Sedem dní v Laose, ktoré nešli podľa plánu
Laos sme navštívili počas dažďovej sezóny, no musím povedať, že sme mali vlastne dosť šťastie na počasie. A ako to už u nás býva zvykom, nalepili sa na nás aj momenty, ktoré sa nedajú presne naplánovať. Práve tie sú však dôvodom, prečo si danú krajinu zapamätáme najviac.
Luang Prabang
Našu cestu Laosom sme začali v mestečku Luang Prabang, kde sme prileteli z Bangkoku. Ako nás privítala táto krajina plná vodopádov ste už dúfam čítali. Takže určite viete, že nie v každom je voda, no zmoknúť môžete aj tak.
Asi sme nepoučiteľní, pretože logicky, keď v jednom nie je voda, asi to tak bude všade. Ale my nie. Vyberáme si zase nejaký náhodný vodopád na mape, čo nie je ďaľeko a podľa fotiek vypadá okúzľujúco.Sadáme na skúter preveriť si našu domienku o nedostatku vody na vlastné oči.
Museli sme zaparkovať na brehu rieky a na druhú stranu sa nechať previesť vorom, ktorý oblsuhovali dvaja malý chlapci, čo mi prišlo celkom úsmevné a z nejakého dôvodu vôbec nie divné. Široká rieka nám dávala nádej, že vody tu je predsa len dosť. Realita ale bola, že sme sa dostali na miesto, ktoré má k sezóne ešte asi celkom ďaleko. Z waw efektu nič, ale keď sme už tu, aspoň sme sa prešli korytom rieky, čo by vytvorila padajúca voda, ktorej čas ešte neprišiel.
Vodopády Kuang Si
Po dvoch vyschnutých vodopádoch sme začínali mať obavy, ako na tom budú tie najznámejšie, ktoré z fotiek určite poznáte aj vy. Prichádzame neskoro popoludní, čo je na turistických miestach ako toto určite výhoda. V celom areáli sme takmer sami.
Na naše šťastie, tieto vodopády majú vodu počas celého roka, a tak si užívame chvíle strávené pri nich a kocháme sa ich krásou.
Sú známe svojou tyrkysovo modrou vodou. Nie je to jeden mohutný vodopád, ale skôr séria menších kaskád, ktoré vytvárajú malé bazéniky, v ktorých sa dá aj kúpať.
Ja som ale z vody vyšla skôr, než som do nej stihla poriadne vojsť, pretože ma začali „atakovať“ malé rybky. Predpokladám, že to boli tie, ktoré majú rady odumretú kožu. Mne to ich okusovanie však nebolo veľmi príjemné, a tak som sa radšej zamerala na sledovanie domácich detí, ako šantia vo vode a predvádzajú sa pri skokoch zo stromu priamo do jedného z jazierok. V takých momentoch si človek uvedomí, aké vzácne je vidieť deti takto spontánne sa zabávať.
Luang Prabag nás okrem tejto nádhery nejako neoslovil a tak je čas posunúť sa vlakom ďalej.
Presun do Vang Vieng
Našou hlavnou zastávkou v Laose sa stal Vang Vieng. Pôvodne sme mali v pláne presúvať sa až k thajským hraniciam a odletieť z Vientiane, no príroda nás tu uchvátila natoľko, že sme tu už zostali.
Do Thajska sme sa tak napokon vracali opäť z Luang Prabang. A presne toto je obrovská výhoda, keď nemáte naplánovaný každý deň do detailu. Dáva vám to slobodu spontánne meniť plány.
Na objavovanie okolia je ideálny vlastný skúter. Nie ste odkázaní na skupinové výlety, tempo si určujete sami a okrem slobody rozhodovania, kde a ako dlho sa zdržíte, vás to stojí len zlomok ceny. V niektorých prípadoch dokonca nič. Napríklad, keď sú vstupy zadarmo, ako tomu bolo aj tu.
V okolí sa nachádza niekoľko lagún s jednoduchými názvami – Blue Lagoon 1 až 6. Prvé tri sú najbližšie k mestu, a preto aj najnavštevovanejšie. Viac ľudí, vyššie ceny, no príroda, ktorá vás sprevádza po ceste k nim, je na nezaplatenie. Asfalt sa postupne mení na prašnú cestu, okolo sa rozprestierajú ryžové polia a nad nimi sa dvíhajú vysoké vápencové skaly typické pre túto oblasť.
Lagúny 4 až 6 sú o niečo menej dostupné, no o to autentickejšie. Menej ľudí, žiadne reštaurácie, len niekto z miestnych, kto má v malej chladničke na vozíku primontovanému k motorke vychladené nápoje a možno pár balíčkov chipsov.
Vyhliadka Nam Xay
Každá lagúna je tak trochu iná a tak sa oplatí ich vidieť čo najviac. Čo by ste určite ale nemali vynechať?
Po ceste zo štvorky sa určite oplatí spraviť si malú zachádzku na vyhliadku Nam Xay. Je to len kúsok od hlavnej cesty a rozhodne stojí za návštevu. Ako som už spomínala, v Laose sme boli počas obdobia dažďov a musím povedať, že každým dňom sa tie krátke prehánky predlžovali. Pod kopec k vyhliadke sme dorazili tesne pred západom slnka.
