Od slonov k orangutánom
Prečo si mysím, že trek za orangutánmi je menšie zlo ako jazda na slonovi.
Myslím, že každý z nás už aspoň raz navštívil zoo a považoval to za úplne bežné. Musím sa priznať, že pri mojej prvej návšteve exotických krajín, konkrétne Srí Lanky, sme túžili odviezť sa na slonovi. Našli sme si vybrali menšiu sloniu rezerváciu. Tam sme sa na slonoch previezli, okúpali ich, nakŕmili a zároveň podporili dobrú vec. Aspoň sme si to na začiatku mysleli.
Áno, urobili sme to, ale bolo to prvý a poslednýkrát. Čítať o tom je jedna vec, no vidieť na vlastné oči reálne zaobchádzanie so slonmi je o niečom inom. My sme sa rozhodli nepodporovať tento druh turizmu.
A tu nastáva otázka, čo je ešte v rámci zdravého rozumu a čo nie. Naše hranice sú nastavené tak, že pozorovanie zvierat vo voľnej prírode je pre nás v poriadku. Je to naše rozhodnutie, ktoré nikomu nevnucujeme a myslím si, že každý by sa mal zamyslieť, čo je ochotný podporovať a čo nie.
Máme za sebou africké safari, čo bol neuveriteľný zážitok, ale aj tam to však niekedy vyzeralo ako honba za krvavým diamantem, no neľutujem to a nie som znechutená, ako zo skúsenosti so slonmi.
Prvá prekážka pri ceste do Bukit Lawang
Tento rok sme mali možnosť pozorovať orangutány v ich prirodzenom prostredí na Sumatre, čo je jedno z dvoch miest na svete, kde ešte žijú voľne. Tento zážitok by som vám chcela priblížiť.
Možno ste si už všimli, že naše plány málokedy idú podľa predpokladov, a inak tomu nebolo ani teraz. Od kamarátky sme dostali tip na sprievodcu Adiho, s ktorým bola nadmieru spokojná, a tak sme sa ho rozhodli skontaktovať aj my. To, že sa nám nakoniec podarilo dostať z ostrova Palau Weh, som písala už minule. S
časovou rezervou sme dorazili do Banda Aceh, zohnali si nočný spoj do
Binjai a tak som konečne mohla potvrdiť našu účasť na treku.
Dohodli sme sa na dvojdňovom treku s prenocovaním uprostred džungle v kempe. Cieľom bolo doraziť okolo šiestej ráno do Binjai, kde na nás mal Adi čakať na stanici a odviezť nás do Bukit Lawang. Tam by sme si zložili veľké bágle a vyrazili do džungle.
Lenže, aby to nebolo také jednoduché, museli sme nastúpiť do iného auta. Ešte pred štartom sme mali viac ako hodinové meškanie. Namiesto diaľkového spoja sa šofér rozhodol z minibusu spraviť verejnú dopravu, čo znamenalo, že stál na každom rohu. Čistota auta bola tiež diskutabilná, no aj napriek tomu sa mi podarilo zaspať. Niečo po šiestej ráno ma zobudil telefonát od Adiho, ktorý sa pýtal, kde sme, lebo autobusy už prišli a my nikde. Vtedy som sa vytackala dopredu zistiť situáciu a skoro ma vystrelo, keď mi šofér povedal, že sme 6 hodín od cieľa.
Všetko pre nás bolo pripravené, nakoľko na dvojdňový výlet pre štyroch bolo potrebné zohnať nosičov, zaobstarať jedlo a ďalšie potrebné veci.
Adi musel vyrážať okolo štvrtej ráno aby bol na šiestu na mieste a potom sa dozvie, že musí čakať ďalších 6 hodín a po našej porade čo ďalej, musel všetko vybavené zase odvolať, pretože sme sa rozhodli z dvoch dní urobiť iba jeden. Boli sme totiž v tak veľkom časovom sklze, že ostať o deň navyše by ohrozilo našu cestu na Mantawaiske ostrovy, kde loď ide iba dva krát do týždňa.
Naštastie od momentu ako sme prestúpili do auta k Adimu, z nás všetká tá nahromadená negatívna energia opadla a už sme sa nevedeli dočkať.
Trek v džungli: hľadanie orangutánov naživo
Ubytovanie, ktoré nám odporučil, bolo priamo na okraji džungle, a tak sme začínali náš trek doslova z areálu hotela. Nikto nedokáže garantovať, či uvidíme orangutány, pretože sú to divo žijúce zvieratá, ktoré nečakajú pri ceste na turistov. Aby sme mali šancu ich vidieť, bol s nami okrem sprievodcu aj stopár.
