Oáza uprostred ničoho, alebo prečo sme spali na pumpe.

Keď sa na to pozerám teraz spätne, som vďačná za to, že sme neváhali a na Island sme sa vybrali v čase, keď bolo ticho pred búrkou a naše jediné obmedzenie bol test na letisku.

Ako sme náš výlet začali som už písala a aj keď s dlhšou odmlkou, konečne som si našla čas v rozprávaní o našej ceste pokračovať.

Kto premeškal začiatok nájde ho tu :https://www.sbatohomnapleciach.sk/z-viedne-na-island-zaciatok-ako-sa-patri/

A najlepšie je pokračovať tam kde som naposledy skončila….

To, že slnko v čase našej návštevy nezapadá neznamená, že nebudeme spať a tak bolo treba vymyslieť, kde to nad ránom zaparkujeme, aby sme čo to pospali. Baby ktoré s nami večer strávili v horúcom prameni nám ponúkli, že to môžeme parknúť pred ich ubytkom na parkovisku, že to domácej oznámia. V tú chvíľu nám to prišlo ako fajn nápad. Ráno sme si už o tom mysleli niečo iné. Baby totiž pracujú v reštike na golfovom ihrisku. A parkovisko na ktorom sme to odstavili, patrí priamo k ihrisku, takže tam od skorého rána prichádzali ľudia čo si šli zahrať. To že sa na Islande nemôže kempovať hocikde ste už asi počuli, takže tie pohľady ráno, keď sme sa zobudili a začali pakovať náš hotel na kolesách si asi viete predstaviť. No čo ma naozaj prekvapilo bolo, že okrem nechápavých pohľadov nám nikto nič nepovedal. Možno sme vypadali biedne a tak nás nechali napokoji 😀 S babami sme sa ani nešli rozlúčiť pretože už zarezávali v práci a my sme chceli vypadnúť skôr ako niekomu začneme prekážať.

Nedali sme si ani raňajky v tom strese, takže keď sme sa po ceste zbadali jazierko zaparkovali sme si pri ňom a konečne sa naraňajkovali. Po ceste k nášmu ďalšiemu cieľu čas a kilometre ubiehali a tak sme zastavili na pumpe natankovať, no po zistení, že tam robia burgre, sme si hneď dva objednali. Ach táto pažravosť “deň po té”. Dali sme za ne 3500ISK ( cca 21 Eur) A to sme neboli ani v reštike, no v tej chvíli nám to bolo jedno.

A čo bol náš cieľ? V podstate ešte stále dron. No po ceste do Reykjavíku sme odbočili z cesty a zamierili si to k Gjain. Pani z navigácie nám našla kratšiu cestu, a tak sme dali na jej radu. Pre nás to bola skúška ohňom čo naše auto dokáže na ceste “F” (je to označenie pre cesty, na ktoré je povolené ísť iba s 4×4). Šesť kilometrov sme sa trmácali naozaj rozbitou cestou rýchlosťou pomalšieho slimáka, a tak rada tety z navigácie v našom prípade nebola veľmi pravdivá no za tie výhľady to stálo. Občas nás obehlo nejaké auto (mastodont – ktorého jedno koleso siahalo do polovičky nášho auta), ktoré si to valilo ako po dialnici, no my sme predsa náš hotel na kolesách nechceli rozbiť hneď prvý deň mimo hlavnej cesty.

A čo je vlastne Gjain? Je to oáza uprostred ničoho. Ale nie len tak obyčajná. Je to kúsok krajiny ako z rozprávky. Tráva je tam tak zelená, že máte pocit, že je prifarbená, okolo padajú vodopády a cez celú oázu preteká potôčik, čvirikajú tam vtáky a až neprirodzene zelenú trávu dopĺňajú farebné kvety. A táto krása je uprostred lávového poľa. Až kým sa nepostavíte na okraj nebudete veriť, že vás navigácia zaviedla na hľadané miesto a už vôbec vás nenapadne, čo sa na mieste pripomínajúcom povrch mesiaca môže nachádzať. Ak by toto mal byť jediný dôvod, prečo sa pri krátkom pobyte rozhodnúť pre 4×4, určite by som šla do toho. Či je to tam tak okúzľujúce za každého počasia vám povedať neviem, no za slnečného dňa je to dokonalosť sama.

Slnečný deň ako tento , by sa dal určite využiť aj inak, no my sme mali jasný plán. Ísť do mesta a opraviť drona. Pobehali sme všetky možné aj nemožné miesta, kde by nám ho teoreticky mohli opraviť, no neúspešne. Teda až na posledný pokus, kde sme do predajne vbehli chvíľu pred záverečnou s malou dušičkou. Vypadalo to veľmi nádejne, no v predajni nám nevedeli na isto povedať či senzor, ktorý potrebujeme majú a kým všetky prehľadajú, nejaký čas to zabarie, takže sme sa dohodli, že nám ráno zavolajú či našli či nie. Čo to pre nás znamenalo je vám asi jasné. Na daľšiu cestu sa ešte nevydávame a ostávame v okolí.

Našťastie necelú hodinku od mesta sa nachádza termálny potok Reykjadalur Thermal Bathing Pools a tak sme sa pred jeho návštevou zastavili kúpiť si nejaké pivka ( 4 piva=1300ISK; cca8 Eur) a vydali sme sa zrelaxovať do termálov.

