fbpx
  • Menu
  • Menu

Phuket, miesto kde to žije

Svet je pomaly tam, kde sme ho všetci chceli mať, no v čase keď sme da rozhodli to s Áziou znova risknúť to tak nebolo. Očkovaný, neočkovaný, test, karanténa. Všetko sa menilo každú chvíľu, ale o tom aké zmätečné to v zime ešte bolo vám písať asi nemusím. 

Naše podmienky pre vstup boli  “test and go”, ktoré pár dní po našom prílete zase zmenili na karanténu. My sme sa našťastie mohli slobodne pohybovať po Thajsku už po prvom dni. 

Kto nás pozná či už z článkov, alebo osobne vie, že v Ázii sme neboli prvý krát, ale Thajsko sme doteraz využívali maximálne na prestup do inej krajiny. Aby som bola konkrétnejšia, boli sme iba v Bangkoku a to niekoľko krát, no z mesta ako takého sme nikdy nič nevideli, pretože nás to vždy vtiahlo do čiernej diery zvanej Khao San Road a vypľulo niekde za mestom s domácimi. 

Dôvod, prečo pre nás do teraz nebolo Thajsko cieľovou destináciou je jednoduchý. Chceli sme objavovať autentické miesta, kde ešte turizmus nie je tak masový. Lenže potom prišla pandémia a svet sa zatvoril. Ázia bola za účelom turizmu  zatvorená dva roky a ako náhle boli podmienky pre nás akceptovateľné, šli sme do toho a využili fakt, že ľudia sa ešte boja cestovať naplno, prípadne nie každému vyhovujú podmienky vstupu.  Lepší čas na prvú návštevu sme si vybrať nemohli. Krajina bola otvorená necelé dva mesiace, takže o preplnenosti sa hovoriť nedalo. 


Phuket - miesto, kde to žije

Pôvodne som chcela našu cestu Thajskom zhrnúť celú naraz, no počas písania, som prišla na to, že tento článok venujem iba Phuketu a tomu ako sme sa tam neplánovane zdržali, pretože sme  nevedeli, že Phuket má svoju vlastnú čiernu dieru, čo sa volá Bangla Road. Takže vám je asi jasné ako to dopadlo. Tieto čierne diery sú pasce na turistov. Všetko je tam predražené, nie je sa kam pohnúť a aj keď sa normálne turistickým miestam snažíme vyhnúť a sme radi, keď si nájdeme miesto iba pre seba, tieto ulice nás bavia. 

No ale pekne poporiadku. 
Prvú noc sme museli stráviť v hotely, ktorý podporoval karanténu a odísť sme mohli až po negatívnych výsledkoch testov z letiska. Nakoľko sme prileteli večer, nám tento druh karantény vôbec neprekážal. Večeru nám doniesli na izbu a my sme po nekonečnej ceste aj tak padli mŕtvy do postele.  Ráno nás zobudil časový posun a hlad.  Z izby sme odísť nemohli, pretože nám ešte necinkli výsledky testov a tak sme si volali na recepciu aspoň o raňajky. Na to buď neboli pripravení, alebo naladení, každopádne niekam volali ako sú na tom naše výsledky a do 5 minút sme boli oficiálne negatívni a slobodní. My sme žiadne potvrdenie do dnes nedostali. No to nám nijako neprekážalo. 

Presunuli sme sa na hotel, čo bol lacnejší a ako bonus priamo v centre. Trochu sme sa obávali ako je to s kontrolovaním karantény, no nikto to neriešil a tak sme to prestali riešiť aj my. Zhodili sme batohy v našej novej izbe na dúhovej ulici a vybrali sme sa spoznávať okolie.

Ako prvú zastávku sme si vybrali sloní sirotinec, no hneď pred bránami sme si to rozmysleli. Dôvodom bolo, že namiesto zachraňovania slonov ich tam ďalej trápia a využívajú ich iba ako zdroj zárobku pod záštitou pomoci. A ako sme dospeli k tomuto záveru? Hneď z parkoviska sme totiž videli ako  sú slony naložené turistami a toto podporovať jednoznačne nechceme.  Na našej prvej ceste v 2015 po  Srí Lanke sme boli toho súčasťou. Nevedomí a hladní po zážitkoch sme neodolali, no správanie sa ku slonom počas toho, ako sme im sedeli na chrbte nám otvorilo oči a tomuto tipu zážitkov sa vyhýbame.  

Z auta sme ani nevystúpili a  keď náš šofér pochopil prečo, povedal že pozná miesto, ktoré by sa nám mohlo páčiť. A mal pravdu. 

