fbpx
  • Menu
  • Menu

Národný park Khao Sok

Národný park Khao Sok

Nastal čas presunúť sa z raja ďalej a na našej ceste Thajskom sme sa vybrali cez  ostrov Koh Lanta do národného parku Khao Sok.
O tomto ostrove sme nevedeli úplne nič a dali sme si ho len ako zastavku, aby sme celý deň nezabili prestupom, ktorý sme si vybrali pomocou google maps. Občas to tak robíme. Otvoríme mapy a pozeráme čo je po ceste. Do teraz nás táto technika nesklamala, ba naopak dostáva nás na miesta, ktoré vôbec neboli v pláne. 

 

Koh Lanta

Aj na Koh Lanta sme sa zdržali dve noci. Ostrov je to niekoľkonásobne väčší ako tie, z ktorých sme sa práve presunuli a dve noci sú definívne málo na dokonalé spoznanie, ale vždy je to lepšie ako nič.  Ak nevieš odkiaľ sme sa tu presunuli a prečo ma nenormálne bolí chrbát, neváhaj to napraviť predošlým článkom.(Prefláknuté Koh Phi Phi alebo raj na zemi Koh Lipe?)

Dostať sa na ostrov bolo jemne za trest, pretože pokiaľ vám v Thajsku povedia, že na lodi je dosť miesta, lebo predávajú len maximálny počet lístkov, tak im neverte a nebudete vytočení. Prvé hodiny som sedela vpredu v uličke na zemi vedľa kapitána a Dávidko úplne vzadu “na motore”. Keď pri prvej zastávke nejaký ľudia vystúpili, aby ich ešte viac mohlo nastúpiť, využili sme to a sadli sa na voľné miesto. Pri nastupovaní nových ľudí som mala pocit, že ma chcú prebodnúť pohľadom a vo výrazoch očí sa dalo čítať niečo v tom zmysle, veď si mladá a sedela si do teraz pohodlne.  Nechceš sa vymeniť? Nezabúdajte ale, že som mala nenormálne bolesti chrbta z našeho geniálneho nápadu kajakom oboplávať ostrov, takže si viete predstaviť čo im môj pohľad odpovedal. 

Dôležité ale bolo, že sme sa do cieľa dostali a aj keď toto utrpenie trvalo o dosť dlhšie ako bolo v pláne, prežili sme. Požičanie motoriek sme si ale nechali na ďalší deň a teraz sa iba pomotali po okolí. No vlastne aby som bola úprimná zašli sme presne za roh z našeho ubytka. Náš cieľ bol niekde sa najesť, ale že gastronomické nebo nájdeme hneď za rohom nás nenapadlo. 

Urobili sme asi 50 krokov, a už na nás z baru kýval čašník. Sadli sme ku stolu a bolo jasné, že tento bar má buď nejaký Európan  a na personále si potrpí.  Thajci sú milí usmievaví ľudia, ale na prvú spoznáte, kto ich učil remeslu. Teraz mám na mysli prácu v gastre.  Keď je to celé nezorganizované, pomalé a pocitovo niekedy nútené, tak sa to učili doma. Ako náhle po pľaci prebehne závan energie sprevádzaný nezáväzným rozhovorom je to jasné. V tomto má prsty Európa. Tento krát bar patril švédom a čašníka si vychovali ukážkovo. Jedlo bolo ťiež dokonalé a tak sme sa dokonca nechali ukecať na druhé kolo Vianočnej večere. Na programe mali živú hudbu a švédske stoly.  Tento prestupový deň sme toho teda moc nepochodili. 

Náš program bol vlastne na pár metroch štvorcových. Z ubytka do reštiky, z reštiky na bazén, od bazéna do reštiky a po jedle ešte na jeden, možno dva drinky do baru. No hneď ráno sme si požičali skúter , že aspoň trochu pobeháme okolie. 

