fbpx
  • Menu
  • Menu

Bukit Lawang – Trek cez džungľu za orangutánmi

Myslím, že každý z nás bol už aspoň jeden krát v Zoo a prišlo mu to úplne normálne. Musím sa priznať, že pri mojej prvej návšteve exotiky, v našom prípade to bola Srí Lanka, sme túžili po tom odviesť sa na slonovi a tak sme sa rozhodli vynechať preslávený sloní sirotinec, kde sa aj za foťák platí extra, ale vybrali sme si malú sloniu rezerváciu, kde sa na nich prevezieme, okúpeme, nakŕmime a podporíme dobrú vec.
Áno, urobili sme to, ale bolo to prvý a posledný krát. Čítať o tom je jedna vec, no vidieť na vlastné oči reálne zaobchádzanie so slonmi je o inom a my sme sa rozhodli nepodporovať tento druh turizmu.

Tu ale nastáva otázka, čo je ešte v rámci zdravého rozumu a čo nie. My sme si naše hranice nastavili tak, že pozorovať zvieratá žijúce vo voľnej prírode je pre nás OK. Je to naše rozhodnutie , ktoré nikomu vnucovať nechcem no myslím si, že každý by sa mal zamyslieť, čo je ochotný podporovať a čo nie.

Máme za sebou Africké safari, čo bol neuveriteľný zážitok, no aj tam to niekedy vypadalo ako honba za krvavým diamantom, no neľutujem to a nie som z toho znechutená, ako zo skúsenosti so slonmi.

Tento rok sme mali možnosť pozorovať orangutany v ich prirodzenom prostredí na Sumatre, čo je jedno z dvoch miest na svete, kde ešte žijú voľne a práve o tento zážitok by som sa s vami chcela podeliť.

Možno ste si už všimli, že naše plány takmer nikdy podľa plánu neidú a inak tomu nebolo ani teraz. Od kamarátky sme dostali tip na sprievodcu Adiho, s ktorým bola nadmieru spokojná a tak sme sa s ním skontaktovali aj my. To že sa nám nakoniec z ostrova Palau Weh podarilo dostať som písala minule. S časovou rezervou sme dorazili do Banda Aceh, zohnali si nočný spoj do Binjai a tak som konečne mohla potvrdiť našu účasť na tripe. Dohodli sme sa na dvojdňovom treku s prenocovaním uprostred džungle v kempe s tým, že dorazíme okolo šiestej ráno do Binjai, kde na nás bude Adi čakať na stanici a vezme nás do Bukit Lawang na miesto, kde si zložíme veľké bágle a vyrazíme do džungle.
To by sme museli ale nastúpiť do iného auta. Ešte pred štartom sme mali vyše hodinové meškanie, namiesto diaľkového spoja sa šofér rozhodol urobiť z minibusu verejnú dopravu a stál každú chvíľu, a aby toho nebolo málo čistý tiež nebol,no aj napriek tomu sa mi podarilo zaspať. Niečo po šiestej ráno ma zobudil telefonát od Adiho, že kde sme, lebo autobusy už prišli a my nikde. Tak som sa vytackala dopredu zistiť situáciu a skoro ma vystrelo, keď mi šofér povedal, že sme 6 hodín od cieľa. Všetko pre nás bolo pripravené, nakoľko na dvojdňový výlet pre štyroch je potrebné zohnať nosičov, zaobstarať jedlo a ktovie čo ešte, a hlavne Adi musel vyrážať okolo štvrtej ráno aby bol na šiestu na mieste a potom sa dozvie, že musí čakať ďalších 6 hodín a po našej porade čo ďalej musel všetko vybavené zase odvolať, pretože sme sa rozhodli z dvoch dní urobiť iba jeden nakoľko sme boli v tak veľkom časovom sklze, že ostať o deň navyše by ohrozilo našu cestu na Mantawaiske ostrovy, kde loď ide iba dva krát do týždňa. Od momentu ako sme prestúpili do auta k Adimu, z nás všetká tá nahromadená negatívna energia opadla a už sme sa nevedeli dočkať.

Ubytovanie, ktoré nám odporučil hraničilo s džungľou a tak sme začínali náš trip doslova z areálu hotela.
Nik nedokáže garantovať, či nejakého orangutana uvidíme, nakoľko sú to divo žijúce zvieratá a nečakajú pri ceste na turistov. Aby sme nejakého zazreli bol s nami okrem sprievodcu aj stopár. Už po prvej hodine a troch vypotených litroch potu dostal Adi správu, kde sa nachádza naša prvá voľne žijúca orangutanica. Prvá preto, že sme mali veľmi dobrý deň na trek džungľou a dokopy aj s mladými sme ich videli 8.

