O tom ako sme predvianočný čas strávili na nie úplne štandardnom letisku som vám písala naposledy. Teraz nastal konečne čas sa posunúť ďalej a napísať o tom ako sme prežili Štedrý deň.
Väčšina z vás sa ráno prebudí do vianočných kolied, rozprávok a jemného zhonu spojeného s prípravami na večer. My sme sa do vianočného rána pre zmenu ani len neprebudili, nakoľko vďaka trablom s oneskoreným letom sme sa v Kuala Lumpur ubytovali na pánov iba na 4 hodiny, dali si sprchu, ochutnali čo sme si doniesli z duty free zóny a mohli sme sa zase vrátiť na letisko odkiaľ sme mali prelet do Banda Aceh hneď ráno, aby sme sa ešte v ten deň dostali na ostrovček Palau Weh, kde je v jednom bode začiatok Indonézie. Takzvaný Kilometer 0, ale o tom neskôr.
Hneď po prílete do Banda Aceh sme sa museli dostať do prístavu, aby sme stihli loďku na ostrov, ktorá premáva iba dva krát do dňa. Teda, my sme si mysleli, že to bude loďka. O to viac nás prekvapila veľkosť trajektu, ktorý už bol pomaly na odchode a aj keď sme síce nastúpili medzi poslednými, bežať sme nemuseli. S miestom na sedenie to už bolo horšie. Tam bola šanca nulová a naša únava na maxime, no keď sme prešli všetky poschodia až na strechu nejaké to miestečko na zemi sme si našli. Zložili sme si batohy a postupne sa uložili aspoň na nejaký spánok. Na celej lodi sme boli jediný štyria biely, takže všetky oči na nás. V tej chvíli nám ani moc neprekážali všetky ti pohľady a nekončiaca vrava sprevádzaná hučaním motorov. Jednoducho nás vyplo. Po troch hodinách sme zakotvili na Palau Weh a mohli sme sa presunúť konečne na hotel na pláži, kde sme si cez booking rezervovali ubytko na dve noci aby sme si trochu oddýchli po ceste.
Len ono v dnešnej dobe sa fotkám veriť nedá a záber, ktorý bol urobený z pred hotela ani len nenaznačoval,že budeme niekde v rici na kopci izolovaný od všetkého s výhľadom na more, ale zato z peknej výšky bez prístupu zliesť si to nejako dole. Bolo treba vymyslieť, čo ďalej. Nakoľko hotel nemal ani len reštauráciu a ani žiaden obchod v okolí a náš hlad a chuť na pivo sa stupňovala , na recepcii sa nám niekto ponúkol , že nám po pivo skočí. Treba myslieť na to, že Sumatra je moslimský ostrov a kúpiť alkohol sa dá iba niekde, prípadne nikde, alebo na čierno. Neviem odkiaľ nám ho chalanisko priniesol , no prirážka bola poriadna. Tak nejak sme sa zhodli na tom, že sme na tento ostrov prišli šnorchlovať a nie sa na more pozerať z výšky a všade dochádzať, tak nastalo vyjednávanie o zrušení rezervácie na druhú noc. Robili s tým drahoty no nakoniec ustúpili a za druhú noc, ktorú sme tam neplánovali ostať nám vrátili plnú sumu.
Objednali sme či cez hotel tuk tuk, pretože na Palau Weh grab nefunguje a naše ubytko bolo naozaj na konci sveta. Tuk tukár nás odviezol do reštiky, ktorá má prístup na pláž a tak sme sa konečne mohli na chvíľku namočiť v mori a užiť si západ slnka z maličkej, ale prázdnej pláže. Dali sme si štedrovečernú večeru, zavolali domov a slintali nad vianočnou klasikou aspoň cez displej telefónu.
Zrazu sa s nami dal niekto do reči, že či máme plány na večer a ak nie tak nás vezme na nejakú privátnu párty, kde je vstup 100 000 rupií ale dostaneš k tomu dve pivá. Takže by nás to stálo menej ako za donášku pív na hotel. My sme ale za každú srandu a tak nás dlho presviedčať nemusel. Určite zohrali rolu aj naše vlasy. Majú tam síce problémy s alkoholom no hulí tam fakt skoro každý.
Keď sme prišli na miesto kde malo byť pár stovák ľudí museli sme sa pousmiať. Kapelka hrala no ľudí tam bolo tak 20 a tráva rozvoniavala z každej ruky. Čo bolo ale super, že nás hneď zobrali za svojich. Bavili sa s nami ako by sme sa poznali a to bolo super. Žiadna šialenosť ako sme zažili napríklad na Silvestra na Lomboku, no cítili sme sa tam dobre, aj keď sme si iba posedkávali, popíjali a rozprávali sa. Od našeho ubytka sme boli skoro hodinu autom no chalanisko čo nás doviezol nám vybavil aj odvoz naspäť, nakoľko on sám už nebol schopný sadnúť za volant a čo je na tom najlepšie nič za to nechcel. Toto ma na cestovaní fakt baví , keď nás berú ako ľudí a nie ako chodiace automaty.
