Phuket: Ostrov, ktorý zmenil náš pohľad na Thajsko
Thajsko sme dlho obchádzali. Nie preto, že by nás nelákalo, ale práve naopak. Báli sme sa, že bude príliš turistické, príliš preplnené a že v ňom nenájdeme to, čo na cestovaní milujeme najviac – miesta, kde sa ešte dá na chvíľu stratiť medzi domácimi.
Dovtedy sme ho poznali vlastne iba z prestupov v Bangkoku. Tu sme boli niekoľkokrát, no z mesta ako takého sme nikdy nič nevideli, pretože nás to vždy vtiahlo do čiernej diery zvanej Khao San Road a vypľulo niekde za mestom, kam sme sa dostali s domácimi. Toto sa ani po rokoch nezmenilo. Ale späť k prvej návšteve.
Prišla pandémia a celá Ázia sa zavrela. Keď sa Thajsko začalo opäť otvárať, rozhodli sme sa, že je možno práve teraz ten správny čas dať mu šancu. Turistov bolo stále málo a podmienky na vstup sa menili zo dňa na deň, ale povedali sme si, že to riskneme.
A musím povedať, že lepší čas na prvú návštevu sme si vybrať nemohli. Krajina bola po dvoch rokoch otvorená necelé dva mesiace a masový turizmus tu takmer ničím nenaznačoval svoju prítomnosť.
Nie je sloní sirotinec ako sloní sirotinec
Splnili sme podmienky, ktoré boli v tom čase s našou návštevou spojené, a konečne sme mohli vyraziť spoznávať Phuket. Zhodili sme batohy v našej novej izbe v centre na dúhovej ulici a vybrali sa do ulíc.
Ako prvú zastávku sme si vybrali sloní sirotinec, no hneď pred bránami sme si to rozmysleli. Dôvodom bolo, že namiesto zachraňovania slonov ich tam podľa toho, čo sme videli, ďalej využívali ako zdroj zárobku pod záštitou pomoci. A ako sme k tomuto záveru dospeli?
Hneď z parkoviska sme totiž videli, ako sú slony naložené ľuďmi, a toto podporovať jednoznačne nechceme. Na našej prvej ceste po Srí Lanke v roku 2015 sme boli toho súčasťou. Nevedomí a hladní po zážitkoch sme neodolali, no správanie sa ku slonom, keď sme im sedeli na chrbte, nám otvorilo oči. Odvtedy sa tomuto typu zážitkov vyhýbame.
Takže sme ani len nevystúpili z auta.
Keď náš šofér pochopil, prečo, povedal, že pozná miesto, ktoré by sa nám mohlo páčiť.
A mal pravdu.
Zaviezol nás k jednej pani, ktorá sa o slony stará dovtedy, kým nie sú schopné vrátiť sa späť do prírody. Jej rodičia s tým začali a ona v tom pokračuje. Odkupuje slony, ktoré sú v zlom zdravotnom stave – väčšinou také, ktoré boli využívané na ťažbu dreva, ale aj slony zneužívané na turizmus.
Na začiatku sme boli, samozrejme, skeptickí. Najmä keď sme videli cenu, ktorú treba zaplatiť, aby sme sa k slonom mohli priblížiť. Po čase strávenom s touto milou Thajkou a jej rodinou sme však pochopili, že starostlivosť o slony je finančne náročná.
Stále si môžete myslieť, že z nás len vytiahla peniaze a všetko zabalila do pekného príbehu. Možné to je. My sme však po chvíli prestali pochybovať. Videli sme, s akou láskou o slonoch hovorí a čo všetko je ochotná podstúpiť napriek šialenej byrokracii, ktorá je s ich záchranou spojená.
V čase našej návštevy sa starala o slonicu Quan. Mala ešte stále čerstvé, nepekné rany od bodákov a zdeformované nohy od okov, ktorými bola pripútaná. Odkúpila ju od spoločnosti, ktorá ju využívala na ťažbu.
Samozrejme, nefunguje to tak, že príde, vyberie si slona a odvezie ho preč. Musí dokázať, že sa slon nemá dobre a potrebuje akútnu zdravotnú starostlivosť, ktorá mu tam poskytnutá nie je.
Podľa jej slov dostane slon po vypustení do prírody čip, aby bolo možné identifikovať ho pri prípadnej kontrole a zabrániť jeho opätovnému využívaniu v zajatí.
Viem, že vidieť slona naživo je pre mnohých z nás niečo, čo k dovolenke v exotike patrí. Skúste však vyhľadávať miesta, kde slony nie sú turistickou atrakciou, ktorá slúži k preprave ľudí.
Dozviete sa, ako to naozaj funguje, a hlavne podporíte dobrú vec. A aj keď si myslíte, že je to celé iba divadlo, nie nadarmo sa hovorí, že oči sú oknom do duše.
