Cesta do Husavik
O tom čo vidieť na Islande v okolí Reykjavíku, kde sa nachádza oáza ako z rozprávky a aj to ako to dopadne, keď na náhodu stretnete Slovač, či dokonca ako nás napadla divoká včela a veľa iného som vám už písala. Ale čo bol pre mňa ten najkrajší zážitok z celej cesty po Islande v Husavik u, a ako môže dopadnúť sledovanie veľrýb, tak o tom sa dočítate dnes.
Aby som ale veľmi nepredbiehala, začnem tam kde som skončila.
Naposledy som vám písala o západných fjordoch a jeho nástrahách, čo bol aj dôvod, prečo sme sa rozhodli ich čím skôr opustiť. Ako ciel na dnešný deň sme si dali Husavík, aby sme sa mohli hneď z rana vybrať na loď pozorovať veľryby keď už sme na tom Islande.
Po ceste sme nechceli odbočovať z trasy, a tak sme zistili , že aj na tak úžasnom ostrove sa nájdu hluché miesta, kde sme v podstate nič zaujímavé po ceste nenašli, až na jeden vodopád takmer v cieli, ktorý sme si pri obede zadali. Tento krát sa nám do cesty priplietol Godafoss. Dostupnosť na pár metrov z parkoviska. Takže žiadna turistika, dokonca ani len prechádzka čo by nám trochu rozhýbala stuhnuté telo. Posledné dni sme totiž strávili väčšinu času v aute a tento nebol iný.
Najkrajšie miesto na pozorovanie západu slnka
Na večer sme mali jasný plán. Nájsť horúci prameň v blízkosti Husavíku a zase raz sa poriadne zregenerovať. Našli sme si na mapách Geothermal Goldfish Pond, ktorý je od Husavíku asi pol hodinu, a tak sme po zrelaxovaní stále mohli ciel cesty dnešného dna splniť
Podľa navigácie sme boli asi dve minúty od prameňa, no zrazu sme prechádzali okolo zátoky a na obzore sa črtal západ slnka nad morom, čo je moja slabosť a tak sme sa rozhodli navigáciu na čas ignorovať a odbočili sme na poľnú cestu smerom ku pláži. A teda že sme dobre urobili. S autom sme sa dostali k nejakému krížu priamo na pláži, kde neostávalo nič iné iba urobiť si večeru a túto nádheru sledovať z prvej rady. Od Slovákov sme dostali gril, ktorý by už nevyžili a tak sme si mohli na tomto kráľovskom mieste urobiť kráľovskú večeru a konečne si oddýchnuť od polotovaru. Toto miesto nás tak uchvátilo, že sme na kúpanie úplne zabudli a rozhodli sme sa prenocovať práve tu. S výhľadom na ľadovce a nekonečné more. Po večeri sme zišli dole dole briežkom na pláž a zbadali sme tam rozkopané ohnisko a aj keď sme to v pláne vôbec nemali, rozhodli sme sa túto romantiku ako z filmu pozdvihnúť na vyššiu úroveň a z naplavenín sme si založili oheň, zniesli si k nemu naše kempovacie stoličky a za praskania ohňa, šumu mora nekončiaceho západu slnka a hudby z pána prsteňov sa ma Dávidko spýtal. Teda nespýtal iba poznamenal, že toto by bolo krásne miesto na žiadosť o ruku. Vážne to mohol povedať a ten prsteň s otázkou nemať pripravený? Ach jaj. Tak nič možno nabudúce 😀
Každopádne atmosféra tohto miesta bola neuveriteľná a ja som stále pozorovala more, pretože som bola presvedčená o tom, že aj veľryby musia vedieť ako tu je nádherne a občas sa tu ukážu. No nestalo sa tak a ako nám oheň dohorieval sa farby západu slnka pod obzorom začali meniť na farby ktoré so sebou prináša východ slnka. Ešte neboli ani dve ráno a tá žiarivá guľa sa už zase chystala hore. Nastal čas presunúť sa do našeho hotela na kolesách ešte skôr, ako slnko prebudí vtáctvo a my toho zase moc nenaspíme.
Pozorovanie veľerýb v Husaviku
Pred siedmou sme už boli hore. Slniečko nikde, ba naopak, vypadalo to na dážď. Pomaly sme sa vytackali zo spacákov, dali sa do rannej hygieny keď tu zrazu čľup. Skoro som kefku prehltla, keď som si uvedomil, že som práve videla veľrybu. Dobre tak nie veľrybu ale jej chvost. Ale to nevadí. Moja teória sa potvrdila. Aj zvieratá vedia oceniť nádheru zátoky.
