlepšie, ako im to ich skromné podmienky dovolili.
Na ubytovaní ma potom liečili rôznymi bylinkami, aby sa mi rany rýchlejšie zahojili a vytvorili chrasty. Ja som zatiaľ nechala chalanov, nech si aspoň oni trochu pobehajú po okolí.
City Tour po okolí
Samozrejme som nechcela celý čas stráviť na izbe a tak keď sa mi akoby zázrakom už na druhý deň začala robiť chrasta vďaka tomu, že ma ošetrovali niekoľko krát do dňa čerstvou kašičkou v byliniek, chcela som niečo vidieť aj ja. Na pláž a more to ešte úplne nebolo a tak sme si nakoniec vzali tricyklistu a City Tour, ktorú ponúkajú všade.
Ide o pol dňový výlet, pri ktorom sme navštívili krokodíliu farmu, motýliu záhradu a krásne vyhliadkové miesta. Samozrejme, že pôvodný plán bol pobehať si to sami, ale moja psychika to ešte nedovolia. Na druhej strane sme ušetrili kopu času blúdením.
Prvý výlet po ostrovoch v živote ale aj po nehode
Posledný deň pred odchodom z Puerto Princesa som sa konečne odvážila otestovať more, a tak sme mohli vyraziť na náš prvý island hopping na Honda Bay. Island hopping je v podstate hopkanie z ostrova na ostrov.
A poviem vám, stálo to za to. Keďže ide o celodenný výlet a my sme sa rozhýbali dosť neskoro, rozhodli sme sa neabsolvovať všetky ostrovy, ktoré boli v ponuke. Na druhej strane tie, ktoré sme si vybrali, už boli takmer prázdne, pretože väčšina ich navštevuje hneď ráno. Aj z miesta, kde sa to bežne hemží ľuďmi, sme tak mali pocit, akoby sme objavovali niečo nedotknuté.
Začiatok výletu však po pár minútach ohrozila pokazená loďka a naša trpezlivosť bola skúšaná čakaním, kým po nás príde niečo schopné plavby. Po polhodine sme sa konečne dočkali a vyrazili smer Starfish Island. Tam sme teda ešte úplne sami neboli.
Jedna obrovská nevýhoda island hoppingu je, že aj keď ste na loďke len vy a posádka, neznamená to, že pri ostrove už neparkuje ďalších desať preplnených lodí. Žijeme v selfie dobe a všade okolo nás sa hmýrili selfie tyčky, tak si človek si musel dávať aj celkom pozor.
Na druhej strane to malo aj výhodu. Číňania, ktorí boli všadeprítomní, väčšinou nevedeli plávať, takže stačilo preplávať pár metrov ďalej od brehu a zrazu ste boli mimo dosahu selfie tyčiek aj davov ľudí. V hlbšej vode sa nám tak naskytol pohľad na celé rodinky hviezdic.
Blížil sa obed, a tak sme sa presunuli na najbližší a zároveň najdrahší ostrov nášho výletu. Prečo najdrahší? Pretože aj napriek tomu, že sme mali výlet zaplatený, na ostrovoch sa ešte vyberal poplatok vo forme akejsi turistickej dane. Väčšinou to bolo okolo 30 až 40 pesos.
Na tomto ostrove však vstup stál až 800 pesos na osobu. Našťastie v cene bolo aj jedlo a toho bolo naozaj požehnane. Najedli sme sa my traja, ponúkli sme aj našu posádku a aj tak sme to nedokázali všetko zjesť. Zvyšky tak potešili psy a mačky z ostrova, ktoré na nás počas obeda neúnavne pozerali.
Dokonca ostalo aj pre ryby. Pri šnorchlovaní sme ich síce videli veľa, ale skutočný zážitok prišiel až vo chvíli, keď sme pod vodou rozdrobili kúsok chleba. Zrazu nás obklopili stovky pestrofarebných rybičiek. Vpravo, vľavo, nad nami aj pod nami. Všade sa to hemžilo životom. Stačilo len ležať na hladine a pozorovať toto podmorské divadlo. A najlepšie na tom bolo, že sme tam boli úplne sami.
More sa začalo postupne búriť a keď som konečne zdvihla hlavu nad hladinu, v diaľke som uvidela búrku. Otočila som sa na druhú stranu a tam bola ďalšia. Chytila ma menšia panika, pretože posledné, čo som chcela, bolo vracať sa na pevninu počas tropickej búrky. Našťastie sme mali ešte dosť času a stihli sme sa bezpečne vrátiť bez toho, aby nás zastihla.
Na cestovaní je krásne to, že aj keď si všetko naplánujete do detailov, vždy sa môže niečo pokaziť. Ak sa tým však nenecháte rozhodiť, často z toho vzniknú tie najautentickejšie zážitky. Nám toto spontánne spomalenie ukázalo, že netreba smútiť za tým, o čo sme možno prišli, ale tešiť sa z toho, čo sme práve zažili.
Ráno nás už čakal presun autobusom za ďalšími dobrodružstvami. Náš cieľ bol jasný. Dostať sa do troch dní do El Nida, kde nás čakalo stanovanie na opustených ostrovoch po ceste na ostrov Coron. Aby cesta nebola nekonečná a jednotvárna, rozdelili sme si výlet na dve časti so zastávkou v Roxas.
