Thajsko nie su iba ostrovy ale aj neuveriteľný sever
Thajsko je krajina, ktorú môžete navštevovať každý rok a vždy dokážete zažiť úplne iné Thajsko. Či už ide o spoznávanie kultúry, prírody, alebo miestnej kuchyne, každý si tu nájde to svoje. Nikdy nekončiace párty, biele pláže, či autentické dedinky mimo turistických trás.
Držali sme sa pravidla, že sa nebudeme vracať do tej istej krajiny, pretože svet je príliš veľký a nesmierne rozmanitý na to, aby sme sa zamerali na jednu krajinu. Počas našich ciest sme ale prišli na to, že Juhovýchodná Ázia je nášmu srdcu najbližšie, no napriek tomu sme sa Thajsku niekoľko rokov vyhýbali. Mali sme pocit, že je to až moc turistická destinácia. Potom ale prišla corona a Thajsko vyžadovala rôzne vstupné podmienky, ktoré ľudí odrádzali. A vtedy sa to stalo. Pri prvej návšteve sme zažili prázdne pláže, minimum turistov a zamilovali sme to tam. Naše pravidlo dostalo stopku a za chvíľu tam letíme 5ty krát po sebe.
Tie najznámejšie ostrovy sme už obehli a tak prišiel na rad sever a ja som sa do Thajska zamilovala znova.
Mae Sai
Po prílete do Bangkoku sme sadli na lietadlo do Chiang Rai, a ako to už u nás býva zvykom, objednali sme si ubytko iba na prvú noc niekde za mestom smerom ku Mjanmarským hraniciam. Niekde sa ale stala chyba v systéme a keď sme prišli na ubytko, prišli sme na to, že naša rezervácia je zrušená a hotel vypadal, že tam už nejaký čas nikto nebýval. V okolí úplne nič a tak sme otvorili mapy a rozhodli sme sa, že sa presunieme do mestečka Mae Sai. Taxi, čo nás priviezol bol už ale preč a nám neostávalo nič iné iba zobrať stop z hlavnej cesty, alebo dúfať, že pôjde nejaký autobus okolo a zastaví nám.
Fakt nás ani nenapadlo, že po pár minútach kráčania po ceste, kde bola premávka úplne minimálna a väčšinou aj tak opačným smerom okolo nás prefrčí autobus a vezme nás priamo do Mae a dokonca nás vyhodí takmer pred dverami našeho náhradného ubytovania.
Na hotely boli všetko iba domáci a my sme vedeli, že sme správne. Na mieste, kde moc turistov nechodí. Takéto miesta majú aj nevýhody, čo sa aktívneho spoznávanie týka, pretože v celom meste nebolo možné prenajať si skúter a angličtina tiež nebola samozrejmosť. Vtedy treba zapojiť ruky, nohy a všetky možné citoslovcia na to, aby sme sa dohovorili. Tento medzinárodný jazyk nás ešte nikdy nesklamal, ba naopak. Všetci mu rozumejú a vytvára celkom vtipné situácie.
Našťastie sme sa dopracovali aspoň ku bicyklom, ktoré mal priamo náš hotel a dokonca v cene. Okruh na bicykloch je značne obmedzujúci, ale zase radí sa to medzi zážitky, ktoré ostávajú navždy, pretože sú po prvé a už samotná jazda je zážitok.
Ako sme si tak brázdili po okolí, narazili sme na jarmok, kde bol sprievodný program pravdepodobne nejaká miss, kde boli malé dievčatká z rôznych provincií Thajska v prekrásnych tradičných krojoch. Za celý čas sme nestretli nikoho s bielou pokožkou a z výrazov domácich bolo jasné, že na bielych ľudí nie sú zvyknutí. Konečne sme neboli chodiace peňaženky. Ba naopak. Mali sme pocit, že sa na nás niektorí dokonca hanbia pozrieť. Ceny pre nás boli ako pre každého iného a tak Dávidko vystrelil nejakých plyšákov čo boli väčší ako deti, ktorým ich náhodne daroval. Miesta ako toto je dôvod prečo tak veľmi milujem cestovanie. Keď sa staneš súčasťou miesta bez toho, aby ťa chceli vyžmýkať ako bankomat pred výplatou.
Jaskyňa Tham Luang z filmu 13 životov
Nebola úplná náhoda, že sme sa presunuli, až takmer na hranice z Myanmarom. Náš cieľ bola horská dedinka Wiang Phang a jaskyňa Tham Luang, o ktorej sme nedávno videli film 13 životov ( The Rescue), ktorý môžem každému z vás odporučiť si ho pozrieť.