Oči Quan neboli utrápené ani smutné. Vyžaroval z nich pokoj a niečo, čo sa popísať nedá.
Možno to bol záblesk nádeje na nový začiatok.
Cítili sme sa tam veľmi dobre a vďaka tomu sme sa zdržali dlhšie, ako bolo v pláne. Pred západom slnka sme však ešte chceli stihnúť jedno miesto.
Veľký Budha pri západe slnka
Voláme Uber a vydávame sa k soche Veľkého Budhu.
Určite je to miesto, ktoré odporúčam navštíviť. Treba ale myslieť na oblečenie, nakoľko ide o posvätné miesto. Ani do kostola by ste predsa nešli viac odhalení ako zahalení. Teda aspoň si to myslím.
Socha stojí na kopci, z ktorého máte krásny výhľad na okolité zátoky. Západ slnka tam musí byť za lepšieho počasia dokonalý. Počas našej návštevy bolo pod mrakom, takže žiadny zázrak farieb na oblohe sa neodohral. Aj tak si myslím, že načasovanie bolo perfektné.
Ľudí bolo málo a opice už asi cez deň pokradli, čo sa dalo, takže neboli agresívne. Neviem, či ste to zaregistrovali z iných článkov, ale ja sa týchto malých potvor fakt bojím. Ich agresivita je nevyspytateľná a bola som svedkom pár útokov, ktoré fakt netúžim zažiť na vlastnej koži. Selfie s opicou preto nie je to, čo potrebujem do zbierky.
Ale miesto je to krásne aj napriek týmto malým agresorom, ktorí k Ázii jednoducho patria.
Čo sme jemne podcenili, bol čas. Okolo Budhu sme sa motali ešte aj po západe slnka a ani nám nenapadlo, že sa asi nebudeme mať ako dostať dole do mesta.
Každý Uber nám cestu zrušil, len čo si lepšie pozrel, kam má po nás prísť. Nejakí tí podnikavci tam síce boli a chceli nás odviezť, ale nie za cenu, ktorú sme boli ochotní zaplatiť.
V mojej hlave boli len dve možnosti. Buď zaplatíme, alebo kráčame po tme do mesta pešo. To by boli možnosti, keby som tam sama. Davidko však zbadal príležitosť, ktorú nenechal len tak ujsť. Vybavil pre nás odvoz na motorke s vlečkou za nejaké drobné od chalana, ktorý sa tam bol asi iba otočiť.
Každú zákrutu som si myslela, že nás vyklopí, ale ja mám vždy v hlave tie najhoršie scenáre. V podstate to vôbec nebolo nebezpečné a keď sa nad tým zamyslím, domáci sa tak predsa prepravujú bežne. Aj my sme to prežili a pripísali si nový nezabudnuteľný zážitok do zbierky.
Na hotel sme sa dostali až po zotmení, a tak nastal čas vybehnúť na jedno a v normálnom čase sa vrátiť, pretože sa ráno presúvame ďalej.
A potom sa to stalo.
Aj Phuket má svoju čiernu dieru
Mysleli sme, že iba Bangkok má svoju ulicu. Rýchlo sme ale prišli na to, že aj Phuket má svoju vlastnú čiernu dieru, čo sa volá Bangla Road. Dnes už party až tak nehrotíme, aj keď toto sa nám stáva stále. Ideme na jedno a vonku zrazu svitá.
Tieto čierne diery sú pasce na turistov. Všetko je tam predražené, často sa tam nie je kam pohnúť. Normálne sa turistickým miestam snažíme vyhnúť a sme radi, keď si nájdeme miesto iba pre seba, ale z nejakého dôvodu nás tieto ulice bavia.
Obehali sme pár barov so živou hudbou. Čas ubehol ako voda a zrazu boli 2 ráno a všetko zatvárali. Nám sa ale domov ešte nechcelo. Na ubytko sme to nemali ďaleko, no pivko na cestu nikdy nie je na škodu.
V nejakej zadnej uličke sme zbadali domácich, ako tam asi popíjajú, a tak sme vybrali sa k nim, že kúpime občerstvenie na cestu. Ani neviem ako, už sme sedeli pri nich a popíjali ich pivo, na ktoré nás pozvali, aj napriek tomu, že sme si ho chceli od nich kúpiť a pokračovať v ceste domov.
Bavili sme sa viac-menej iba rukami-nohami, ale bolo to skvelé. Netuším, odkiaľ stále nosili nové vychladené pifká, ale keď doniesli polievku, tak to bol strop. Teda polievka samotná by bola skvelý nápad. Rozumné by ale bolo pred okoštovaním zistiť, aká je jej úroveň štipľavosti, nakoľko moja hranica, čo znesiem, je extrémne nízko. Skoro som uhorela zaživa, ale padla vhod. Čas ubehol neuveriteľne rýchlo, čo malo za následok, že na izbu sme sa dostali až za svitania.