Roxas a otrava jedlom
Na nete sme sa dozvedeli, že je tam krásne a bez množstva turistov. Presne také miesta sme vyhľadávali, a tak prečo to nevidieť na vlastné oči. Cesta autobusom z Puerta mala trvať tri hodiny, no trvala skoro päť. Na miesto sme dorazili neskoro večer.
Privítalo nás tmavé mestečko, nakoľko tam bolo pouličné osvetlenie len každých 200 metrov. Hneď sme si pomysleli, že tu sa už asi nenajeme.
Náš hotel bol asi 2 km od stanice a po ceste iba tma. Domáca sa ale ponúkla, že nám niečo pripraví. Chalani nejedia morské plody, a tak sme sa smiali, že isto dostaneme iba tie, keďže sa nás nepýtala, čo by sme si dali.
Kto by bol čakal, že okrem ryže tam pre chalanov naozaj nič iné nebude. Rybacia polievka, krevety, mušle a lobster. Mne očká zasvietili, pretože to zbožňujem, stalo sa mi to však osudným.
V noci som absolvovala maratón na záchod až do obeda nasledujúceho dňa. Takú črevnú chrípku neprajem nikomu. Samozrejme, že z plánovaného výletu pre mňa nebolo zase nič a moja skúška nervov pokračovala.
Som si takmer istá, že pani nedodržala postup a jemne ma priotrávila. Napriek tomu si neváhala zapýtať plnú cenu za troch, aj keď vedela, že som jedla iba ja. Moje zažívacie problémy spôsobil takmer určite Lobster. Ten sa totiž musí variť zaživa, tento bol zjavne prihrievaný.
No čo už, človek sa učí na vlastných chybách, ale kľudne sa učte z mojich. Kým ho neuvidíte plávať skôr, ako vám ho donesú na tanier, neriskovala by som.
El Nido len na skok
Na niekoľko hodinovú cestu autobusom som sa vôbec netešila, ale nakoniec som to nejako zvládla, bez použitia sáčku alebo expresného stopu na záchod, aj keď mi bolo príšerne a často celkom na hrane.
Cítila som sa ako chodiaca mŕtvola bez energie a síl a to sme mali v pláne ziplining (zlaňovanie sa z jedného ostrova na druhý). No ako sme si za pár dní stihli všimnúť, naše plánovanie nemalo veľmi úspech. A mne sa lepí smola na päty. V tomto mojom polomŕtvom stave zlaňovanie neprichádzalo do úvahy. Tak sme sa išli aspoň najesť na pláž, ponad ktorú viedlo lano.
Ja som dala do seba ledva vodu, tak som vykvasená na hojdacej sieti pozorovala, ako si to ostatní užívajú a zlaňujú nado mnou. Nechcela som mojou hroznou náladou kaziť deň chalanom, a tak som sa pobrala do izby.
Chalani prišli celkom veselo naladení a ukázali mi fotky toho najúžasnejšieho západu slnka, aký som kedy videla. Skoro ma porazilo. Stačilo, aby som ostala asi o 15 minút dlhšie a mohla som na vlastné oči vidieť to nebeské divadlo.
Tak snáď nabudúce. Ja som sa po ceste na izbu zastavila na trhu a rukami nohami zisťovala, čo by mi tak mohlo pomôcť. Neverila som, že by ma mal banán a nejaký namiešaný čaj zachrániť, ale táto kombinácia zabrala viac ako čierne uhlie a lieky z ich lekárne.
A tak, s nádejou, že som si svoj diel smoly vyčerpala, sme si nasledujúci deň vybrali Hooping, kde každá zastávka bola zameraná na šnorchlovanie. Všade bolo na môj vkus až moc veľa ľudí, ale príroda bola dokonalá a tak sa to nejako vyrovnalo.
V rámci výletu bola aj návšteva pláže, ku ktorej sme museli podplávať zatopenú malú jaskyňu. Trochu som sa bála či mi vystačí dych, ale našťastie to nič strašné to nebolo. Ba naopak.
Po vynorení sme zažili neopísateľný pocit, keď sme sa ocitli uprostred skál sa pred nami ukázala nádherná lagúna. Poučení osobnou skúsenosťou už pri prvom Hoopingu, netreba sa nikam ponáhľať a budeš odmenený.
Aj tu bola najskôr hlava na hlave, no my sme všade prichádzali, keď ostatní odchádzali. A tak sme si aj túto nádhernú lagúnu mohli užiť osamote a stihli sme na loď doplávať aj tak skôr ako nemotorní Číňania vo vestách, plávajúci štýlom topiacej sa mačky. Toto bol jediný výlet čo sme v El Nido stihli a spätne som vlastne rada, že sme sa tam zbytočne nezdržiavali. Predpokladám, že každý výlet by bol v podobnom štýle. Veľa ľudí všade naraz.
A možno práve v tom je celé cestovanie najkrajšie. Netreba byť všade prvý, stačí byť v správny čas na správnom mieste. A my sme vedeli, že táto cesta ešte ani zďaleka nekončí a a to najlepšie na nás ešte len čaká.
Napíšte komentár