Keď sme prileteli bolo nádherné počasie, azúrovo modré nebo, sem-tam nejaký obláčik a pocitová teplota 38 stupňov. Kto by povedal, že v ten deň nám bude ešte zima. No ale pekne po poriadku. Čo sa vlastne stalo?

Samozrejme ako prvé sme sa ubytovali, vybavili skúter a išli sme sa najesť. Prišli sme na to, že kuchyňa v Laose bude celkom tvrdý oriešok pre naše chuťove poháriky, pretože všetko čo sme si objednali buď štípalo jemne, alebo štípalo úplne nenormálne

Angličtina tu veľmi nefunguje, takže nám prišli úplne iné jedlá ako sme si objednali, prípadne nám to, čo sme si objednali neprišlo vôbec. Na cestách sa to ale občas stáva a treba s tým rátať.

Keď sme mali už konečne naplnené žalúdky, vybrali sme sa na k vodopádu, ktorý sme si našli na Google mapách. Neviem či viete, ale najradšej si vyberáme miesta našich výletov práve takto. Otvoríme mapy a hľadáme, čo je v okolí. Či je to vždy výhra posúďte samy. 

Asfaltová cesta sa skončila skôr ako začala, ale aj napriek tomu sme si povedali, že tých 7 km do cieľa dáme. Presviedčali sme sa sa, že to nebude také hrozné celú cestu. Bolo to ale čoraz horšie.

Išli sme úplne rozbitou cestou do kopca, ktorá mala miliardu dier. Dávidko sa snažil vybrať tie plytšie, pretože obísť každú jednu jednoducho nebolo možné.  A okrem toho, vraj počúvať ako sa celú cestu sťažujem, nie je príjemné, no ja si to v tej chvíli nikdy neuvedomujem. Bolesť a nekomfort bohužiaľ ovládajú moje slová v plnom rozsahu a bez rozmyslu.

Ako spolujazdec na skútri často hovorím, že lepšie by bolo ísť pešo, alebo to jednoducho otočiť. Na druhej strane si stále opakujem, že to nemôže trvať do nekonečna. Pravda bola ale taká, že už po prvom dni som stratila chuť sedieť ďalšie dva týždne na skútri. Tak nejak ale stále dúfam, že môj zadok si na to raz zvykne.

Keď sa navigácia rozhodla, že sme v cieli, boli sme akurát tak uprostred nejakej horskej dedinky. Rozhodli sme sa ísť k vodopádu naslepo a už na pešo, nakoľko bez signálu aj Google mapy vypovedali služby. Samozrejme sme sa prvýkrát vybrali úplne opačným smerom, ale domáci nám ukázali ten správny. Ja som už veľmi nebola toho názoru, aby sme pokračovali v hľadaní vodopádu uprostred ničoho, no Dávidko ho vidieť jednoducho musel. 

Našťastie nám nejaké decká s hľadaním pomohli. Ja som to vzdala asi v polovičke cesty, nakoľko sa už celkom stmievalo a potme v džungli sa bojím, čo všetko by na mňa mohlo vyskočiť a poštípať ma. Dávidko to dal až do konca a keď prišiel hore úplne pozitívnymi slovami nesršil.

Takže vám je asi jasné, že moje rozhodnutie k vodopádom nepokračovať bolo v tej chvíli to najsprávnejšie. Dávidko sa trmácal do džungle v žabkách takmer potme vlastne len preto, aby videl, že vodopád neuvidí, pretože aj napriek tomu, že sme tam boli v dažďovej sezóne, bol ešte stále vyschnutý.

To najhoršie ale ešte len prišlo.

Vodopád sme síce nevideli, no v každom prípade sme sa pod jedným aj tak ocitli. Prietrž mračien, ktorá nás zasiahla počas jazdy na skútri uprostred džungle mala tak neuveriteľnú silu, akú si dokážete predstaviť iba ak ste už zažili obdobie dažďov v niektorej z exotických krajín.

Kvapky veľké ako egreše, majú za následok to, že ste mokrý už behom prvých troch zásahov kvapkou a nás čakalo ešte asi 20 km na hotel. Po asi pätnástich minútach jazdy sme narazili na prístrešok, kde už jedna rodinka parkovala a keby si nesvietili mobilom, tak to asi ani nezbadáme. Teraz nám už len ostávalo dúfať, že to rýchlo prejde.

Búrka ale na intenzite stále iba naberala a za chvíľku bol prístrešok už plný ľudí, ktorí si dali predtým dažďom malú pauzu ako my.

To že ste mokrý nie je ten najväčší problém. Problém je, že tie kvapky vám znemožňujú vidieť na pred seba a všetky jamy sú už zaliate vodou, takže je nemožné odhadnúť, ako veľmi môj zadok bude trpieť a či nám nejaká časť motorky v jame neostane.

Našťastie dážď napokon ustál, motorka to prežila tiež a tak jedinú ujmu som utrpela ja a môj zadok.

Po ceste do mesta sme ešte zachránili mačiatko, ktoré asi zbombardovali tie obrovské kvapky. Myslela že už dávno nežije, no Dávidko to otočil, aby stav skontroloval a ako by to bolo, ak by sme ho tam nechali na pospas kolesám.

Vzali sme ho teda so sebou a pri prvom obchode, ktorý bol ešte otvorený sme sa zastavili. Mačiatko malo šťastie, pretože milá pani majiteľka sa ho hneď ujala.

Ako by to ale bolo, keby šťastný koniec bol naozaj koniec príbehu?

Samozrejme nás dážď zasiahol ešte raz, tentokrát iba kilometer od nášho ubytovania. Sila bola ale tak intenzívna, že nebolo možné pokračovať v jazde a tak sme zastavili pred obchodom, kde nás domáci vítali s otvorenou náručou. Dali sme si s nimi pivečko, pokecali o živote, a keď prestalo pršať, sme sa okolo 11stej večer dostali na ubytovanie. Dali sme si konečne vytúženú horúcu sprchu, aby sme sa prestali triasť od zimy. A dúfali, že nás takéto počasie nebude sprevádzať celú dobu.

Aj napriek tomu je pri výbere destinácie dôležité nenechať sa odradiť počasím, ktoré aj tak ovplyvniť nedokážete. Tu som si zase raz uvedomila, že tie najlepšie príbehy nevznikajú, keď ide všetko podľa plánu.

Ale keď sa pokazí úplne všetko.