Otom ako bolo či nebolo na Mantawai Islands viete, ale čo ten spomínaný vodopád?
Nešlo len tak o obyčajný vodopád, no to sme na začiatku dňa samozrejme nemohli vedieť.
Bol 1. Január a za nami Silvestrovská noc v moslimskej krajne. Silvester v exotickej Indonézií na Sumatre si určite veľa z vás predstavuje ako skvelú párty niekde na pláži. To by sa možno stalo, keby sme zase raz neostali v meste Padang. Ráno sem sa síce presunuli na pláž no počas dňa sme si to veľmi rýchlo rozmysleli a z ubytka sme večer doslova ušli. V hotely sa fajčilo úplne všade, na izbe nám neodtekala voda, všetko nenormálne smrdelo, obliečky vypadali použito a aj keď sme sa počas dna snažili nájsť nejaké pozitíva, no keď nám ani okolie nič neponúkalo, na večer sme sa rozhodli, že prcháme do mesta. Predsa len sme chceli na Silvestra niečo iné, trochu akčnejšie a v nádeji, že nám to mesto ponúkne sme sa presunuli naspäť. A teda že to bolo iné. Polnoc sme oslávili v taxíku, pretože sme sa chceli dostať k nejakému alkoholu na prípitok, no na počudovanie sa k nemu chcelo dostať strašne veľa ľudí a tak sme si to časovo celé zle naplánovali. Usadili sme sa na brehu rieky, kde sme sledovali doznievajúci ohňostroj, pripili si teplou whisky za nekresťanské peniaze a po jej zdolaní sme si chceli ísť niekam zatancovať. Jediné kde sme tancovali – rozumej nervózne prešľapovali z nohy na nohu – bol vchod pred každým klubom, či barom. V Padangu sa všetko zatvára o druhej ráno či je piatok a či sviatok a tak naša noc skončila skôr ako začala. A to bol dôvod prečo sme na druhý deň boli schopný ísť na nejaký výšľap.
S možnosťou kúpať sa v mori bez toho, aby sme si zaplatili nejakú tour na ostrovčeky v okolí sme sa rozlúčili a tak sme na internete hľadali nejaké vodopády. Našli sme jeden, čo vypadal fakt dobre, nebol až tak ďaleko a za pol hoďku sme ho mali zdolať. V popise bolo spomenuté, že treba poriadnu obuv a tak sme si všetci okrem Davidka obuli tenisky. On samozrejme žabky, lebo sa nám už pár krát stalo, že opis bol ako výstup na Everst a realita prechádzka po lúke. Takže tomu neveril.
Zavolali sme si Grab a vydali sa na výlet. Ten nás vyhodil iba kúsok od miesta kde sme strávili prvú noc. Vedieť to tak si tam pobyt predĺžime. No keby bolo keby… všakže. Dali sme sa na cestu cez malú dedinku. Po pár minútach od konca dedinky sme dorazili k naozaj mini vodopádu, kde sa čvachtali mladý chalani a my sme len dúfali, že to nie je to, čo hľadáme my. Cesta nebola nijako označená, preto sme nasledovali vyšliapaný chodník. Túto malú kaskádu ku ktorej nás doviedol využívali ako kúpeľku, alebo bazén na schladenie sa v horúce dni. Rukami nohami sme sa pochopili, že čo vlastne hľadáme a jeden z partie bol tak ochotný, že nám ukázal odbočku na vrchol. A dobre spravil, že sa presvedčil či sme ju našli, lebo inak by sme ju hľadali asi do dnes.
A tu to začalo. Stúpanie do kopca, kde žabky teda fakt vhodná obuv nebola. K tomu sto percentná vlhkosť, nenormálne teplo a predieranie sa džungľou miestami v strmáku ako stena, ktorý nik z nás nečakal. Ale o tom sú tieto džungľové objavovačky. Davidka aspoň trochu zachránili topánky do vody, ktoré mal Tomino pri sebe, aj keď výhra v lotérií to rozhodne nebola. Vodopád mal podľa internetu tri úrovne. Prvá bola asi tá umývarka, ku druhej sme nejako nenašli odbočku, takže sme to dali rovno na tretiu bez toho aby sme o tom vedeli. Výšľap bol intenzívny a fakt náročný, ale definitívne to stálo za to. Za seba môžem povedať, že krajší vodopád som ešte nevidela. Z džungle nás to vypľulo rovno do jazierka, ktoré vypadalo ako infinity pool s dokonalým výhľadom na more, ktorý nám zobral dych prvý krát. Ešte krajší pohľad sa naskytol, keď sme do jazierka vstúpili a uvideli vodopád za nami. To bol ten pravý čas zhodiť zo seba všetko to prepotené oblečenie, skočiť do vody, schladiť si v nej pivko , ktoré sme si zobrali na cestu a vydýchnuť si pred výšľapom cez obrovské balvany priamo pod vodopád.