Už po prvej hodine a troch vypotených litroch potu dostal Adi správu, kde sa nachádza naša prvá voľne žijúca orangutanica. Prvá preto, že sme mali veľmi dobrý deň na trek džungľou a dokopy aj s mladými sme ich videli 8.
Dokonca aj miesto na obed sme mali dokonalé. Naša prestávka sa odohrávala priamo pri orangutánoch, ktorí ešte nie sú párom, ale neustále sa držia pri sebe. Boli to mladé jedince, ktoré nie sú príliš kontaktné, ale naša prítomnosť ich nejako nevyrušovala. Počas našej prestávky sa na nás prišli pozrieť aj iné druhy opíc, ale ich mená si už bohužiaľ nepamätám.
Adi sa na začiatku pýtal na akú náročnosť si trúfame, no po nejakom čase to vyhodnotil po svojom a zobral nás na jeden z najťažších trekov, no každopádne to stálo za to.
Museli sme zlaňovať, aj sa brodiť riekou dokonca sme museli dva krát pred orangutánom utekať. Raz doslova a raz pre istotu. Domáci každého jedného chlpáča poznajú po mene a mne sa do pamäte vryli dve mená.
Áno sú to presne tie, ktoré nám zdvihli adrenalín v krvi. Jackie a Mina.
Stretnutie s Jackie
Určite ste už videli video , kde orangutanica drží turistu a nechce ho pustiť. Predstavím vás. Volá sa Jackie.
Prišla na to ako sa dostať k neobmedzenému množstvu jedla za nič nerobenie, alebo inak prišla na to ako vymeniť rukojemníka za výkupné. Turisti sú totiž niekedy nepoučiteľný aj na takýchto miestach, kde by mal byť dodržaný nejaký odstup od divého zvieraťa, kvôli najlepšej fotke si neuvedomujú dôsledky.
Ak vás Jackie raz chytí tak vás nepustí, až kým nebude najedená. A trvať do môže vraj aj celé hodiny bolestivého zovretia, z ktorého sa nedá uniknúť. Tu musím povedať, že náš sprievodca Adi bol profesionál ako sa patrí a vždy sa snažil problémom predchádzať ako ich nechať vzniknúť.
Jackie sa turistov nebojí a zdrapne ich za ruku, no k stopárom si niečo také nedovolí. Boli sme od nej v bezpečnej vzdialenosti a sledovali ju, keď tu zrazu sa na nás rozbehla. Na jednej strane spôsob ich behu je naozaj komédia, na strane druhej mi v tej chvíli nebolo všetko jedno.
Našťastie sme mali Adiho, ktorý takéto veci po jeho dlhoročných skúsenostiach vie predpovedať a k behu nás vyzval pár sekúnd pred „útokom“ čo nám možno ušetrilo nejaké to pomliaždenie zápästia. Náš stopár tiež pohotovo zareagoval a dal jej všetko ovocie čo sme mali.
Vraj, keď sa raz rozhodne dostane čo chce. Či už s rukojemníkom alebo bez neho. Postavila sa totiž na miesto kade sa okolo nej nedalo prejsť a zároveň to bolo miesto, ktoré sme prejsť museli a ona to vedela. Za nejaký čas prišli aj ďalšie skupinky s ďalším ovocím a tak sme jeden po druhom okolo nej prechádzali kým si ona spokojná papkala. Stopár ostal aby nás náhodou neprenasledovala a náš sprievodca sa vydal na cestu za Minou.
Stretnutie s Minou
Počas predierania sa džungľou nám Adi porozprával príbeh o Mine, po ktorom som ju stretnúť teda naozaj nechcela.
Mina je inak nazývaná aj „ Queen Mina“ . Ako mláďa ju pytliaci oddelili od matky a predali. Po niekoľkých rokoch bola zachránená a umiestnená v rehabilitačnom centre Bohorok. Mala za sebou ťažké obdobie, za ktoré môžu ľudia čo ju kúpili a ona sa teraz ako keby mstí.
Nie je to orangutanica ako Jackie, ktorá prišla na to ako sa dostať k jedlu bez námahy. Mina je iná. Útočí z pomsty. A je jej jedno či na stopára sprievodcu alebo turistu. Keď boli jej útoky časté previezli ju dokonca dva krát ďaleko do džungle, aby neohrozovala ľudí, ale ona si aj tak cestu späť našla. Ak si dobre spomínam raz jej to trvalo dva roky, no aj tak sa vrátila.
Stopári už vedia jej náladu prečítať a podľa toho vedia uznať za vhodné či má náladu, aby sa k nej človek priblížil, alebo si hľadal čo najväčšiu okľuku. Museli sa s ňou naučiť žiť, keďže ľudí doslova vyhľadáva.
