Najlepšie príbehy sa dejú bez kamery v ruke a preto bohužiaľ nepridám žiadne fotky, ale poviem vám, ako sa začala naša púť po Laose.
Keď sme prileteli bolo nádherné počasie, azúrovo modré nebo, sem-tam nejaký obláčik a pocitová teplota 38 stupňov. Kto by povedal, že v ten deň nám bude ešte zima. No ale pekne po poriadku, čo sa vlastne stalo.
Samozrejme ako prvé sme sa ubytovali, vybavili skúter a išli sme sa najesť. Prišli sme na to, že laoská kuchyňa bude celkom tvrdý oriešok pre naše chuťove poháriky, pretože všetko čo sme si objednali buď štípalo jemne, alebo štípalo úplne nenormálne a s tým, že angličtina tu veľmi nefunguje, nám prišli úplne iné jedlá ako sme si objednali, prípadne nám to, čo sme si objednali neprišlo vôbec. No to sa stáva a na to v podstate zvyknutý. Keď sme mali už konečne naplnené žalúdky, vybrali sme sa na k vodopádu, ktorý sme našli na Googli.
Asfaltová cesta sa skončila skôr ako začala, ale aj napriek tomu sme si povedali, že tých 7 km dáme. Hádam to nebude také hrozné celú cestu. Bolo to ale čoraz horšie. Išli sme úplne rozbitou cestou do kopca, ktorá mala miliardu dier a úlohou šoféra je vybrať tie plytšie, pretože obísť každú jednu možné nebolo. Ako spolujazdec na skútri na zadnej ploche sedačky je to všetko, ale nie príjemné a ja nemám chuť už po prvom dni sedieť ďalšie dva týždne na skútri, ale tak stále dúfam, že môj zadok si na to zvykne.
Keď sa navigácia rozhodla, že sme v cieli, boli sme akurát tak uprostred nejakej horskej dedinky. Rozhodli sme sa ísť k vodopádu naslepo už na pešo, nakoľko bez signálu google mapy vypovedali služby. Samozrejme sme sa prvýkrát vybrali úplne opačným smerom, ale domáci nám ukázali kade na to. Ja som už veľmi nebola toho názoru, aby sme pokračovali v hľadaní vodopádu uprostred ničoho, no Dávidko ho vidieť jednoducho musel. Našťastie nám nejaké decká s hľadaním pomohli. Ja som to vzdala asi v polovičke cesty, nakoľko sa už celkom stmievalo a potme v džungli sa bojím, čo všetko by na mňa mohlo vyskočiť a poštípať ma. Dávidko to dal až do konca a keď prišiel hore úplne pozitívnymi slovami nesršil.
Takže vám je asi jasné, že moje rozhodnutie k vodopádom nepokračovať bolo v tej chvíli to najsprávnejšie. Dávidko sa trmácal do džungle v žabkách takmer potme vlastne len preto, aby videl že vodopád neuvidí, pretože aj keď sme už dažďovej sezóne je momentálne ešte stále vyschnutý.
To najhoršie ale ešte len prišlo a aj napriek tomu, že sme vodopád našli, či vlastne nenašli, pod jedným sme sa aj tak ocitli. Prietrž mračien, ktorá nás zasiahla počas jazdy na skútri uprostred džungle mala tak neuveriteľnú silu, akú si dokážete predstaviť iba ak ste už zažili obdobie dažďov v niektorej z exotických krajín. Kvapky veľké ako egreše, majú za následok to, že ste mokrý už behom prvých troch zásahov a nás čakalo ešte asi 20 km na hotel. Po nejakých pätnástich minútach jazdy sme narazili na prístrešok, kde už jedna rodinka parkovala a keby si nesvietili mobilom, tak to asi ani nezbadáme. Teraz nám už len ostávalo dúfať, že to rýchlo prejde.
Búrka ale na intenzite stále iba naberala a za chvíľku bol prístrešok už plný ľudí, ktorí si dali predtým dažďom malú pauzu ako my.
To že ste mokrý nie je ten najväčší problém. Problém je, že tie kvapky vám znemožňujú vidieť na pred seba a všetky jamy sú už zaliate vodou, takže je nemožné odhadnúť, ako veľmi môj zadok bude trpieť a či nám nejaká časť motorky v jame neostane.
Našťastie dážď ustál, motorka to prežila tiež a tak jedinú ujmu som utrpela ja.
Po ceste do mesta sme ešte zachránili mačiatko. Myslela že už dávno nežije, no Dávidko to otočil, aby stav skontroloval a ako by to bolo, ak by sme ho tam nechali na pospas kolesám. Vzali sme ho so sebou a pri prvom obchode, ktorý bol ešte otvorený sme sa zastavili. Mačiatko malo šťastie pretože milá pani majiteľka sa ho hneď ujala.
Ako by to ale bolo, keby šťastný koniec bol naozaj koniec príbehu?
Samozrejme nás dážď zasiahol ešte raz tentokrát iba kilometer od nášho ubytovania. Sila bola ale tak intenzívna, že nebolo možné pokračovať v jazde a tak sme zastavili pred obchodom, kde nás domáci vítali s otvorenou náručou. Dali sme si s nimi pivečko, pokecali o živote, a keď prestalo pršať okolo 11stej večer, sme sa konečne dostali na ubytovanie a dali si horúcu sprchu, aby sme sa konečne prestali triasť od zimy.
Dôležité je nenechať sa odradiť počasím, ktoré aj tak ovplyvniť nedokážete. Čo ale dokážete je nakúpiť si ich nie moc štýlové, ale za to účinne nepremokavé oblečenie na motorky a dúfať, že ho už potrebovať aj tak nebudete.
Aj takto aj takto to môže vypadať, keď cestujete po Laose uprostred dažďovej sezóny.
Napíšte komentár