Husavik nás prekvapil ako pozitívne tak negatívne
Na Islande sme zažili všeličo. Spali sme na pumpe, stretli Slovákov uprostred ničoho, ale aj riešili situácie, ktoré by som na dovolenke naozaj nečakala. Ani tentoraz to nebolo iné a pritom stále také naše.
Do Husavíku sme išli s jediným cieľom – vidieť veľryby. Nakoniec sa však ukázalo, že tým najväčším zážitkom nebola ani loď, ani more. Bol to večer, ktorý vznikol úplnou náhodou. Ale aj k tomu sa dostanem.
Po ceste zo západných fjordov sme nechceli odbočovať z trasy, a tak sme zistili, že aj na tak úžasnom ostrove, akým je Island, sa nájdu hluché miesta, kde sme po ceste v podstate nič zaujímavé nenašli. Až takmer v cieli nás zaujal vodopád, ktorý sa nachádzal po ceste. Goðafoss.
Dostupný je len pár metrov od parkoviska, takže nás nečakala žiadna turistika, dokonca ani poriadna prechádzka, ktorá by trochu rozhýbala naše stuhnuté telá. Na jeho majestátnosti mu to však vôbec neubralo. Trochu pohybu by sa nám ale zišlo. Posledné dni sme totiž strávili väčšinu času v aute a ani tento deň nebol výnimkou.
Večer, na ktorý nezabudneme
Na večer sme preto mali jasný plán. Nájsť horúci prameň a zase raz sa poriadne zregenerovať. Na mapách sme našli Geothermal Goldfish Pond, ktorý je od Husavíku vzdialený asi pol hodiny, takže po relaxe sme stále mohli splniť dnešný cieľ cesty.
Podľa navigácie sme boli asi dve minúty od prameňa, no zrazu sme prechádzali okolo zátoky a na obzore sa črtal západ slnka nad morom, čo je moja slabosť. Rozhodli sme sa preto navigáciu na chvíľu ignorovať a odbočili sme na poľnú cestu smerom k moru.
A teda že sme dobre urobili. S autom sme sa dostali ku krížu priamo na pláži, kde neostávalo nič iné, iba urobiť si večeru a túto nádheru sledovať z prvej rady. Od Slovákov sme dostali gril, ktorý už nevyužili, a tak sme si na tomto rozprávkovom mieste mohli pripraviť kráľovskú večeru a konečne si oddýchnuť od polotovarov.
Zátoka nás tak uchvátila, že sme na termály úplne zabudli a rozhodli sa prenocovať práve tu. S výhľadom na ľadovce a nekonečné more.
Po večeri sme zišli dolu briežkom na pláž a zbadali tam rozkopané ohnisko. Aj keď sme to vôbec nemali v pláne, rozhodli sme sa túto romantiku ako z filmu posunúť na vyššiu úroveň. Z naplaveného dreva sme si založili oheň, zniesli k nemu naše kempovacie stoličky a za praskania ohňa, šumu mora, farieb doznievajúceho západu slnka a hudby z Pána prsteňov sa ma Dávidko spýtal… Teda vlastne nespýtal. Len poznamenal, že toto by bolo krásne miesto na žiadosť o ruku.
Vážne to mohol povedať a nemať pritom pripravený prsteň? Ach jaj. Tak nič… možno nabudúce.
Každopádne atmosféra tohto miesta bola neuveriteľná a ja som stále pozorovala more, pretože som bola presvedčená, že aj veľryby musia vedieť, ako je tu nádherne, a občas sa tu ukážu.
Nestalo sa tak. Ako nám oheň pomaly dohorieval, farby západu slnka pod obzorom sa začali meniť na farby, ktoré so sebou prináša východ slnka. Ešte neboli ani dve ráno a tá žiarivá guľa sa už znovu chystala vystúpiť nad obzor. Nastal čas presunúť sa do nášho hotela na kolesách ešte skôr, ako slnko prebudí vtáctvo a my toho opäť veľa nenaspíme.
Pozorovanie veľrýb v Husavíku
Pred siedmou sme už boli hore. Slniečko nikde. Ba naopak, vyzeralo to na dážď. Pomaly sme sa vytackali zo spacákov a pustili sa do rannej hygieny, keď zrazu čľup. Skoro som kefku prehltla, keď som si uvedomila, že som práve videla veľrybu. Dobre, tak nie veľrybu, ale jej chvost. Ale to nevadí. Moja teória sa potvrdila. Aj zvieratá vedia oceniť nádheru zátoky.
