Stanovanie na opustených ostrovoch
Keď sa povie Palawan, každého asi napadne El Nido. Nás napadne stanovanie na opustených ostrovoch, kde je človek nútený vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.
A presne o tom bola štvordňová dobrodružná časť našej dovolenky. Štyri dni na lodi bez elektriky, bez sprchy a bez postele, so spaním na pláži v stane. Aj keď sa o pohodlí naozaj hovoriť nedá, výlet to bol dokonalý.
Až tam si človek uvedomí, čo všetko považuje vo svojom živote za samozrejmosť a v akom luxuse vlastne žije.
Ako sme sa o tom vôbec dozvedeli?
Ako sme sa o tom vlastne dozvedeli? Úplne obyčajná fotka neznámych ľudí na internete nás zaujala natoľko, že sme sa začali informovať.
Výlet opisovali s takým nadšením, že sme nemohli odolať a hneď sme si pýtali kontakt. Mali sme rovnaký smer, tak prečo to neskúsiť. Cena síce nebola najnižšia, ale spätne neľutujem ani jedno euro.
Už z domu sme sa spojili s Donom, ktorý tento výlet organizoval. Sezóna sa síce končila a začínali dažde, ale keď sme spomenuli, od koho máme kontakt, urobil výnimku.
Zrazu z toho nebol klasický výlet, ale malá súkromná expedícia. Len my, Don a jeho posádka. Večer pred vyplávaním sme sa stretli na drinku v El Nide, doladili detaily a už po pár minútach bolo jasné, že o smiech núdza nebude.
Prípravy na cestu
Jedlo a pitná voda sú v cene. Vybavenie na stanovanie aj šnorchlovanie je tiež k dispozícii, takže podľa pokynov si nemáme zabudnúť plavky, krém na opaľovanie a niečo na pitie, ak chceme. Na lodi bude iba čistá voda.
Sme traja a ideme na tri noci… 30 pív by nám mohlo stačiť. Keď sme sa s naším nákupom ukázali v prístave, Don si nebol istý, či sme pochopili, že ideme iba na tri noci. My sme si zase neboli istí, či nám to bude stačiť.
Asi je vám jasné, že nestačilo. Po dvoch dňoch sme boli na suchu. Našťastie bol jeden z ostrovov obývaný, tak sme doplnili zásoby. A zjavne ich doplnil aj Don, pretože večer vytiahol fľašu rumu s tým, že je čas to poriadne roztočiť. Ráno nám bolo všelijako, ale aspoň sme sa v noci vyspali ako bábätká.
Život na lodi
Navštívili sme desiatky ostrovov a denne sme vo vode s maskou na očiach strávili niekoľko hodín.
Podmorský život, aký sme zažili na tomto výlete, sme ešte nikde inde nevideli. Pestrofarebné koralové záhrady každého tvaru a k tomu tá najčistejšia voda, akú si dokážeš predstaviť.
Nielen podmorský svet, ale aj príroda a západy slnka boli dychvyrážajúce. Sedieť len tak na lodi, popíjať vychladené pivo s Donom a jeho posádkou, to sú okamihy, ktoré mi nikto nevezme a dúfam, že si ich budem pamätať navždy.
Čo už až tak dokonalé nebolo, bolo vystúpenie z komfortnej zóny. Naša sprcha spočívala v približne dvoch litroch vody na deň na osobu za pomoci malého hrnčeka. Dá sa to prežiť, ale vlasy si od soli neopláchneš.
A spánok v stane? Znie to super, ale pohodlie nečakaj. Každý večer nám postavili stan a aj keď sme vedeli, že karimatky nebudú, až také nepohodlie som nečakala. Čo však predčilo všetko, bol čas po zotmení, keď sme sedávali pri ohni a sledovali divadlo na nočnej oblohe.
Vždy keď som niekde vo svete, hľadám Veľký voz. Ten na Filipínach bol obklopený miliónmi hviezd. Tak veľa som ich ešte nevidela. Mliečnu dráhu si videl voľným okom úplne zreteľne. A keď si sklopil zrak z neba na more, čakal ťa ďalší zážitok v podobe svetielkujúceho planktónu na hladine. Ten výlet bol rozprávka v priamom prenose.
Posteľ je posteľ, takže sme sa zobúdzali dolámaní a nevyspatí, ale pohľad, ktorý sa ti ráno naskytne, ťa hneď vráti späť do rozprávky. Otvoríš oči a uvidíš východ slnka nad obzorom z toho najluxusnejšieho miesta na ostrove.
Aj na sprchovanie sa hrnčekom sa dá zvyknúť. To nepohodlie nakoniec úplne zatienilo všetko, čo nám dala príroda, a dnes sa nad ním už len pousmejem.