Miesto na obed sme mali dokonalé.
Prišli sme pozorovať pár, ktorý ešte párom nie je a nejako sa stále odmieta, no na druhej strane sa často držia pri sebe. Boli to mladé jedince, ktoré nie sú kontaktné no naša prítomnosť ich nejako zvlášť nevyrušovala a tak sa náš sprievodca spolu so stopárom rozhodol, že obed dáme na tomto mieste. Všetko perfektne pripravené a konzumáciu v prírode. Zabalené v banánových listoch aby nevznikal zbytočný odpad. Počas našej prestávky sa na nás prišli pozrieť aj iné druhy opíc no tie mená si už bohužiaľ nepamätám.

Adi sa na začiatku pýtal na akú náročnosť si trúfame, no po nejakom čase to vyhodnotil aj bez nás a zobral nás na jeden z najťažších trekov, no každopádne to stálo za to. Museli sme zlaňovať, aj sa brodiť riekou dokonca sme museli dva krát pred orangutanom utekať. Raz doslova a raz pre istotu. Domáci každého jedného chlpáča poznajú po mene a mne sa do pamäte vryli dve mená. Áno sú to presne tie, ktoré nám zdvihli adrenalín v krvi. Jackie a Mina.

Určite ste už videli video , kde orangutanica drží turistu a nechce ho pustiť. Predstavím vás. Volá sa Jackie. Prišla na to ako sa dostať k neobmedzenému množstvu jedla za nič nerobenie, alebo inak prišla na to ako vymeniť rukojemníka za výkupné. Turisti sú totiž niekedy nepoučiteľný aj na takýchto miestach, kde by mal byť dodržaný nejaký odstup od divého zvieraťa, kvôli najlepšej fotke si neuvedomujú dôsledky. Ak vás Jackie raz chytí tak vás nepustí, až kým nebude najedená. A trvať do môže vraj aj celé hodiny bolestivého zovretia, z ktorého sa nedá uniknúť. Tu musím povedať, že náš sprievodca Adi bol profesionál ako sa patrí a vždy sa snažil problémom predchádzať ako ich nechať vzniknúť. Jackie sa turistov nebojí a zdrapne ich za ruku no k stopárom si niečo také nedovolí. Boli sme od nej v bezpečnej vzdialenosti a sledovali ju, keď tu zrazu sa na nás rozbehla. Na jednej strane spôsob ich behu je naozaj komédia, na strane druhej mi v tej chvíli všetko jedno nebolo. Našťastie sme mali Adiho, ktorý takéto veci po jeho dlhoročných skúsenostiach vie predpovedať a k behu nás vyzval pár sekúnd pred „útokom“ čo nám možno ušetrilo nejaké to pomliaždenie zápästia. Náš stopár ale pohotovo zareagoval a dal jej všetko ovocie čo sme mali. Vraj keď sa raz rozhodne dostane čo chce. Či už s rukojemníkom alebo bez neho. Postavila sa totiž na miesto kade sa okolo nej nedalo prejsť a zároveň to bolo miesto, ktoré sme prejsť museli a ona to vedela. Za nejaký čas prišli aj ďalšie skupinky s ďalším ovocím a tak sme jeden po druhom okolo nej prechádzali kým si ona spokojná papkala. Stopár ostal aby nás náhodou neprenasledovala a náš sprievodca sa vydal na cestu za Minou.

Počas predierania sa džungľou nám Adi porozprával príbeh o Mine, po ktorom som ju stretnúť teda naozaj nechcela. Mina je inak nazývaná aj „ Queen Mina“ . Ako mláďa ju pytliaci oddelili od matky a predali. Po niekoľkých rokoch bola zachránená a umiestnená v rehabilitačnom centre Bohorok. Mala za sebou ťažké obdobie za ktoré môžu ľudia čo ju kúpili a ona sa teraz ako keby mstí. Nie je to orangutanica ako Jackie, ktorá prišla na to ako sa dostať k jedlu bez námahy. Mina je iná. Útočí z pomsty. A je jej jedno či na stopára sprievodcu alebo turistu. Keď boli jej útoky časté previezli ju ďaleko do džungle, dokonca dva krát, aby neohrozovala ľudí, ale ona si aj tak cestu k nim našla. Ak si dobre spomínam raz jej to trvalo dva roky no aj tak sa vrátila.