Zaviezol nás k jednej pani, ktorá sa o slonov stará až kým nie sú schopní sa vrátiť spať do prírody. Jej rodičia s tým začali a ona v tom pokračuje. Odkupuje slony, ktoré sú v zlom zdravotnom stave. Väčšinou ide o tie ktoré zneužívali na ťažbu dreva, ale aj také, ktoré boli zneužívané na turizmus.  Na začiatku sme samozrejme boli skeptický keď sme videli cenu ktorú treba zaplatiť, aby sme sa k nim priblížili. Po čase strávenom s touto milou Thajkou a jej rodinou sme ale pochopili, že to čo robí je finančne náročné. Môžete si myslieť, že z nás vytiahla peniaze a len to zabalila do príbehu. Možné to je, ale keby ste tam boli s nami a videli by ste s akou láskou o nich hovorí, a aj napriek šialenej byrokracii v tom pokračuje, myslím že by ste dospeli k záveru ako my a to, že to myslí vážne a na osude slonov jej naozaj záleží.  
V čase našej návštevy sa starala o slonicu Quan, ktorá mala ešte stále čerstvé nepekné rany od bodákov a zdeformované nohy od okov o ktoré bola pripútaná. Odkúpila ju od ťažnej spoločnosti. 
Samozrejme, že to nefunguje tak že príde, ukáže si na slona a ide. Musí dokázať, že sa slon nemá dobre a potrebuje akútnu zdravotnú starostlivosť, ktorá mu tam poskytnutá nie je. Kým sú vypustené do prírody nasleduje množstvo úkonov, ktoré musí splniť. Aby slon nebol znova odchytený dostane nejaký čip a ak by pri kontrole prišli na to, že je to slon ktorý bol “vykúpený z otroctva” dostanú sa do veľkých problémov. 
Viem, že vidieť slona na živo je pre nás niečo, čo k dovolenke v exotike patrí, ale pokúste sa vyhľadávať miesta ako je toto. Dozviete sa, ako to naozaj funguje a hlavne podporíte dobrú vec. A aj keď si myslíte, že je to celé iba divadlo, nie nadarmo sa hovorí, že oči sú oknom do duše. Oči Quan neboli utrápené a smutné. Vyžaroval z nej pokoj a niečo čo popísať nedokážem. Možno to bol záblesk nádeje na nový začiatok. 

Cítili sme sa tam veľmi dobre a vďaka tomu sme sa tam zdržali dlhšie, ako bolo v pláne, ale pred západom slnka sme ešte niečo chceli stihnúť vidieť a tak sme s presunuli Uberom k soche veľkého Budhu. 

Celá socha je pokrytá 135 tonami bieleho nemeckého mramoru, má výšku 45 metrov a 25 metrov v priemere v spodnej časti. Preto ten trefný názov: Big Buddha. Určite je to miesto, ktoré odporúčam navštíviť. Treba ale myslieť na oblečenie, nakoľko je to posvätné miesto a ani do kostola by ste nešli viac odhalení ako zahalení. Teda aspoň si to myslím. 
Socha je na kopci, z ktorého mate krásny výhľad na okolité zátoky. Západ slnka tam musí byť za lepšieho počasia dokonalý. Počas našej návštevy bolo pod mrakom takže žiadny zázrak farieb na oblohe sa neodohral, aj tak si myslím že načasovanie bolo perfektné. Ľudí bolo málo, opice už asi cez deň pokradli čo sa dalo takže neboli nejako extra agresívne. Neviem či ste to zaregistrovali z iných článkov , ale ja sa tých malých potvor fakt bojím, nakoľko ich agresivita je nevyspytateľná a bola som svedkom pár útokov, ktoré fakt netúžim zažiť na vlastnej koži a teda selfie s opicou nie je to čo potrebujem do zbierky. Pri tejto zábavke majte na pamäti hlavne jednu vec. Nikdy sa im nepozerajte do očí. S tým ich iba naštartujete na útok.
Ale miesto je to krásne aj napriek týmto malých agresorom, ktorý k Thajsku jednoducho patria.

Čo sme jemne podcenili bol čas. Okolo Budhu sme sa ešte motali aj po západe slnka a tak nejako nás nenapadlo, že sa asi nebudeme mať ako dostať dole do mesta. Nejaký tí podnikavci tam boli, čo nás odviezť chceli, ale nie za cenu ktorú sme im boli ochotní my dať. Každý Uber nám cestu zrušil ako náhle si lepšie pozrel kam má po nás prísť. Nemať tam Dávidka, tak im určite zaplatím, ale ten nám vybavil odvoz na motorke s vlečkou za nejaké drobné od chalana čo sa tam bol asi iba otočiť. Každú zákrutu som si myslela, že nás v zákrute vyklopí, ale prežili sme to, a pripísali si nový nezabudnuteľný zážitok do zbierky.