Tak rýchlo sme zbalený nikdy neboli. Sadli sme do auta a vydali sa jej smerom k útesom na konci zátoky s nádejou, že ju stíhame zachytiť s dronom. No to by už bolo asi moc dokonalé. Keď bolo jasné, že ju už nezbadáme a dron nám zo začínajúceho mrholenia začal moknúť bol čas posunúť sa do Husavíku, obehnúť cestovky a vybrať si nejakú túru. Dávidko s jemným sklamaním zistil, že bar z filmu Eurovízia neexistuje, no za to kostolík stál tam kde mal. Nakoľko sme na raňajky nemali čas zbehli sme sa najesť do miestnej kaviarničky. A na deviatu sme nastúpili na loď. Ako sme sa pohli z prístavu začalo liať ako z krhly a prestalo ako na potvoru až keď sme sa po troch hodinách do prístavu vrátili. Takže sme síce nejaké tie chvosty videli, no na lodi sme premokli a premrzli a možno aj kvôli počasiu ma tento výlet presvedčil o tom, čo som tušila a to, že tie peniaze sme mohli investovať niekde inde. Milión krát šťastnejšou ma spravilo to náhodne šplechnutie v diaľke dnes ráno. Ale nevadí. Skúsiť treba všetko a my sme sa mohli vydať na ďalej.
Vodopád z filmu Prometheus
nes sme ešte stihli navštíviť Hverir – geotermálne smrdáky. Je to tiež zastávka na ktorú stačí na parkovisku vystúpiť z auta. To, že ste správne zistíte hneď. Ten smrad čo vás privíta je nezameniteľný, no relatívne rýchlo si na to zvyknete. Táto zastávka nám zabrala tak pol hodinku a my sme sa vybrali ku ďalšiemu vodopádu – Dattifoss. Aj tento, tak ako mesto Husavík má filmovú tematiku, pretože sa tu natáčal film Prometheus. Ja by som to teda nevedela, ale môj Dávidko má filmy “naštudované”. Naše podvečerné návštevy miest ako aj toto sa nám vyplácajú, pretože sme tu väčšinou samy, alebo takmer samy, čo je na nezaplatenie. Iba vy a tá divoká príroda. Ak ste videli film Prometheus tak by ste s nami v aute zažili niečo naozaj zvláštne. Po zaparkovaní sa z rádia začali ozývať zvuky ako z iného sveta a to nekecám. Hudbu vystriedalo šumenie, pískanie a celkovo zvuky ako z hororu, keď sa ide stať niečo nadprirodzené. Samozrejme sme nečakali útok mimozemšťanov, ale na zamyslenie to bolo. Vodopád sám o sebe má neuveriteľnú silu a ak sa rozhodnete ísť po značkách k vzdialenejšiemu vodopádu Selfoss, tiež neostanete sklamaní. Už len príroda ktorá je okolo vás po ceste k nemu je krásna a pripomína mesačný povrch, no na konci sa vám naskytne pohľad nie na jeden ale na množstvo malých vodopádov padajúcich po stranách.
Dnešný deň bol plný emócií. Či už to bolo neopísateľné šťastie z nečakaného šplechnutia chvosta veľryby v diaľke počas umývania si zubov, alebo naštvanosť z počasia, ktoré sa nám rozhodlo naše tri hodiny na lodi okoreniť a dosť nás rozladiť, nevysvetliteľné zvuky z rádia, ktoré preverili našu paranoju, no aj pocit chôdze po mesiaci.
Island je krajna zázrakov
Ale tak ako dnešný deň začal tak aj skončil. A to stretom so zvieraťom, ktoré nečakáte a vidieť ho je naozaj náhoda. Po ceste ako sme si hľadali miesto, kde to dnes v noci zaparkujeme sme zbadali mláďatá polárnej líšky ako si cupkajú popri ceste.
Tento Island je krajina zázrakov. Príroda tu je naozaj každú chvíľu iná a prináša nám nonstop nejaké prekvapenia. Aj keď je to už nejaký čas čo sme túto cestu absolvovali, neľutujem, že sme sa nebáli vycestovať. Mňa osobne cestovanie tak napĺňa, že z toho dokážem čerpať celý rok. Stačí sadnúť si za počítač a spomienky zhmotniť v písmenkách a som zase na miestach, ktoré sú jedinečné a trvácnejšie ako akákoľvek vec.
Myslite na to možno aj v tomto predvianočnom čase a zamyslite sa či namiesto darčeku v baliacom papieri by nebol nejaký zážitok vhodnejší. My sme sa tento rok práve na takomto darčeku dohodli. Nemusí to byť hneď cesta okolo sveta, ale niečo čo ostane v spomienkach navždy.
Napíšte komentár