Ostrov Koh Lanta si určite zaslúži viac času, ale ako som spomínala pre nás to bola iba zastávka a tú sme využili na naše pomery celkom pokojne. Nikam sme sa nenaháňali, pretože sme nemali nič naštudované a len tak sme sa poflakovali po ostrove. Večer sme nedali ani len toho drinka niekde v bare, nakoľko nás už o 7dmej ráno vyzdvihoval odvoz do Khao Sok. Teda to sme si mysleli. Skutočnosť bola ale zase raz taká thajská a už v Krabi nás vysadili z auta, že máme počkať na druhé auto ktoré nás prevezme. Bohužiaľ sa nejako zabudli poznamenať, že to tak rýchle nebude a na spoj sme čakali asi 2 hodiny. Na ich obranu musím povedať, že nás nenechali na ulici, ale v  nejakej malej reštike, kde sme si aspoň v kíude dali raňajky, ktoré sme kvôli skorému odchodu nestihli.

Khao Sok

V autobuse sme sa dali do reči s dvoma babami, Aycan (Ajdžan) z Turecka a Oana z Rumunska, ktoré to mali namierené tam kde my. Ubytko ešte nemali dohodnuté a aj napriek tomu, že my sme svoje už mali zaplatené po vystúpení z autobusu sme prišli na to, že sme si rezervovali ubytko priamo v parku, kde nič okolo nie je a cesta tam by trvala ďalšiu hodinu  predraženým taxíkom. Po zhodnotení situácie sme sa rozhodli, že pre nás bude výhodnejšie ubytko nechať prepadnúť a ostať v mestečku, kde nás vyhodil autobus. S babami sme si na bookingu našli ubytko a vybrali sme sa tam osobne trochu pokšeftovať cenu. 
Zaparkovali sme si to všetci spolu ku bazénu, dali nejaké pifká a potom sme sa vybrali na večeru, že po ceste niekde dohodneme výlet na zajtra. 

Ak som si myslela, že Dávidko je majster v zjednávaní, Oana ho prekonala neskutočne. Kvôli jednému doláru by si nechala aj vŕtať do kolena a keď sme jej povedali, že nech na to kašle, že jej to doplatíme vypadlo z nej, že tam nejde o peniaze, ale o to že nezjednala ako chcela. Ach koľko krát som ja už toto zažila. Podráždeného Dávidka za to, že aj keď zjednal, aj tak nebol spokojný, pretože veď dalo sa ešte viac. Zase povedzme si pravdu, keby že zjednávam ja naše vreckové by sme museli poriadne navýšiť.

Všetko sme vybavili, takmer všetci odchádzali spokojní a ja som sa už nevedela dočkať aká partia sa stretneme. Pri nastúpení do autobusu je vždy ťažké odhadnúť čo sme za ľudia. Jedny predýchavajú opicu, iný sa ešte nestihli poriadne zobudiť a tí ďalší sú nervózny a podráždení len z princípu. Ale ja aj tak tie spoločné výlety zbožňujem. Nikdy neviete ako to dopadne, ale stačí hodina a je vymaľované. 

Keď sme prišli do praku, prebehli sme niekoľkými kontrolami lístkov a stále sme sa museli držať ako skupinka, pretože tam bolo strašne veľa ľudí. V tomto máme stále medzery, pretože všetci sú pripravený len nám chýba studene pivo, a samozrejme sa vždy čaká na posledného. Na celodenný výlet to ale jednoducho patri a mňa veľmi potešilo, že som pri odbehnutí do obchodu neodbočila zo skupinky sama. Pridal sa ku mne jeden starší pár a mne bolo jasné, že budeme fajn partia. 

Potvrdilo sa to už na prvej zastávke našeho výletu kde som sa skoro pocikala od smiechu. Loďka nám zaparkovala v nejakom močiari, kde sme museli preskočiť na breh, s tým že si dáme krátky trek ku jaskyni, ktorá je miestami zaplavená a budeme musieť nejaký úsek preplávať. Ale o tom sme vedeli už pri kúpe výletu. No teda aspoň my. Náš starší pár s ktorým som sa ráno stretla pri ľadničke s pivom ostal jemne zaskočení. (On bol z juhoafrickej republiky ona thajka, ale žili spolu v kanade takže ich volajme Kanaďania) 

Ženská sa rozhodla, že berie na seba vestu na plávanie z lode, nakoľko nevie plávať, čo poriadne rozosmialo kapitána , že či sa s tou vestou ide fakt trepať cez džungľu, no a jej muž celý v bielom nevypočítal krok pri vystupovaní z loďky a krásne čistého ho šľahlo pod loď rovno do toho blatového močariska. Oni boli pre mňa dokonalý pár čo sa celú cestu podpichoval, ako je jeden väčší zmätok ako ten druhý. A aj vďaka nim cesta džungľou v ubiehala veľmi rýchlo.