Bolo nám jasné, že na bicykloch to nedáme a tak sme si zbalili veci, prešli sme na stanicu, aby sme si kúpili lístok na autobus do Chiang Rai a na mieste si dohodli tuk tuk na celý deň, aby bol s nami a my sme stihli posledný spoj, ale aj miesta, kvôli ktorým sme prišli.
Dedinka Wiang Phang je známa svojou kávou a neuveriteľnými výhľadmi, takže ak budete mať čas a cestu okolo určite tam vybehnite. Káva je skvelá, domáci sú veľmi priateľský a aj keď si s nimi moc neporozprávate, ich nikdy nekončiace úsmevy vám urobia deň.
No a čo jaskyňa? Dôvodom našej návštevy práve tejto jaskyne je neuveriteľne silný príbeh. Po tréningu sa dvanásť chlapcov a ich tréner vybrali do jaskyne Tham Luang. Pred vchodom nechali topánky, bicykle i batohy a so sebou mali len jednu baterku. Kým boli v jaskyni, spustil sa monzúnový lejak, zaplavil prístupovú cestu a von sa dostali až o osemnásť dní. Je úžasné ako sa svet dokázal spojiť aby ich zachránil. Ako prežili na základe mediácie a silnej viery 18 dní v tme a bez jedla. A keď poznáte tento príbeh, návšteva toho miesta sa stane nezabudnuteľným zážitkom. Pre domácich je to niečo ako pútnické miesto a stretli sme tam ľudí z celého Thajska, pre ktorých toto miesto znamená viac, ako si ktokoľvek z nás dokáže predstaviť.
Chiang Rai
Posledným spojom sme sa presunuli do Chiang Rai plný zvláštnych pocitov, ale aj skvelých zážitkov. Posledný spoj si ale nepredstavujte moc neskoro. Miesta kde nie je turizmus rozvinutý nie je dôvod, aby spoje premávali príliš často. Do Chiang Rai sme prišli tesne pred západom slnka a behom pár minút sme si bez problémov na ubytku požičali skútre a vybrali sme sa k Blue Tempel. Je jeden z najnovších v oblasti Chiang Rai a navrhol ho študent umelca, ktorý postavil výstredný White tempel, ktorý je asi najznámejší thajský kláštor. Tu sa zatiaľ ešte stále vyhnete davom turistov a dokonca je momentálne ešte stále vstup do toho komplexu bezplatný. Nečakali sme, že tam strávime toľko času a tak sme ku už spomínanému White Tempel prišli až po záverečke. Aj napriek tomu to malo svoje čaro. Slnko už padlo za obzor, ale obloha ešte stále hrala farbami a pohľad na kláštor sme mali iba pre seba. Bez žiadnych rušivých elementov. Len tak sme sedeli oproti a sledovali ako sa každú sekundu menia farby na pozadí tohto živého obrazu.
Večer nás ale prekvapila opäť strašná zima po západe slnka, ktorú sme v Thajsku naozaj neočakávali a tak naše oblečenie neobsahovalo nič teplé aj napriek tomu, že doma ľudia bojovali s odhrabávaním snehu z pred domov. Všetko čo sme so sebou mali a vypadalo, že by nás mohlo zahriať sme mali v momente na sebe a hľadali sme miesto, kde si dáme niečo teplé pod zub. Narazili sme na street food, kde všetci jedli polievku z kamenných hrncov, ktorú si si vlastne pripravoval sám nad žeravými uhlíkmi. Myslím, že voľba tohto jedla nebola úplne polievka sama, ale tie žeravené uhlíky ktoré nás zohrejú. Tak to aj dopadlo. Hodili sme tam všetko naraz a ani sme netušili, čo z toho sa je iba ohriate a čo sa musí variť pre chuť vývaru. Nehovorím, že sme sa nenajedli, ale asi to malo chutiť úplne inak.
Druhý deň sme na podvečer mali už odvoz do Chiang Mai, ale čo to sme ešte stihli. Mňa najviac uchvátil areál, kde sa nachádza Veľký Biely Budha. Nie tak Budha ako Guanyin – čínska bohyňa milosrdenstva. Je to nie tak starý čínsky chrám kde sa viete vyviesť na 27 poschodie a obdivovať prenádhernú výzdobu a nepotkýnať sa o ľudí. Samozrejme sme sa vybrali aj k najznámejšiemu White Tempel počas otváracích hodín, ale verte či nie dnu sme nešli. Nejako nás odrádzalo to kvantum ľudí. Neskôr som trochu ľutovala, že som nešla dnu ale pri tom množstve ľudí čo tam vchádzalo by som si to asi aj tak neužila. Ak ste niekto boli dnu dajte vedieť, či som urobila chybu, pretože by mi odpálilo dekel, alebo je budova aj tak krajšia z diaľky.