Od parkoviska sú to asi 3km do kopca, ale nie je to nič strašné a táto prechádzka zaberie asi hodinu. Aj keby na kopci nemala byť termálna voda, nič by sa nestalo, pretože výhľady sú prekrásne. Hlavne my sme sa tam vydali počas západu slnka, čo je pre mňa najkrajšie časť dňa kvôli farbám ktoré sú s ním spojené. Predsa len sme chceli zrelaxovať a tak sme sa neponáhľali. Po ceste hore sme stretali dosť ľudí, ktorí sa vracali domov, takže ak sa tam vyberiete, tak jedine “na noc”. Keď sme dorazili, síce tak ešte ľudia boli, no nájsť si svoje súkromné jazierko nebol problém, a kým sme odchádzali boli sme tam takmer úplne samy. Je to miesto ktoré by som určite nevynechala. Relax po presedenom dni v aute, alebo po náročnom dni plného chodenia určite padne vhod. A hlavne je to úplne zadarmo.

Keď sme mali pocit, že sme rozmočení dostatočne, nastal čas vyliezť z 35° vody na breh a veľmi rýchlo sa poobliekať nakoľko pri 8° nie je čas na zbytočné pohyby v mokrých plavkách. Tá neprichádzajúca tma nám celkom vyhovovala, pretože sme príchodom noci neboli obmedzovaní. Na druhej strane sme si neuvedomili, že už je po pol noci a to sme sa chceli trochu vyspať pred ďalším nekončiacim dňom, no nás čakala ešte cesta k autu a v podstate sme ešte stále netušili, kde náš hotel zaparkujeme a rozložíme.

To by sme ale neboli my, keby sa nejaký ten zádrheľ na sklonku dňa neobjavil. Naše auto si totiž nedokáže automaticky zapnúť svetlá pri naštartovaní, no na ceste nás pravidelne na vypnuté svetlá upozorňovali oproti idúce autá. Ale kto nás upozorní na to, že ich treba vypnúť keď zhasne motor? Samozrejme že nikto a tak sa nám podarilo opustiť na pár hodín auto so svietiacimi svetlami. Čo sa stalo vám už je asi jasné. Vybitá baterka. A čo teraz? Z kopca našťastie schádzali poslední ľudia a tak sme s malou dušičkou dúfali, že budú mať štartovacie káble. Tie síce nemali, ale za to mali ťažné lano a ochotu nám pomôcť. Vyskúšali sme možné aj nemožné spôsoby štartovania pri vybitej baterke. Nič ale nezabralo. Tak sa ponúkli, že nás odtiahnu na najbližšiu pumpu vzdialenú pár kilometrov, kde by aj uprostred noci mala byť vyššia šanca odchytiť niekoho s káblami ako na prázdnom parkovisku. Pár áut natankovať prišlo, no káble nikto nemal. Keď sme už boli tak unavení, že nám bolo všetko jedno a aj zlý povzdych naznačoval hádku, odtlačili sme si auto na kraj parkoviska, kde sme si vyklopili náš hotel a uložili sme sa k spánku. Pri hlavnej ceste sa človek moc nevyspí , ale tak snaha bola. A hlavne ja osobne zaspím vždy a všade.

Keď sa Dávidko ráno zobudil, kým ja som si naďalej pochrapkávala pumpa už bola otvorená a po jeho otázke či majú štartovacie káble, bolo predavačovi hneď jasné, prečo sme na drzovku kempovali na pumpe. Pán nám požičal jeho káble aby sme si kvôli tomu nemuseli kupovať vlastné svojho pomocníka poslal po auto a naše trápenie s prázdnou baterkou ukončil. Zložili sme si stan, no pred tým ako sme vyrazili do mesta, urobili sme si raňajky a kávu priamo na parkovisku hneď vedľa auta. Veď prečo nie. Keď v noci na nás nikto nezavolal políciu, prečo by to robili teraz.

Tak toto bol náš tretí deň/tretia noc na Islande. Zatiaľ úspešne ušetrené za tri noci v kempe. Zato neplánovane zabrzdení stále v okolí Reykjavíku. Celkom si viem predstaviť ľudí, čo tu chodia len na predĺžený víkend, pretože to čo sme videli je len malá ochutnávka no niekomu to možno stačí. To čo sme prešli sú určite turistické miesta ale v čase, kedy je na ostrove o 80% menej turistov sme si ich užívali takmer samy. Nás ale čaká sa konečne posunúť ďalej, konečne aj s vyriešeným dronom. Senzor bohužiaľ v predajni nenašiel a tak muselo padnúť rozhodnutie. A asi je jasné ako znelo. Kupujeme nový dron a starý po oprave doma predáme. Tu sme si fakt nemohli dovoliť čakať dva a viac týždňov na opravu.

Najprv sme si mysleli, že máme čo robiť aby sme stratu dobehli, no potom sme prišli na to, že sme si od začiatku počet dní zle vyrátali a tak sme v podstate žiadny nestratili a k tomu sme videli miesta ktoré v pláne neboli, tak ako zažili veci na, ktoré len tak nezabudneme.

A čo vy? Viete si predstaviť, že budete “musieť” svoje plány upraviť kvôli pokazenej elektronike? Za seba musím povedať, že kľudne znova, len by to mohlo byť lacnejšie. Na dovolenke nie je dôvod sa niekam ponáhľať a je len na vás, či si budete búchať hlavu o stenu, že ste nestihli všetko čo ste chceli, alebo si budete užívať každý jeden moment na cestách, či na zozname bol alebo nie.