Po ceste do jaskyne takmer každý vyfasoval minimálne jednu pijavicu a ja som bola šťastná, že na mňa sa neprilepila žiadna. Plávanie cez tmavú jaskyňu bol super zážitok, aj keď vo mne budil rešpekt, pretože jediné svetlo bolo z čeloviek, ktoré sme mali na hlavách a voda pôsobila čierno ako najtemnejšia noc. Bohužiaľ bol tento úsek naozaj krátky a Kanaďanka v tej veste pôsobila veľmi úsmevne, hlavne keď voda bola takmer celý čas po členky a myslím, že ten kúsok by zvládla bez problému aj bez nej. Čo som si ale až tak neužívala, bol ten milión netopierov čo tam žil. V užších priestoroch jaskyne som sa podľa mňa cítila tak beznádejne, ako Kanaďanka, keď sa dozvedela že musí plávať. 

A tá moja radosť, že si ma pijavica nenašla skončila tak rýchlo ako sme sa dostali druhou stranou jaskyne na denné svetlo. Neviem, či ste túto potvorku na sebe už mali. Za mňa to bola premiéra a preto ma prekvapilo, že som ju fakt necítila až do chvíle, kým som si ju nevšimla. To by ste sa mi krvi nedorezali. Chcela som aby mi ju vytiahol Dávidko, no tomu sa stále šmýkala z pomedzi prstov, tak sa to toho pustil náš sprievodca. S mačetou. Dobre možno to bol len väčší nožík, ale ja som skoro odpadla. Fakt ma napadlo že mi ju musí vyrezať. Po panike bolo, keď si ju nožom iba prichytil, aby sa mu nevyšmykla. Ale dokážete si predstaviť, čo som prežívala ja? Muky to boli a krvi tieklo ako z prasaťa. 

No aj vďaka takýmto neplánovaným zastávkam a nešportovo založenými Kanaďanmi nebolo možné, že sa vrátime o štvrtej do prístavu ako bol plán. Ja si ale myslím, že ten pár to robil extra, pretože chcel byť na západ slnka ešte na jazera a nie v autobuse a to sa podarilo. Nik sme sa okrem našeho sprievodcu neponáhľali a veľmi rýchlo sme sa naladili na ich tempo. 

Zažili sme prázdne jazero pri západe slnka a to tým scenériám dodávalo neuveriteľnú atmosféru. Z lode sme vystupovali už za šera a do auta sme nastupovali za tmy, takže nám pochopiteľne už nedali čas na jedlo. Spontánne sme sa zhodli na tom, že po tak super dni, ktorý sme spolu zažili, by sme sa mali ísť spoločne najesť. Sedeli sme tam partia ľudí z celého sveta a za mňa to bola perfektná bodka dokonalého výletu. 

S Oanou a Aycan sme sa nakoniec presunuli do Phuketu a tam strávili posledné chvíle v Thajsku spoločne. Oana odlietala ako prvá, tak sme sa s ňou rozlúčili už na obed a Aycan sa k nám pridala na nákup suvenírov. Dávidko si pred odchodom bol naposledy oškrabkať päty a my sme si spolu zašli na vlasy. S Aycan sme stále v kontakte a veríme, že sa niekde znovu stretneme.

Už sa asi opakujem ale cestovanie je tá najlepšia investícia ktorú môžete urobiť. Otvára vám nie len oči a dáva z nich dole klapky, ale hlavne, stavia vám do cesty skvelých ľudí, ktorých by ste inak nestretli a napĺňa vás pocitom , ktorý vám žiadna hmotná vec nedá. A čo je na tom najlepšie? Sú to práve tie spomienky ktoré máte na celý život, kdežto napríklad drahé auto iba na par rokov. 

Napíšte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *