V autobuse sme sa dali do reči s dvoma babami, Aycan (Ajdžan) z Turecka a Oana z Rumunska, ktoré to mali namierené tam kde my. Ubytko ešte nemali dohodnuté a aj napriek tomu, že my sme svoje už mali zaplatené po vystúpení z autobusu sme prišli na to, že sme si rezervovali ubytko priamo v parku, kde nič okolo nie je a cesta tam by trvala ďalšiu hodinu  predraženým taxíkom. Po zhodnotení situácie sme sa rozhodli, že pre nás bude výhodnejšie ubytko nechať prepadnúť a ostať v mestečku, kde nás vyhodil autobus. S babami sme si na bookingu našli ubytko a vybrali sme sa tam osobne trochu pokšeftovať cenu. 
Zaparkovali sme si to všetci spolu ku bazénu, dali nejaké pifká a potom sme sa vybrali na večeru, že po ceste niekde dohodneme výlet na zajtra. 

Ak som si myslela, že Dávidko je majster v zjednávaní, Oana ho prekonala neskutočne. Kvôli jednému doláru by si nechala aj vŕtať do kolena a keď sme jej povedali, že nech na to kašle, že jej to doplatíme vypadlo z nej, že tam nejde o peniaze, ale o to že nezjednala ako chcela. Ach koľko krát som ja už toto zažila. Podráždeného Dávidka za to, že aj keď zjednal, aj tak nebol spokojný, pretože veď dalo sa ešte viac. Zase povedzme si pravdu, keby že zjednávam ja naše vreckové by sme museli poriadne navýšiť.

Všetko sme vybavili, takmer všetci odchádzali spokojní a ja som sa už nevedela dočkať aká partia sa stretneme. Pri nastúpení do autobusu je vždy ťažké odhadnúť čo sme za ľudia. Jedny predýchavajú opicu, iný sa ešte nestihli poriadne zobudiť a tí ďalší sú nervózny a podráždení len z princípu. Ale ja aj tak tie spoločné výlety zbožňujem. Nikdy neviete ako to dopadne, ale stačí hodina a je vymaľované. 

Keď sme prišli do praku, prebehli sme niekoľkými kontrolami lístkov a stále sme sa museli držať ako skupinka, pretože tam bolo strašne veľa ľudí. V tomto máme stále medzery, pretože všetci sú pripravený len nám chýba studene pivo, a samozrejme sa vždy čaká na posledného. Na celodenný výlet to ale jednoducho patri a mňa veľmi potešilo, že som pri odbehnutí do obchodu neodbočila zo skupinky sama. Pridal sa ku mne jeden starší pár a mne bolo jasné, že budeme fajn partia. 

Potvrdilo sa to už na prvej zastávke našeho výletu kde som sa skoro pocikala od smiechu. Loďka nám zaparkovala v nejakom močiari, kde sme museli preskočiť na breh, s tým že si dáme krátky trek ku jaskyni, ktorá je miestami zaplavená a budeme musieť nejaký úsek preplávať. Ale o tom sme vedeli už pri kúpe výletu. No teda aspoň my. Náš starší pár s ktorým som sa ráno stretla pri ľadničke s pivom ostal jemne zaskočení. (On bol z juhoafrickej republiky ona thajka, ale žili spolu v kanade takže ich volajme Kanaďania) 

Ženská sa rozhodla, že berie na seba vestu na plávanie z lode, nakoľko nevie plávať, čo poriadne rozosmialo kapitána , že či sa s tou vestou ide fakt trepať cez džungľu, no a jej muž celý v bielom nevypočítal krok pri vystupovaní z loďky a krásne čistého ho šľahlo pod loď rovno do toho blatového močariska. Oni boli pre mňa dokonalý pár čo sa celú cestu podpichoval, ako je jeden väčší zmätok ako ten druhý. A aj vďaka nim cesta džungľou v ubiehala veľmi rýchlo.

Po ceste do jaskyne takmer každý vyfasoval minimálne jednu pijavicu a ja som bola šťastná, že na mňa sa neprilepila žiadna. Plávanie cez tmavú jaskyňu bol super zážitok, aj keď vo mne budil rešpekt, pretože jediné svetlo bolo z čeloviek, ktoré sme mali na hlavách a voda pôsobila čierno ako najtemnejšia noc. Bohužiaľ bol tento úsek naozaj krátky a Kanaďanka v tej veste pôsobila veľmi úsmevne, hlavne keď voda bola takmer celý čas po členky a myslím, že ten kúsok by zvládla bez problému aj bez nej. Čo som si ale až tak neužívala, bol ten milión netopierov čo tam žil. V užších priestoroch jaskyne som sa podľa mňa cítila tak beznádejne, ako Kanaďanka, keď sa dozvedela že musí plávať. 

A tá moja radosť, že si ma pijavica nenašla skončila tak rýchlo ako sme sa dostali druhou stranou jaskyne na denné svetlo. Neviem, či ste túto potvorku na sebe už mali. Za mňa to bola premiéra a preto ma prekvapilo, že som ju fakt necítila až do chvíle, kým som si ju nevšimla. To by ste sa mi krvi nedorezali. Chcela som aby mi ju vytiahol Dávidko, no tomu sa stále šmýkala z pomedzi prstov, tak sa to toho pustil náš sprievodca. S mačetou. Dobre možno to bol len väčší nožík, ale ja som skoro odpadla. Fakt ma napadlo že mi ju musí vyrezať. Po panike bolo, keď si ju nožom iba prichytil, aby sa mu nevyšmykla. Ale dokážete si predstaviť, čo som prežívala ja? Muky to boli a krvi tieklo ako z prasaťa. 

No aj vďaka takýmto neplánovaným zastávkam a nešportovo založenými Kanaďanmi nebolo možné, že sa vrátime o štvrtej do prístavu ako bol plán. Ja si ale myslím, že ten pár to robil extra, pretože chcel byť na západ slnka ešte na jazera a nie v autobuse a to sa podarilo. Nik sme sa okrem našeho sprievodcu neponáhľali a veľmi rýchlo sme sa naladili na ich tempo. 

Zažili sme prázdne jazero pri západe slnka a to tým scenériám dodávalo neuveriteľnú atmosféru. Z lode sme vystupovali už za šera a do auta sme nastupovali za tmy, takže nám pochopiteľne už nedali čas na jedlo. Spontánne sme sa zhodli na tom, že po tak super dni, ktorý sme spolu zažili, by sme sa mali ísť spoločne najesť. Sedeli sme tam partia ľudí z celého sveta a za mňa to bola perfektná bodka dokonalého výletu. 

S Oanou a Aycan sme sa nakoniec presunuli do Phuketu a tam strávili posledné chvíle v Thajsku spoločne. Oana odlietala ako prvá, tak sme sa s ňou rozlúčili už na obed a Aycan sa k nám pridala na nákup suvenírov. Dávidko si pred odchodom bol naposledy oškrabkať päty a my sme si spolu zašli na vlasy. S Aycan sme stále v kontakte a veríme, že sa niekde znovu stretneme.

Už sa asi opakujem ale cestovanie je tá najlepšia investícia ktorú môžete urobiť. Otvára vám nie len oči a dáva z nich dole klapky, ale hlavne, stavia vám do cesty skvelých ľudí, ktorých by ste inak nestretli a napĺňa vás pocitom , ktorý vám žiadna hmotná vec nedá. A čo je na tom najlepšie? Sú to práve tie spomienky ktoré máte na celý život, kdežto napríklad drahé auto iba na par rokov.