Ako sme si tak brázdili skútrom po okolí zastavili sme sa ešte v Shinga Parku. Teda nie priamo dnu. Na skútri sme prešli kým to šlo, až sme narazili na prekrásnu rozkvitnutú lúku, kde sme samozrejme strávili nejaký čas fotením a lietaním s dronom. Nechápem ako som mohla nevedeiť, že v tom parku sú žirafy. Ja fakt minujem žirafy a keby sme nemali asi hodinu do odchodu autobusu a z toho pol hodku na hotel možem kašľať každý chrám. Najkratšia túra trvala 2 hodiny takže mne ostali už iba oči pre plač. Ale čo už. Aj takto to môže dopadnúť, ked cestu neplánujete do detailov, ale nechávaťe sa viesť okamihom.
Chiang Mai
Na žirky som sa mohla pozerať akurát tak vo vlastných spomienkach z Afriky. Divočina sa dá zažiť ale na niekoľko spôsobov. Buď to tá doslovná, alebo obrazná, ktorú sme si dali na privítanie v Chiang Mai. Kto bol na Koh Samui vie, že tam každú chvíľu premáva auto, čo po dvoch dňoch ide na nervy ako kedysi zvučka z Family Frost a láka turistov nie na zmrzlinu, ale na zápasy v thai boxe. Na ostrove sme tomu odolali, ale keď sme prechádzali okolo rozbehnutého zápasu a lístky boli za polovicu povedali sme si že prečo nie. Thajský box patrí do ich kultúry a aj keď mňa bojové športy nejako neberú náramne som si to užila. Síce aj tak nechápem ako sa niekto môže nechať mlátiť dobrovoľne.
Chiang Mai sme strávili iba dva dni. My na tie veľké mestá proste nie sme. Radšej príroda a spoznávačka skútrom po okolí. Tu by sme na skútri asi iba blúdili a tak sme si vzali celodennú túru, aby sme mali aspoň nejaký zážitok. V rámci výletu sme sa boli poprechádzať so slonmi, vybehli sme na najvyššiu horu, kde bola taká zima, že som ľutovala, že nemám so sebou uterák ako Dávidko, ktorý sa do neho zabalil a mňa nechal drkotať zubami a na záver dňa sme boli na treku ku vodopádom, kde nás sprevádzali dych berúce výhľady, ktoré doladila zlatá hodinka pri návrate k autu.
Večer sme si v meste zašli ešte na Kabaret a aj keď ja mám tento thajský druh zábavy fakt rada, toto bolo najslabšie vystúpenie aké som videla. Chýbala tam tá energia, vďaka ktorej som si tento spôsob zábavy zamilovala. Ako sme sa tak na ulici s niekým bavili Dávidko si nazul túlavé topánky a museli sme ísť do klubu, ktorý nám odporučili. Samozrejme sme tam boli zavčasu a skoro nikde nikoho nebolo. Ani neviem ako, zrazu boli túlavé topánky napevno uviazané a fakt, že nám zavčas ráno ide autobus sa stal nepodstatný. Ja som to okolo jednej zabalila, aby som sa pred spaním ešte pobalila. Dávidko ostal a prišiel asi o dve hoďky po mne. Na balenie mu už ale neostala energia a ráno mal pocit, že to stihne. Ale … Kombinácia zamotaných čriev, nálady pod psa, nedostatok spánku a žiadny taxi čo by nás hodil na stanicu zabezpečil, že sme náš už zaplatený minibus omeškali asi o 15 minút.
Pai
Do Pai chodí síce minibus každú hodinu, ale už dva dni dozadu, keď sme si lístky kupovali bolo takmer všetko vypredané. Neviem čím sme si to zaslúžili, ale keď sme sa na stanici pokúšali nejako vyrepovať odvoz, zrazu iba kývli rukou na minibus ktorý práve nakladali, že môžeme ísť s nimi a ani sme nemuseli kupovať lístok na novo. Vďaka tomu, že výlet je zachránený sme na seba prestali hučať, no preventívne sme sa prestali aj celkovo rozprávať. Cesta trvá, ale 4 hodiny a to je dosť času na vychladnutie a začatie dňa na novo.