Tak rýchlo sme zbalení nikdy neboli. Sadli sme do auta a vydali sa smerom k útesom na konci zátoky s nádejou, že ju ešte stihneme zachytiť dronom.
No to by už bolo asi až príliš dokonalé. Keď bolo jasné, že ju už nezbadáme, a dron nám v začínajúcom mrholení začal moknúť, ďalšia oprava už neprichádzala do úvahy. Nastal čas presunúť sa do Husavíku, obehnúť cestovky a vybrať si nejakú túru za veľrybami.
Keďže sme na raňajky nemali čas, zbehli sme sa najesť do miestnej kaviarničky a o deviatej nastúpili na loď. Len čo sme opustili prístav, začalo liať ako z krhly a prestalo, ako na potvoru, až keď sme sa po troch hodinách vrátili späť.
Síce sme nejaké tie chvosty videli, no na lodi sme premokli a premrzli. Možno aj kvôli počasiu ma tento výlet len utvrdil v tom, čo som už tušila – že tie peniaze sme mohli investovať niekde inde.
Miliónkrát šťastnejšou ma spravilo to náhodné šplechnutie v diaľke počas ranného umývania zubov. Ale nevadí. Skúsiť treba všetko a my sme sa mohli vydať ďalej.
Od smradľavých polí až po vodopád z Promethea
Po ceste sme sa zastavili pri Hverire, alebo inak povedané – geotermálnych smrdákoch. Stačí totiž vystúpiť z auta na parkovisku a hneď zistíte, že ste na správnom mieste. Ten smrad, ktorý vás privíta, je nezameniteľný, no relatívne rýchlo si naň zvyknete.
Táto zastávka nám zabrala asi pol hodinku. Príjemné spestrenie po ceste k ďalšiemu vodopádu – Dettifossu. Vedeli ste o tom, že sa tu natáčal film Prometheus? Ja by som to teda nevedela, ale môj Dávidko má filmy „naštudované“.
Naše podvečerné návštevy miest, ako bolo aj toto, sa nám vyplácali, pretože sme tu väčšinou boli sami, alebo takmer sami, čo je na nezaplatenie. Iba vy a tá divoká príroda.
Ak ste videli film Prometheus, tak by ste s nami v aute zažili niečo naozaj zvláštne. Po zaparkovaní sa z rádia začali ozývať zvuky ako z iného sveta. A to nekecám.
Hudbu vystriedalo šumenie, pískanie a celkovo zvuky ako z hororu, keď sa má stať niečo nadprirodzené. Samozrejme sme nečakali útok mimozemšťanov, ale na zamyslenie to veru bolo. Vodopád sám o sebe má neuveriteľnú silu a ak sa rozhodnete pokračovať po značkách k neďalekému Selfossu, určite neostanete sklamaní. Už len krajina po ceste pripomína mesačný povrch a na jej konci sa vám naskytne pohľad nie na jeden, ale na množstvo menších vodopádov padajúcich po skalných stenách.
Dnešný deň bol plný emócií. Od neopísateľného šťastia z nečakaného šplechnutia chvosta veľryby počas ranného umývania zubov, cez naštvanosť z počasia, ktoré nám pokazilo trojhodinové pozorovanie veľrýb, až po nevysvetliteľné zvuky z rádia, ktoré preverili našu paranoju, a pocit, akoby sme sa prechádzali po Mesiaci.
A čo by som k tomu povedala na záver?
Ale tak, ako dnešný deň začal, tak sa aj skončil. Stretnutím so zvieraťom, ktoré človek len tak neuvidí. Po ceste, keď sme hľadali miesto, kde dnes v noci zaparkujeme, sme zbadali mláďatá polárnej líšky, ako si spokojne cupitajú popri ceste.
Vtedy mi došlo, že práve toto je na Islande najkrajšie. Nikdy neviete, čo vás čaká za ďalšou zákrutou. Raz je to západ slnka, kvôli ktorému úplne zabudnete na plánovaný termálny prameň. Inokedy chvost veľryby počas ranného umývania zubov, zvláštne zvuky z rádia uprostred ničoho alebo zvedavá polárna líška.
Island je krajina zázrakov. Je jedno z mála miest, kde máte pocit, že vás za každou zákrutou čaká ďalší príbeh.
Napíšte komentár