Stopári už vedia jej náladu prečítať a podľa toho vedia uznať za vhodné či má náladu, aby sa k nej človek priblížil, alebo si hľadal čo najväčšiu okľuku. Museli sa s ňou naučiť žiť keďže doslova vyhľadáva ľudí. Je tak chytrá, že nezaútočí niekde , kde má človek ako takú šancu utiecť ale na miestach v strmom kopci čakajúc za stromom, aby človek nemal šancu na únik. A potom, že sa stretnutia s ňou nemám obávať. My sme mali šťastie, pretože keď sme ju objavili bola na zemi a nejavila o nás záujem až do chvíle, kedy ju začalo mláďa volať. Adi začul volanie mladého a vedel, že je čas posunúť sa daľej. Skúsený sprievodca dokáže volanie rozoznať či je to nárek, alebo rozhovor. V tomto prípade to bol nárek.

Nás čakal presne strmák ku rieke, ktorý sme museli zbehnúť čo najrýchlejšie. Adi bol v tomto prípade možno opatrnejší ako ostatní sprievodcovia a hnal nás rýchlo preč, no na druhej strane zažil Minine útoky a tak sa mu ani nečudujem. Predsa len mal za nás zodpovednosť. Mina sa nás rozhodla sledovať a tak bolo na stopárovi, aby ju udržal hore nakoľko v kopci by sme proti nej šancu nemali.

A tu uprostred džungle v najnevhodnejšej chvíli sa nejaká osa rozhodne ma uštipnúť do krku. Mňa alergičku, ktorú to v úplne blbom scenári môže stáť život. Bolesť to bola nenormálna a pocit ako keby ma pichali ihlou v niekoľko sekundových intervaloch. Samozrejme stres a adrenalín zahrali svoju rolu a ja som to oznámila sprievodcovi až keď sme boli pod kopcom a ja som sa spýtala či sme už v bezpečí. Verte či nie popri tejto spomienke ma teraz brutálne začal svrbieť krk. Adi hneď nakrájal cibuľu a priložili mi ju na štípanec. Moja hlava nevedela spracovať či mi krk puchne a je čas na paniku, alebo nie no asi po pol hoďke bolesť ustúpila a žiadny opuch nenastal. Inak opuchnem aj z uštipnutia mravcom.

Po ceste k rieke sme prechádzali cez jeden z kempov v akom sme mali spať a niektorí z našej partie boli aj celkom radi , že sa zmenili plány. Čo nás ale dostalo bol obrovský varan, ktorý si len tak prechádzal cez potok. Toto bolo jedno z našich prianí. Okrem orangutána stretnúť aj varana a v poslednom úseku sa nám to podarilo, čo bol ale bonus bola džungľová korytnačka, (ja som teda fakt netušila že korytnačka žije aj v džungli) a hneď na začiatku keď sme prechádzali lesom z ktorého stromov vyteká latex ( áno aj tu som zostala prekvapená) si na strome spal nejaký brutálne jedovatý druh hada, ktorého jed ťa do hodiny zabije, ak nepoužiješ protilátku, no keď sa pohodlne uloží, nepohne sa aj niekoľko dní a to bol dôvod prečo sme ho videli. Hovnil si na strome asi meter nad našimi hlavami rovnakej polohe už týždeň. Musím povedať, že sme toho videli dosť a ja som sa naučila aj nové veci ako napríklad, že kondómi sa vyrábajú zo stromov, no domácim stačí, že latex spracúvajú. Vraj smrdia ako chodiace latríny. Tak uznajte, kto by pri takom pachu túžil po nežnostiach. Aj toto ti môže dať trek za voľne žijúcimi orangutánmi.

Po celodennom treku džungľou sme sa nakoniec dostali k rieke kde nás čakali rafty, po našom pospájane duše z traktorov a vychladené pivo o ktorom sme pri obede snívali a Adi nám ho vybavil ako zaslúženú odmenu za zvládnutie ťažšej verzie treku, ktorý sme ani na chvíľu nevzdali. Zjavne mal už aj iné skúsenosti.

Po návrate na hotel sa spustila šialená búrka a my sme sa uistili v tom, že všetko to bolo ako to byť malo, pretože spať v stane v tomto lejaku by bolo asi rovnaké ako ležať v bazéne a na druhý deň by sme sa v daždi museli brodiť blatom nakoľko pršať prestalo až krátko pred obedom.

Takže na záver? Určite odporúčam každému kto má cestu na Sumatru zastaviť sa aj v Bukit Lawang a vybrať sa na trek za orangutánmi. Sú to zvieratá až nenormálne ľudské, inteligentné a krásne. No hlavne ohrozené. Môže sa stať že budúca generácia bude toto zviera poznať iba z obrázkov a preto som rada, že som ich mohla vidieť na vlastné oči v ich prirodzenom prostredí.

Fotky – Bukit Lawang – Trek za orangutanmi

 

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.