Našim hlavným cieľom je pevnosť Kerak. Nejako sme sa ale nezladili s otváracími hodinami a tak to dnes už nestíhame, čo nám vlastne ani neprekáža, pretože ubytovanie máme našťastie priamo v meste. 

Na cestovaní počas Ramadánu je úžasné, ako sa so západom slnka začínajú plniť ulice. Počas dňa je to krajina duchov a vonku stretávate minimum ľudí, ale s rúškom noci sa to mení. Konečne nie je problém najesť sa a zrazu máte dokonca na výber, čo je obrovské plus. Nám ich kuchyňa naozaj sadla, no povedzme si pravdu, nie každá reštaurácia je dobrá reštaurácia a mať na výber má svoje výhody.

 Po večeri si sadáme ešte na vodnú fajku a horúci čaj a len tak sledujeme ľudí, čo je jedna z našich obľúbených činností, a dúfam, že v tom nie sme samy a je nás tu takých viac. Tie teplotné rozdiely medzi dňom a nocou sú neuveriteľné a tak nás nevyháňa na ubytko únava, ale zima.

Ráno vybiehame preskúmať pevnosť a aj keď sú výhľady z nej krásne, nie je to úplne moja šálka kávy. Možno, keby sme mali sprievodcu, ktorý by nám povedal niečo o histórii, bolo by to zaujímavé aj pre mňa, ale prechádzať sa po zrúcanine nie je činnosť na celý deň a tak to máme obehnuté dosť rýchlo a vydávame sa ďalej.

Napriek tomu, že je apríl, večer teplota v horách klesá tak na 10 stupňov, no keď zleziete dole počasie je viac než tropické a tak podľa toho volíme ďalšiu zastávku. 

Ideme sa schovať pred slnkom do tieňa kaňonu. Vyberáme si Wadi Numiera. Vraj je jeden z najkrajších v Jordánsku a aj napriek tomu, že je často prirovnávaný k „mini Petre“  patrí stále k menej známym.

Cestou ale ešte naberáme spolucestujúcu Judy. A kto to vlastne je? Judy je korytnačka, čo sa prechádzala po ceste a my sme ju skoro prešli. Aby sa to niekomu naozaj nepodarilo, rozhodli sme sa, že ju vezmeme so sebou a vypustíme ju ďaleko od áut na konci kaňonu.

Naša nová kámoška celkom vzbudzovala pozornosť, ako u turistov, tak aj u domácich. Niektorí z nich ju dokonca od nás chceli kúpiť. Nakoľko sme sa ale báli, že by ju nedajbože zjedli, tak sme ponukám odolali a držali sme sa vlastného plánu. Prechádzka kaňonom s našou novou kamoškou bola príjemná a chládok, ktorý tam bol, bol mojou záchranou pred uvarením sa. Teplomer v aute, keď sme z neho vystupovali totiž  ukazoval 41 stupňov.

Počas prechádzky uličkou v skalách boli miesta, ktoré nebolo možné prejsť suchou nohou, pretože je to vodný kaňon. Z toho vyplýva, že si treba kontrolovať počasie, pretože pri daždi hrozia bleskové povodne. To sme ale pred návštevou samozrejme nevedeli a aj napriek tomu sme už po pár minútach chôdze začali pochybovať o vhodnosti nového miesta na život pre Judy.

Od vstupu pôsobí Wadi Numiera majestátne, pretože steny sú vysoké niekoľko desiatok metrov a čím daľej ste, tým viac pripomínajú vstup ku pokladnici v Petre s tým rozdielom, že ste väčšinu času samy a občas si namočíte nohy.

Judy mala obrovské šťastie, že nás na konci nečakala stena vysoká 100 metrov, ale z ničoho nič sa pred nami objavila malá oáza s bejby vodopádom, potokom a zeleňou. Ok, možno to nebolo z ničoho nič a na nejaké tie skaly sme sa na konci museli vyštverať a Judy si podávať, ale ak vám to podmienky dovolia, choďte do toho. Ocitnete sa na mieste, ktoré by ste nečakali. A možno tam stretnete Judy aj s novou rodinkou.

Tu sa naša spoločná cesta končí a my sa vraciame k autu. Po ceste naspäť sme si všimli, že tieň a príjemný chládok prišli využiť aj domáci. Oni to ale poňali ale po svojom. Predpokladám, že obednú prestávku využívajú počas Ramadánu na šlofíka, ale že budú porozkladaní práve tu, ma teda nenapadlo. Prvého som sa celkom zľakla, no na jeho šťastie som sa zľakla potichu. Inak by som zobudila asi všetkých, z čoho by pravdepodobne neboli nadšení.