Ja osobne by som to najradšej nechala na ďalší deň. Nemali sme so sebou ani čelovku a bolo jasné, že dole pôjdeme po tme. Samozrejme ma Dávidko presvedčil, že ideme, a za toto mu veľmi ďakujem. Vie ma vyhecovať presne vtedy, keď treba, aj keď vie, že budem hundrať celou cestou. Mohla som ostať dole na parkovisku, ale to by mi ostali iba oči pre plač, ako náhle by som videla jeho fotky v vrcholu. Tak ako Dávidko predpokladal, toto bol posledný západ slnka a ten treba využiť. Ostatné dni už večer fakt stále pršalo.
Kopec vypadá hrozivejšie ako je. Teda určite nečakajte, že je to prechádzka ružovou záhradou. Je to šialené stúpanie, ale na vrchole sme boli zhruba za pol hoďku. Takmer som vypľula po ceste dušu, ale musela som kopnúť do vrtule aby som stihla západ slnka v plnej kráse. A ono sa mi to podarilo.
Výhľad z vrcholu, kde je na okraji útesu pripevnená motorka, bol jednoducho dokonalý. Posledné lúče zapadajúceho slnka osvetľovali okolitú krajinu a vytvorili moment, na ktorý sa nezabúda. Aj keď sme schádzali dole po tme, jedno je isté. Ak sem prídete, načasujte si to na západ slnka. Bol to presne ten moment, kvôli ktorému sa oplatí niekedy prekonať samého seba.
Pred odchodom trochu adrenalínu
Strávili sme tu asi týždeň a ako sme sa tak túlali okolím, zrazu sme prechádzali okolo požičovne bugín. Zaujala nás cena, ktorá bola neodolateľná. Štyri hodiny za približne 30 eur a dokonca bez sprievodu.
Tomuto sme nedokázali odolať a jednu sme si hneď požičali. Samozrejme sme mali jazdiť iba po ceste, no to by sme neboli my, keby sme nevyužili jej potenciál naplno. Vybrali sme sa do kopcov, kde sa o asfalte nikomu ani nesnívalo.
Po čase sme ale stratili signál, mapy nám ukazovali, že sme uprostred ničoho a cestička sa postupne úplne vytratila. Otočili sme to a snažili sa nájsť cestu späť do civilizácie.
Jednu lagúnu sme ešte stále nemali navštívenú, pretože cesta k nej nebola veľmi vhodná pre skúter. Zato pre naše nové vozítko úplne ideálna. Cestou k nej začala bugina ale vydávať zvláštne zvuky. V momente keď sme dorazili na miesto, nastal čas zistiť, čo sa deje.
Keby vedľa nás neparkovala iná bugina, asi by sme na to len tak neprišli. Hneď nám ale udrel do očí výfuk, ktorý bol v porovnaní s tým druhým vykrútený ako paragraf. Pravdepodobne sme ho niekde v tej džungli utrhli, na naše šťastie sme ho ale cestou nestratili. Všimli sme si, že už bol niekoľkokrát zváraný, no aj napriek tomu sme ho v takomto stave vrátiť nemohli.
Operácia „oprava uprostred ničoho“ dopadla celkom úspešne. Pán z miestneho občerstvenia nám dal kus igelitu, z ktorého sme spravili provizórnu šnúru a výfuk sme jednoducho priviazali. Od lagúny to už k požičovni nebolo ďaleko, takže šanca, že to vydrží, bola celkom vysoká.
Mali sme tam však založený pas a obávali sme sa, že táto akciová cena nakoniec až taká výhodná nebude.
Aby toho nebolo málo, spustila sa poriadna prietrž mračien a my sme už nemohli čakať, kým prejde. Cena sa s oneskorením každých 5 minút totiiž závratne zvyšovala. Ak si niekto myslí, že jazda v daždi v bugine so strechou je lepšia ako na skútri, veľmi sa mýli.
Naša kráska totiž nemala predné sklo, o tých bočných ani nehovorím a ešte aj podvozok bol otvorený. Kvapky ktoré na nás útočili boleli, ako keby do nás niekto hádzal kamene a odspodu nás doslova ostreľovalo blato z cesty.
Do požičovne sme sa vrátili chvalabohu načas a mám pocit, že práve táto búrka nám zachránila peňaženky. Bugina bola úplne zablatená, takže naša igelitová kamufláž dokonale splynula so špinou. Po krátkej kontrole nám vrátili pas s tým, že je všetko v poriadku.
Ponúkli nám, že môžeme u nich počkať, kým dážď prejde. To sme ale radšej neriskovali. Čo ak by si to všimli? Aj tak sme už boli úplne premočení, tak sme sa poďakovali a slušne odmietli.
Trochu chaos, trochu stres, ale presne takto to máme radi. Hlavne nech je na čo spomínať.
A čo by som povedala na záver?
Sedem dní ubehlo ani neviem ako. Laos nám síce nedal úplne to, čo sme plánovali, ale úprimne… kedy nám to vlastne niekedy vyšlo podľa plánu?
Namiesto dokonalých vodopádov sme našli také bez vody, namiesto pokojného výletu sme skončili stratení niekde v džungli s poloodpadnutým výfukom a namiesto pekného počasia sme väčšinu času utekali pred dažďom. Ale presne toto sú tie momenty, na ktoré budem spomínať najviac.
Nie tie, kde je všetko krásne a ide hladko, ale tie, kde si hovoríš „no výborne, a čo teraz?“
Laos bol trochu chaos, trochu stres a občas aj slušný výplach nervov. Ale bol náš. A hlavne bol skutočný.
Napíšte komentár