Druhý deň sme mali v pláne vyraziť už ráno a zohnať nové ubytovanie no nakoľko sme len nad ránom prišli, náš odchod sa trochu posunul a tak sme dali bookingu druhú šancu a bookli to podľa mapy a hodnotení, nie podľa fotiek. A dobre sme spravili. Dostali sme prenádherný bungalow priamo na pláži so skvelým prevádzkarom, ktorý bol buď nonstop nafajčený, alebo jednoducho vtipálek od kosti. Tak či tak ubytko bola trefa do čierneho od polohy cez izby až po personál. Môžem len odporúčať. (Palau Weh Paradise). Do vody sme sa bohužiaľ ani tu nedostali, pretože všade bolo strašne veľa malých červených medúz. Vraj to nie je bežné aby tam boli, ale boli tam a nebolo ich málo. Takže nám neostávalo nič iné, ako si požičať skútre a vydať sa na poznávačku okolo ostrova.
Prvotný plán bola zastávka na šnorchlovanie, no po príchode na miesto nám bolo povedané, že už týždeň sú premnožené medúzi. Po mojej skúsenosti z Filipín sa mi do toho moc nechcelo a bola som rada, že zbytok posádky mal na to rovnaký názor. Tak sme znova sadli na skútre a vybrali sme sa na nultý kilometer Indonézie. Počas našej návštevy mali domáci prázdniny a turisti tam asi nie sú bežný, tak sme sa zase raz cítili ako celebrity, pretože sa s nami chcel každý fotiť. Až na to , že tam začína Indonézia tam nič špeciálne nie je a tak sme si to prešli trochu dookola a presunuli sa na ďalšie miesto. So šnorchlovaním sme sa rozlúčili a tak sme sa rozhodli nájsť nejaký vodopád, čo sa nám aj podarilo. Autom sa tam dostať nedá a na skútri to tiež nebola najlepšia cesta, no práve také sú menej navštevované. Pol hodinka prechádzka džungľou a dostali sme sa k vodopádu, kde okrem nás bolo pár detí, ktoré sa tiež prišli schladiť. Voľnosť ktorú nám ponúka možnosť presúvať sa na skútri je super.
Cestou na ubytko sme sa zastavili v starom lezeckom parku, kde bolo všetko možné od výmyslu sveta no zjavne už dlhodobo nenavštevované. My sme tam odbočili , pretože zapadalo slnko a z cesty sme videli palmovú záhradu na útese nad morom, kde sme si chceli západ vychutnať a ten park bol len bonus na správnom mieste.
Vďaka tejto zastávke sme sa vracali po tme, našťastie to nebolo ďaleko, no aj ta tú krátku chvíľku sme zažili jemný adrenalínový zážitok. Ako si tak ideme cestou obklopenou džungľou, kde každú chvíľu ležal nejaký konár na ceste sme si až na poslednú chvíľku všimli, že konár pred nami je riadne veľký had. Zjavne sme ho vystrašili viac ako on nás, pretože keď sme okolo neho prechádzali skočil do nás. Našťastie sa netrafil do žiadnej nohy no tep nám vyskočil na maximum.
Ostrov by nám toho ešte vedel určite veľa ponúknuť, no nastal čas presunúť sa o kus ďalej. Na presun sme si nevybrali úplne najlepší dátum, pretože to vychádzalo na výročie ničivej tsunami a loďky do Banda Aceh sa nedali objednať dopredu a tak nám bolo odporučené dostaviť sa do prístavu na poobedný spoj a tam skúsiť šťastie. Doobedu sme pobehali ešte okolie na skútroch dali si obed a vybrali sa skúsiť šťastie. To stálo v tomto prípade pri nás a my sme sa do Banda Aceh dostali a nám neostávalo nič iné ako zohnať nejaký spoj do Bukit Lawang, kde nás čakala 2 dňová túra džungľou za divoko žijúcimi orangutanmi. O tom ale v pokračovaní o našej ceste Sumatrou.
Ostrovček Palau Weh a ubytovanie v Palau Weh Paradise môžem len odporučiť. Ako naozaj je to s podmorským svetom vám bohužiaľ vďaka premnoženým medúzam povedať nemôžem, no ak by sa to malo stať aj vám, netreba sa báť, že sa tam budete nudiť. Ostrovček má čo ukázať a spätne by som si tam ešte nejaký ten deň navyše vedela predstaviť.
Fotky – Palau Weh – Štedrý deň na opačnej strane sveta
Napíšte komentár