Na hotel sme sa dostali až po zotmení, a tak bol čas preskúmať nočný život. A potom sa to stalo. Pohltila nás už spomínaná čierna diera – Bangla Road.
Obehali sme pár barov so živou hudbou, no nakoľko platili ešte stále nejaké opatrenia skoro všetko zavreli o druhej ráno. Samozrejme sme našli klub kde sme sa dostali ešte aj po oficiálnej záverečnej cez zadný vchod, no tam to predĺžili iba o hodinu.  Na ubytko sme to nemali ďaleko, no pivko na cestu nikdy nie je na škodu. V zadnej uličke sme zbadali domácich ako asi tam popíjajú a ani neviem ako, už sme sedeli pri nich a popíjali ich pivo na ktoré nás pozvali aj napriek tomu, že sme si ho chceli od nich kúpiť.  Čas ubehol neuveriteľne rýchlo a viac menej sme sa bavili rukami nohami, ale bolo to skvelé a intenzívne, čo malo za následok, že na izbu sme sa dostali až za svitania.  

Na obed nás zobudil telefonát z recepcie, že  do dvanástej sme mali opustiť izbu. Dovolali sa nám ale až tesne pred jednou.  Takže som vyslala Dávidka nech nám ide zaplatiť ešte jednu noc nakoľko som nebola veľmi schopná presunu sa niekam inam a iba únavou to nebolo. Časový posun a prebdená noc mi spôsobil, že som sa zobudila až večer. Dávidko lobzoval už medzi tým po okolí, tak sme si dali stretko na trhu s jedlom, nakoľko ma prebudil neuveriteľný hlad.  Čiernej diere sme sa zase raz nevyhli, ale tento krát sme to pojali kultúrne a navštívili sme travesty šou, ktorú každému odporúčam. Energia čo ide z tých “žien” ide neskutočná. Tento krát sme to ale neprehnali a na izbu sme sa vrátili ešte za tmy. No kým sa tak stalo, navštívili sme ešte jedno miesto. 

Ako si tak kráčam po ulici, zavolal ma vyhadzovač z pred baru, že sa mám ísť pozrieť dnu. Vstupné sa neplatí a kedykoľvek môžem zase odísť. Povedala som mu, že tu nie som sama a kým som pohľadom hľadala moju polovičku v tom dave ľudí, pán ma usmernil, ktorým smerom sa mám pozerať. Zjavne si nás vytipoval ako pár, ktorý by dnu šiel. Klub sa volal Haarem a jeho steny boli osvetlene žiarivou červenou farbou. Asi vám je už jasné, aký druh baru to bol. Ja s tým žiadny problém nemám a tak sme si povedali, že na jedno sa tam zastaviť môžeme.  Pri jednom to samozrejme nezostalo, ale hádam ste tomu nestihli uveriť. 

Nezabudnem na Dávidkov pohľad, keď sme vošli dnu. Bol to strip bar, kde bola obsluha od skoro vôbec oblečená, po vyzlečená a na mini pódiách tancovali baby úplne nahé, alebo s nejakým pásikom namiesto nohavičiek, aby bolo kam zastrčiť bankovku. Predstavte si hocijaký film zo strip baru a presne tak to tam vypadalo. A to moje kuriatko sa ako by práve vyliahlo. Určite mu nebolo najpríjemnejšie, že je tam so mnou a nie s nejakým kamarátom, ale tak v tej chvíli si vyberať nemohol. Okrem obsluhy som tam bola asi jediná baba a samozrejme som bola ako päsť na oko. Čo ma ale prekvapilo bola úcta tých báb ku mne. Keď som Dávidka poslala nech si ide dať bankovku za nohavičky striptérky, najskôr sa pozrela na mňa, či to vôbec môže prijať. Žiadna s ním neprišla flirtovať, vyťahovať z neho peniaze na drinky pre ne, alebo sa snažiť dostať ho na izbu. Na druhej strane, mali pocit, že sa s nami môžu prísť porozprávať a oddýchnuť si od slizavých chlapov čo tam boli. A čo bolo pre nás nové, boli príbehy tých dievčat, ktoré sa nám otvorili a porozprávali nám o ich dôvodoch, prečo to robia a ako tento biznis funguje. 
Nikdy človeka neodsudzujte na prvú. Nikdy neviete, aký majú príbeh, či to robia dobrovoľne, alebo na výber nemajú, prípadne čo ich donútilo vybrať si túto tento druh práce.
Na cestovaní milujem práve toto. Spoznávanie nových miest, nových ľudí a to množstvo príbehov, ktoré sa mi vryjú do pamäti. Sú to často príbehy, ktoré mi otvárajú oči a menia názory na svet, na ľudí a na to čo je v živote vlastne to dôležité.

Mohla by som vám každý jeden príbeh napísať, ale nikdy to nepodám tak ako daná osoba, ktorá si to všetko prežila, alebo stále prežíva na vlastnej koži. 

Ja vám tu píšem vlastný príbeh z ciest  mojimi očami, ktorý nie je nadupaný tipmi 10 naj čo zažiť, ale našimi skúsenosťami a zážitkami. Naj čo sme zažili my a dúfam, že vás to baví a možno naberáte inšpiráciu aj u nás. 

A ak chcete zažívať cestu zarovno s nami, sledujte môj IG: s_batohom_na_pleciach_ ,  kde sú storky z cestovania vždy za jazdy. Tá ďalšia začína už tento týždeň.

Napíšte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *