fbpx
  • Menu
  • Menu

O tom ako bolo nebolo na Mantawai Islands na Sumatre.

Aj keď momentálne nemôžeme cestovať, nič nám nebráni vracať sa v spomienkach na miesta, ktoré sme navštívili. Ja sa dnes vrátim v čase a rozpoviem vám príbeh o tom ako bolo nebolo na Mantawai Islands na Sumatre.

Je to súostrovie, kde najväčším ostrovom je Siberut juhovýchodne ležia ďalšie veľké ostrovy,Sipora,Pagai Utara a Pagai Selatan. Väčšinu obyvateľstva tvoria domorodí Mentawajci. Dostať sa tam nie je úplne najjednoduchšie , nakoľko to chce trochu viac plánovania. Dôvod je jednoduchý. Loď z Padangu tam ide dva krát do týždňa. To bol aj dôvod, prečo sme sa z džungle tak ponáhľali. Keby že nami naplánovaný deň loď omeškáme, nemali by sme dosť času dostať sa neskôr späť na Sumatru, aby sme stihli let domov.
Zo spomínaných ostrovov sme si vybrali ten najväčší a to Siberut, hlavne z toho dôvodu, že je označovaný aj ako surferský ostrov a žijú tam domorodé kmene, ktoré všeobecne nazývajú aj primitiv people. Najprv sme chceli ísť na trek za nimi, ale na to by sme potrebovali týždeň a dosť veľa peňazí, tak sme sa zhodli na tom, že pobeháme ostrov, užijeme si more a vyskúšame to znova na surfe. No a ešte jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli práve pre tento ostrov bol aj ten, že sme to mali naplánované na Silvestra a dúfali sme, že komunita surferov na ostrove nebude striktne moslimská ako na hlavnom ostrove. Predsa len sme mladí ľudia, čo sa občas potrebujú zabaviť nie iba na minerálke.

A ako sme sa tam dostali my? Z Bukit Lawang sme si to neplánovane strihli lietadlom, nakoľko nás od cesty autobusom odhovárali, že to bude omnoho horšie a dlhšie ako naša nepodarená cesta z Banda Aceh o ktorej som písala naposledy.
Ešte že letenky po Ázii sa dajú kúpiť za rozumnú cenu aj na poslednú chvíľu. Večer kúpené ráno odlet a ušetrený jeden celý deň. Takže sme mali nakoniec dva dni na to aby sme nezmeškali loď.

Prvý deň sme sa ubytovali hodinku od mesta na Carlos Beach. Zohnať tam ubytovanie nebolo úplne najjednoduchšie, nakoľko angličtina takmer nula bodov a fotkám z bookingu sme už veľmi nedôverovali. Radšej sa presvedčiť na vlastné oči. V odporúčanom ubytovaní sme neostali, lebo izby boli zatuchnuté a plesnivé, výhoda ale bola, že hovorili po anglicky. Našťastie sme našli fajn ubytko asi 200 metrov od tiaľ a u Carlosa sme si dohodli celodenný Island Hopping (skákanie po ostrovoch). Medúzy v tejto oblasti neboli síce žiadne, ale počasie sa rozhodlo nám to trochu osviežiť a doprialo nám peknú prietrž mračien. Ak ste predošlé články zo Sumatry nečítali, tak medúzy boli totiž dôvod, prečo sme sa na Palau Weh do vody nedostali. Výlet sa aj napriek dažďu vydaril a šnorchlovanie bolo doslova dychberúce. V jednom okamihu sa na mňa spoza skaly vynorila morena a čo ma fakt vydesilo a niekoľko metrov ďaľej si na dne za koralovým útesom spal v klbku zmotaný nejaký fakt veľký morský had. Rybičiek tam bolo neúrekom od maličkých po tie väčšie.

Dostať sa naspať do mesta, už nebolo ale také jednoduché ako z mesta, kde je Grab na každom kroku. Tu nebol totiž žiaden. Chalani sa ale dali do reči so starším Holanďanom, čo hral nejakú pre mňa nepochopiteľnú hru a vyšlo z neho, že žije v Padangu a odskočil si na pláž dať nejaké to pivko. Ponúkol nám , že nás zvezie a tak sme nepohrdli a keď nastal čas, naskočili k nemu a jeho šoférovi do auta. Ubytovanie sme si zajednali čo najbližšie od prístavu , aby sme nemuseli vstávať ešte v noci , nakoľko loď dvíhala kotvy o 6stej ráno.
Mne sa po príchode na hotel už nikam nechcelo , lebo som po celom dni bola fakt že unavená, tak som si to zaparkovala rovno pod perinu a zbytok si to namieril do mesta.

Keď tak na to spomínam, dostávam zase chuť im ublížiť. A prečo? Lebo z prechádzania mestom sa stala zjavne prehliadkou barov. Nie žeby by si dali pifko, dve, kľudne aj tri a došli v normálnom čase na hotel. Samozrejme sa to nestalo. Nevadilo by ale ani to , že som prespala nejakú super párty. Ani to, že sa došuchtali okolo 4tej ráno. Čo mi ale dvihlo adrenalín, bol pokus o to ich všetkých ráno zobudiť. Ako na potvoru sme mali oddelené izby, takže som mala sťažené podmienky. Davidka sa mi po nejakom čase podarilo prebrať k životu a keď sa zdvihol a dal sa na cestu do kúpeľne, vybrala som sa znova cez chodbu pokúsiť sa cez zavreté dvere zobudiť Kačis a Tomina. Nepodarilo sa a tak som bola rozhodnutá, že ich tu necháme a na ostrov sa vyberieme samy. Toto som si mala ale premyslieť pred tým, ako som sa na tento pokus vybrala. Kým som sa totiž vrátila naspäť do izby Davidko už bol zase zalezený v posteli a tento krát už spal ako zarezaný. Snažila som sa do poslednej minúty, no keď už bolo jasné, že loď nestihneme vykašľala som sa na to a od nervov som zaspala.

Okolo ôsmej ma zobudilo klopanie na dvere, kde stáli Kačis s Tominom. Keď si našli tých milión zmeškaných hovorov a všimli si čas na displeji telefónu, bolo im jasné , že je prúser. Po párty to ľudom moc nemyslí a tak sa im zdalo vhodné prísť a spýtať sa či s nimi nezájdem do prístavu zistiť, či nie je možnosť sa na Siberut predsa len dostať. . . Haloo? To vážne? Ďaľšia pôjde až za tri dni takže nie, nepôjdem. Vrátili sa s tým, že jediná možnosť by bola zobrať privátnu loď, no za cestu tam pýtali 1700 Eur. Ale tak musím uznať, že snahu mali. Najhoršie na tomto celom nebolo ani to, že sme sa tam nedostali, ale fakt, že sme sa cez celú Sumatru ponáhľali, aby sme stihli loď a miesta ako napríklad ostrov Palau Weh, kde sa nám fakt páčilo no z časového hľadiska sme nemohli ostať dlhšie, či to že Bukit Lawang a trek cez džungľu z cieľom sledovať voľne žijúce orangutány sme z plánovaného prenocovania uprostred džungle museli urobiť jednodenný výlet, lebo sa nám zadarilo nastúpiť do najpomalšieho autobusu, ktorý prišiel do cieľa o 6 hodín neskôr ako mal, bolo pre nič a my sme ostali zaseknutí v Padangu na 5 dní. Fakt super.

Počas dňa som sa ukľudnila, aj keď mi to dalo zabrať. Veď ono sa všetko deje z nejakého dôvodu. A čo bol ten náš?
Možno šlo o to aby sme si plne uvedomili, čo v moslimskej krajne, kde sa nezhlukujú turisti to pre turistu naozaj znamená a ako veľmi sú pre nás ich pravidlá obmedzujúce. Samozrejme len pre nepripravených ako sme boli zrazu my. Potrebovali sme si vymyslieť nejaký záložný plán a tak sme si zajednali auto so šoférom aby nám ukázal nejaké pekné pláže. A teda že nám ich aj ukázal. Len nám to bolo na nič pretože sme sa okúpať aj tak ísť nemohli. Neboli sme totiž vhodne oblečení , alebo inak, boli sme nevhodne vyzlečení. Plavky je niečo čo absolútne nehrozí. Samozrejme sme to chceli napraviť, no nikde nebolo možné kúpiť na seba na rýchlo nejaké oblečenie.
Možno sa to udialo, aby sme zažili, že im nejde o to za každú cenu zarobiť aspoň nejaké peniaze. Na okolitých ostrovčekoch totiž obmedzenie v rámci oblečenia neplatí. A tak sme sa zastavili v nejakej dedine po ceste aby sme si dohodli výlet k nim. Už bolo ale dosť neskoro a bolo vidno ako sa nikomu už nič nechce a kapitán lode dal tak nereálnu cenu, že sme ostali ako obarení. Po dlhšom dohadovaní sme sa na niečom dohodli, a aj keď to bolo drahšie ako celodenný výlet a nám do západu slnka ostávali asi 4 hodiny, vydali sme sa na more a dostali sme sa na nádherný ostrov, kde si viem predstaviť aj stroskotať. Túto emóciu navodilo možno aj to, že sme tam boli úplne samy a nebolo na ňom okrem jednej budovy, kde prespávali strážnici naozaj nič.
Vďaka tomu, že sme sa zasekli v Padangu a jeho okolí sme mohli navštíviť trh , kde sme pre domácich boli atrakciou. Bielych tam asi moc nevidia. Dali nám ochutnať nejakú ich dobrotu, čo vôbec dobrá nebola, no zo slušnosti sme ju vypľuli až keď sme boli mimo dohľad. Po ceste na ubytovanie nás nejaký pán pozval na kávu ku nemu domov. Len tak, aby sa s nami mohol porozprávať a znova si precvičiť angličtinu. Naučili sme decká v bazéne ako sa hrá frisbee a aj keď sa nás z počiatku hanbili zapojil sa takmer každý.
Práve toto sú momenty, kedy si poviete, že sa to stalo z nejakého dôvodu. Kebyže sa dostaneme na Siberut zažili by sme určite niečo iné, ale nezažili by sme toto. A možno by sme si neuvedomili ako veľmi sme odlišný. A čo presne znamená byť v krajne s tak prísnym náboženstvom.
Čo ma ale presvedčilo o tom, že som nakoniec rada, že sme nikam nešli bolo to, že sme objavili ten najúžasnejší vodopád aký som počas našeho cestovania videla. Ale ten si pre vás nechám nabudúce .
Zažili ste aj vy niečo podobné? Vybrali ste sa miesto dlho dopredu plánované, na ktoré ste sa z nejakého dôvodu aj tak nedostali? Celkom by ma zaujímalo, či sa na cestách darí niekomu tak ako nám.

Fotky – Padang a okolie

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.