Nemôže byť všetko dokonalé
V mori nežijú len nádherné pestrofarebné rybičky, ale aj všelijaká háveď. Mne by úplne stačilo o tom len počuť. Zážitok na vlastnej koži som naozaj nepotrebovala.
A o čom hovorím? Nenápadné nebezpečenstvo v podobe neviditeľných, nepríjemných, pŕhlivých medúz.
Tie maličké, ktoré nás občas pŕhlili pri plávaní, spôsobovali len zimomriavky a krátkodobé svrbenie. Ako by to ale bolo, keby som si nevyskúšala aj „objatie“ tej veľkej.
Nevidela som ju, ale o to viac som ju cítila. Bolo to ako šľahnutie bičom a od bolesti som do šnorchla tak zakričala, že ma počuli až na lodi.
Celá noha sa mi vyhádzala ako po strete so žihľavou a ani po niekoľkých dňoch to nezmizlo. Netušila som, ako na to moje telo zareaguje, a nechtiac som si ten jed rozniesla po celom tele. Stačilo sa dotknúť postihnutého miesta a potom si poškrabať inú časť tela a problém bol na svete.
Od Dona som dostala aspoň tričko na plávanie, aby ma náhodou znova niečo nepopŕhlilo. Pravdupovediac, bolo to asi skôr pre lepší pocit, ale zabralo to. Obliekla som si ho aj pri návšteve Barracuda Lake, kde je sladká voda a medúzy sa tam nevyskytujú. Samozrejme mi to vtedy nedošlo, ale aspoň som pobavila posádku.
Nepríjemných vyrážok ma nakoniec zbavili až antibiotiká v miestnej nemocnici. Tam ma prekvapila informácia od doktora, že konzumácia morských plodov a plávanie v mori túto reakciu ešte zhoršujú. Pravda je taká, že obe veci boli mojou každodennou rutinou a vzhľad som v tej chvíli naozaj neriešila.
Keď vás nikto nevidí a vaše oblečenie tvoria len plavky, je vám celkom jedno, ako vyzeráte. Myseľ sa sústredí na niečo úplne iné.
Počas dňa sa meníte na rybu, pretože také šnorchlovanie len tak niekde nezažijete. Na loď sa vraciate až vtedy, keď sa dvíha kotva a je čas presunúť sa na ďalšie dychberúce miesto.
Len vy a ten prekrásny pestrofarebný podmorský svet, kde počuť iba váš dych. Niečo neuveriteľné.
Luxus nám chýbal skôr ako by sme čakali
Bol to ten najúžasnejší zážitok a užívali sme si každý moment. Minimálne prvé tri dni. Posledný deň to na nás predsa len doľahlo.
Ráno sme zažili Barracuda Lake bez davov turistov, aj keď úplne sami sme tam neboli ani v skorých ranných hodinách. Už tam sme cítili, že Coron je blízko a tá samota sa pomaly končí.
Po návrate na loď sa zatiahlo a začalo jemne pršať. V tej chvíli naša morálka klesla na bod mrazu a začali sme sa tešiť na jedlo bez rýb, poriadnu sprchu a klimatizáciu. Do prístavu v Corone sme dorazili o pár hodín skôr kvôli zhoršujúcemu sa počasiu, ale úprimne, nikomu z nás to neprekážalo.
Chvíľu po ubytovaní sa spustila búrka, ktorá trvala až do rána. Samozrejme, že sa do toho počasia nikomu nechcelo. Predsa len sme boli po štyroch dňoch konečne odsolení, suchí, voňaví, ale stále hladní. Ostávala jediná možnosť. Vylosovať, kto sa obetuje a pôjde po jedlo.
Asi nemusím hovoriť, že som prehrala a džentlmeni v tej sekunde vymreli.
Výber padol na pizzu a ja som sa vybrala do nečasu. To, že som zmokla, akoby som skočila šípku do mora, je asi jasné. Ale že počas pečenia vypadne prúd, to je bonus, ktorý hladného človeka vie dostať pod tlak. Teda aspoň chalani na izbe to tak mali. Ja som si objednala pivko a sledovala z terasy život na ulici.
Nakoniec to však dobre dopadlo a ráno opäť vyšlo slnko.
A čo by som povedala na záver?
Ak sa chystáš na Palawan alebo do Coronu, táto forma prepravy stojí za zváženie. Nie je to najpohodlnejší spôsob cestovania a trvá dlhšie, ale to, čo zažiješ cestou, sa nedá porovnať s klasickým presunom.
A ak by si niekedy váhal, či sa oplatí vystúpiť z komfortnej zóny, toto je presne ten typ zážitku, ktorý ti na to dá odpoveď.
Ak by si chcel kontakt, pokojne sa ozvi.
Napíšte komentár