Je tak chytrá, že nezaútočí niekde , kde má človek ako takú šancu utiecť, ale na miestach v strmom kopci čakajúc za stromom, aby človek nemal šancu na únik. A potom, že sa stretnutia s ňou nemám obávať. My sme mali šťastie, pretože keď sme ju stretli bola na zemi a nejavila o nás záujem až do chvíle, kedy ju začalo volať mláďa. Adi začul volanie mladého a vedel, že je čas posunúť sa daľej. Skúsený sprievodca dokáže volanie rozoznať či je to nárek, alebo rozhovor. V tomto prípade to bol nárek.
Nás čakal presne strmák ku rieke, ktorý sme museli zbehnúť čo najrýchlejšie. Adi bol v tomto prípade možno opatrnejší ako ostatní sprievodcovia a hnal nás rýchlo preč, no na druhej strane zažil Minine útoky a tak sa mu ani nečudujem. Predsa len mal za nás zodpovednosť. Mina sa nás rozhodla sledovať a tak bolo na stopárovi, aby ju udržal hore nakoľko v kopci by sme proti nej šancu nemali
A tu uprostred džungle v najnevhodnejšej chvíli sa nejaká osa rozhodne ma uštipnúť do krku.
Mňa alergičku, ktorú to v úplne blbom scenári môže stáť život. Bolesť to bola nenormálna a pocit ako keby ma pichali ihlou v niekoľko sekundových intervaloch.
Samozrejme stres a adrenalín zahrali svoju rolu a ja som to oznámila sprievodcovi až keď sme boli pod kopcom.Ako prvé som sa spýtala či sme už v bezpečí a až potom som povedala aký mám problém. Adi hneď nakrájal cibuľu a priložili mi ju na štípanec. Moja hlava nevedela spracovať či mi krk puchne a je čas na paniku, alebo nie. Asi po pol hoďke bolesť ustúpila a žiadny opuch našťastie nenastal.
Po ceste k rieke sme prechádzali cez jeden z kempov v akom sme mali spať a niektorí z našej partie boli aj celkom radi , že sa zmenili plány. Čo nás ale dostalo bol obrovský varan, ktorý si len tak prechádzal cez potok.
Toto bolo jedno z našich prianí. Okrem orangutána stretnúť aj varana a v poslednom úseku sa nám to podarilo. Bonus pre mňa ale bola džungľová korytnačka. Ja som teda fakt netušila, že korytnačka žije aj v džungli.
Dokonca hneď na začiatku treku, keď sme prechádzali lesom z ktorého stromov vyteká latex ( áno aj tu som zostala prekvapená) , na konári jedného z nich spal nejaký brutálne jedovatý druh hada, ktorého jed ťa do hodiny zabije, ak nepoužiješ protilátku. Na druhej strane, keď sa pohodlne uloží, nepohne sa aj niekoľko dní a to bol dôvod prečo sme ho videli.
Hovnil si na strome asi meter nad našimi hlavami rovnakej polohe vraj už týždeň. Musím povedať, že sme toho videli dosť a ja som sa naučila aj nové veci ako napríklad, že kondómi sa vyrábajú zo stromov a domáci čo latex spracúvajú vraj smrdia ako chodiace latríny. Ochrana aj v nespracovanom stave. Tak uznajte, kto by pri takom pachu túžil po nežnostiach. Aj toto ti môže dať výlet za voľne žijúcimi orangutánmi.
Vychladená odmena na záver
Po celodennom treku džungľou sme sa nakoniec dostali k rieke kde nás čakali rafty, čo boli vlastne pospájane duše z traktorov a vychladené pivo, o ktorom sme pri obede snívali. Adi nám ho vybavil ako zaslúženú odmenu za zvládnutie ťažšej verzie treku, ktorý sme ani na chvíľu nevzdali.
Po návrate na hotel sa spustila šialená búrka a my sme sa uistili v tom, že všetko to bolo ako to byť malo, pretože spať v stane v tomto lejaku by bolo asi rovnaké, ako ležať v bazéne a na druhý deň by sme sa v daždi museli brodiť blatom nakoľko pršať prestalo až krátko pred obedom.
Takže na záver? Určite odporúčam každému kto má cestu na Sumatru zastaviť sa aj v Bukit Lawang a vybrať sa na trek za orangutánmi. Sú to zvieratá až nenormálne ľudské, inteligentné a krásne. No hlavne ohrozené. Môže sa stať že budúca generácia bude toto zviera poznať iba z obrázkov a preto som rada, že som ich mohla vidieť na vlastné oči v ich prirodzenom prostredí.
Napíšte komentár