Na obed nás zobudil telefonát z recepcie, že do dvanástej sme mali opustiť izbu. Dovolali sa nám ale až tesne pred jednou. Takže som vyslala Dávidka, nech nám ide zaplatiť ešte jednu noc, nakoľko som nebola schopná pobaliť sa a niekam sa presúvať. Ver či nie, málo spánku nebolo ten dôvod.
Našťastie sme mohli ostať. Časový posun a prebdená noc mi spôsobili, že som sa zobudila až večer. Dávidko lobzoval už medzitým po okolí, tak sme si dali stretko na trhu s jedlom, nakoľko ma prebudil neuveriteľný hlad.
Čiernej diere sme sa zase raz nevyhli, ale tentokrát sme to poňali kultúrne a navštívili sme kabaret, ktorý každému odporúčam. Energia, čo ide z tých „žien“, je neskutočná.
Stripklub ako z filmu
Skončil kabaret a my sme sa vybrali na hotel. Ako si tak kráčam po ulici, zavolal ma vyhadzovač spred baru, že sa mám ísť pozrieť dnu. Vstupné sa neplatí a kedykoľvek môžem zase odísť. Povedala som mu, že tu nie som sama, a kým som pohľadom hľadala moju polovičku v tom dave ľudí, pán ma usmernil, ktorým smerom sa mám pozerať.
Zjavne si nás vytipoval ako pár, ktorý by dnu šiel. Klub sa volal Haarem a jeho steny boli osvetlené žiarivou červenou farbou. Asi vám je už jasné, aký druh baru to bol. Ja s tým žiadny problém nemám, a tak sme si povedali, že na jedno sa tam zastaviť môžeme. Pri jednom to, samozrejme, nezostalo, ale hádam ste si nemysleli, že pred polnocou pôjdeme domov.
Bol to strip bar, kde bola obsluha od skoro vôbec oblečenej po vyzlečenú a na mini pódiách tancovali baby úplne nahé alebo s nejakým pásikom namiesto nohavičiek, aby bolo kam zastrčiť bankovku.
Predstavte si hocijaký film zo strip baru a presne tak to tam vyzeralo. Verím, že by si to Davidko užil viac s nejakým kamarátom, ale tak v tej chvíli si vyberať nemohol.
Okrem pracovníčiek som tam bola asi jediná baba a, samozrejme, bola som ako päsť na oko. Je pravda, že tam vchádzali zmiešané partie, ale tie to vždy po pár sekundách otočili.
Čo ma ale prekvapilo, bola úcta tých báb ku mne. Keď som Dávidka poslala, nech ide dať bankovku za nohavičky striptérky, najskôr sa pozrela na mňa, či to vôbec môže prijať.
Žiadna s ním neprišla flirtovať, vyťahovať z neho peniaze na drinky pre ne alebo sa snažiť dostať ho na izbu. Na druhej strane mali pocit, že sa s nami môžu prísť porozprávať a oddýchnuť si od slizavých chlapov, čo tam boli.
A potom prišli príbehy.
Samozrejme, zaujímalo nás milión vecí a oni po čase nemali problém hovoriť o všetkom. Rozprávali nám o svojich dôvodoch, prečo túto prácu robia, aj o tom, ako tento biznis funguje.
A práve toto bolo pre nás nové. Nie samotný stripklub, ale ľudia, ktorých sme v ňom stretli.
Nikdy neviete, aký majú príbeh, či to robia dobrovoľne alebo na výber nemajú, prípadne čo ich donútilo vybrať si tento druh práce.
Prvá návšteva, ktorá zmenila všetko
Na cestovaní milujem práve toto. Spoznávanie nových miest, nových ľudí a to množstvo príbehov, ktoré sa mi vryjú do pamäti. Sú to často príbehy, ktoré mi otvárajú oči a menia názory na svet, na ľudí a na to, čo je v živote vlastne to dôležité.
A práve ľudia boli jedným z dôvodov, prečo sme si Thajsko zamilovali. Pred prvou návštevou sme sa báli, že bude príliš turistické a preplnené a že v ňom nenájdeme to, čo na cestovaní milujeme. Nakoniec sme však zistili, že aj tam sa dá stratiť medzi domácimi, sadnúť si s nimi k pivu a dozvedieť sa príbehy, ktoré by sme ako turisti nikdy nečakali.
Toto bol náš prvý kontakt s Thajskom, ak nerátam prestupy v Bangkoku, ale rozhodne nie posledný. Odvtedy sa sem vraciame takmer každý rok, minimálne raz.
Napíšte komentár