Človek by si pri pohľade na domácich povedal , že to nemôže byť nič náročné. Preskakovali tie balvany s ľahkosťou kamzíka a to všetko v žabkách. Už len to, že v nich vyšli hore bolo pre mňa trochu k nepochopeniu, no ako sa pohybovali a skákali tak to už bolo moc. To že tam prišli bolo pre nás iba výhodou. Starali sa o naše bezpečie ukážkovo. Vždy nám predskákali cestu, aby sme vedeli ako na to, a keď zbadali, že my sa takto pohybovať nedokážeme, doslova nám podávali pomocnú ruku a vyťahovali nás cez prekážky, ktoré boli v našich očiach nezvládnuteľné. Deň ubiehal nejako rýchlejšie ako inokedy a bolo na čase posunúť sa o úroveň nižšie. Tam sa s nami posunuli aj domáci a aj keď tam dorazili o poznanie rýchlejšie, boli pripravený pomôcť nám aj tu. Dostali sme sa priamo pod spomínaný infinity pool a v čase keď sme tam dorazili, už slnko bolo tak nízko, že vodopád jednou chvíľou pôsobil, akoby on sám bol dúha a hral všetkými farbami.
Deň sa blížil ku koncu a my sme sa museli pobrať dole. Nebolo to už ďaleko, ale po tme sme sa fakt nemali chuť trmácať po chodníku, ktorý sme nevideli ani cez deň. A hlad sme už tiež mali poriadny. Pri vychádzaní z džungle na hranici s dedinkou mala nejaká rodina rozložený stánok, ktorý sme hneď využili. Dali sme si u nich kávu, niečo na pitie a zaliatu vyfonku. Okolo bo strašný bordel no keď sme začali dvíhať nejaké tie odpadky a nevedeli sme nájsť kôš kam by sme ich dali, jedna pani si to všimla, doniesla vrece a začala upratovať okolo stánku sama. Niekedy im naozaj stačí len ukázať ako na to a potom to už ide samo. Dali nám ochutnať aj nejaké ich buchty, ktoré chutili ako šišky od babičky a aj keď ich mali asi pre seba, zjedli sme im ich skoro všetky. Boli akože fakt že vynikajúce.
Keď sa naše žalúdky zdali neplnené, pobrali sme sa do dediny s nádejou, že tak zoženieme nejaký Grab. To by sme ale nemohli byť hodinu od mesta. Žiadny sa nám neukázal ale z celého dňa sme mali super pocit a tak sme si užívali prechádzku dedinkou čo bola preplnená usmievajúcimi sa ľuďmi, za najkrajšieho svetla dňa a to západu slnka. Dodávalo to tomu miestu neopísateľnú atmosféru. Všetci boli v pohybe. Snažili sa pred príchodom tmy ešte postíhať čo mali rozrobené, ženy sa vracali z poľa domov a decká sa hrali na ulici so šarkanom. Také klišé až to bolo dokonalé.
A čo bola bodka dňa? Nevedeli sme úplne ako sa dostaneme nazad do mesta, keď tu zrazu zastavilo auto, že či nechceme niekam hodiť, že idú do Padangu. Behom sekundy sa to vyriešilo samé. Naskočili sme ku nim do auta a behom pár minút už dávali na facebooku na živo, aby sa pochválili s úlovkom 4 bielych tvárí. Ako sme sa tak rozprávali, tak nám ponúkli na druhý deň že nás zoberú na výlet do vnútrozemia, že tam aj tak majú cestu a radi by nám to ukázali. To sme ale slušne odmietli, pretože to boli asi tri hoďky jedným smerom a to mal byť náš posledný deň na Sumatre, ktorý sme ešte chceli využiť na pláži. Pozvali nás ale ešte na večeru do ich klasickej reštaurácie, kde ti donesú zo všetkého niečo a ty platíš iba za to , čo si zjedol, alebo jesť začal. Samozrejme sme ich nenechali zaplatiť. Boli sme im vďačný, že nekráčame pešo.
Celý deň bol úplne skvelý a naozaj by som si priala, aby bol takýto minimálne každý jeden deň na cestách. Plný malých prekážok, veľkých prekvapení a množstvom dobrých ľudí naokolo. A ak si to stále neviete predstaviť tak fotky nájdete samozrejme v dole priloženej galérii.
Napíšte komentár