Dedinka Pai je plná nomádov a atmosféra tu je úžasná. Takto nejako si predstavujem, že sa žilo v 80. rokoch. Ľudia, ktorý sem chodia sú úplne iný ako tí, čo stretnete na vychytaných turistických miestach. Celé to tu je v hipie štýle a od kedy je v Thajsku povolená tráva nájdete tu mladých, ale aj starých, ktorý sedia v podnikoch na zemi, hrajú na gitare, čítajú knihy, alebo si len tak vychutnávajú svoj stav so zelenou cigou v ruke. Milujem pozorovať ľudí a tu som si fakt prišla na svoje. V Pai je veľa hostelou, a samo cestovateľov, takže sa každú chvíľu s niekým dáte do reči a závidíte im tú nomádsku slobodu, ktorú majú. A aj okolie je prekrásne. Dedinka je zasadená vysoko v horách a samotná jazda na skútri bez určeného cieľa je dokonalá.
Takto sme sa vybrali na našom najpohodlnejšom skútri ever do hôr na vyhliadku, čo sme vygooglili. Ibaže sme netušili, že bude mať problém stúpať s jedným človekom, nie to s dvoma. Pár krát som musela zosadnúť a Dávidko ma čakal na kopci. Keď ma to už prestávalo baviť, prechádzali okolo nás trojčlenná rodinka na naozajstnej motorke. Pár krát na nás nad kopcom čakali až im to nedalo a ponúkli mi odvoz aby som nemusela nonstop kráčať. Mama s drobcom vysadli a otec ma zobral hore. On sa vrátil po rodinku no kým nás dobehli ja som už zase bola na pešo. Boli úžasní. Keď ma doviezol druhý krát ku Dávidkovi, ani som nestihla zostúpiť z motorky a ten môj si ani nevšimol, že za ním nesedím a jednoducho odišiel. Strašne som sa začala smiať, pretože som nepochopila, ako si nemohol všimnúť, že za sekundu nedokáže presadnúť. Pán sa začal smiať tiež a nasadol ma za neho. Tento krát ma vyviezol až na križovatku, kde sa naše cesty rozdelili.
Poviem vám bola to nekonečná cesta cez džungľu, a nebyť tej rodinky tak kráčam ešte dva dni. Čo nás čakalo na vrchole bolo ale dych berúce a za ten milión nadávok z mojich úst počas stého šľapania na Everest to stálo. 360° výhľady z najvyššieho kopca v okolí na nekonečnú džungľu a tam niekde uprostred Pai. Až tam som si uvedomila v akej prdeli vlastne dedinka leží a kam sme sa vybrali. Úplne rozumiem, prečo sme okrem rodinky nikoho nestretli. Podľa mňa sa všetci otočili už na začiatku, keď kopec nabral stúpanie nezlučiteľné s bežne dostupným skútrom.
Počas nášho pobytu v Pai som sa nechala potetovať bambusom, vyskúšali sme magický drink, alebo sa ocitli na džungľovej párty. To miesto vás jednoducho pohltí a nenechá vás naň zabudnúť.
Dôvod, prečo sme ale sever Thajska opustili predčasne bola zima. Cez deň bolo úplne príjemne, ale ako náhlo zapadlo slnko reálne nám drkotali zuby počas jazdy na skútri a keď sme odparkovali, na žabky a tielko to teda tiež nebolo. Na severe sme boli v decembri a tak sme si povedali, že stačilo. Mrznúť môžeme aj doma a pozreli sme si letenky z Chiang Mai niekam dole. Ani neviem ako sa to stalo, ale zrazu sme mali letenky smerom na Koh Sami a aj napriek tomu že sme tam už boli cena a vidina letného počasia zvíťazila. Čo sme ale nečakali bol fakt, že tam bolo počasie úplne rovnaké. Veterno a pocitovo chladno. A to ma vytočilo ešte via. Vytočil ma fakt, že sme odišli za mňa z úžasného severu niekam kde to stálo za…
Tak či onak sever bol dokonalý a preto sme si to tentokrát namierili ešte vyššie na sever. Tento krát za hranice Thajska do Laosu.
Bohužiaľ sa už počasiu v tejto dobe nedá veriť, dokážeme sa ponaučiť. Od teraz budem mať vždy zo sebou aspoň jedno termo tričko, ktoré nezaberá moc miesta ale zachráni mi zuby pred rozpadnutím z neustáleho drkotania od zimy.
Napíšte komentár