Oáza uprostred ničoho, alebo prečo sme spali na pumpe
Keď sme pristáli na Islande, mali sme celkom jednoduchý plán. Požičať auto, vyraziť na cestu okolo ostrova a počas najbližších dvoch týždňov vidieť čo najviac z toho, čo táto krajina ponúka.
Plán bol dobrý. Ale vydržal presne jeden deň.
Pokazený dron nás totiž prinútil zostať v okolí Reykjavíku oveľa dlhšie, než sme chceli. V tom momente sme ešte netušili, že kvôli jednej malej súčiastke objavíme miesto, ktoré vyzerá ako oáza uprostred lávového poľa, budeme sa kúpať v termálnom potoku pod polnočným nebom a nakoniec skončíme spať na islandskej pumpe.
A to všetko ešte predtým, než sa naša cesta okolo Islandu vôbec poriadne začala.
Oáza ako z rozprávky uprostred ničoho
Keď už sme sa museli motať v okolí Reykjavíku, ostával nám čas aj na miesta, ktoré sme pôvodne vôbec nemali v pláne. Jedným z nich bol Gjáin, na ktorý sme narazili úplnou náhodou pri prezeraní mapy.
Navigácia nám dokonca našla kratšiu cestu, a tak sme sa rozhodli dôverovať jej. Pre nás to zároveň bola prvá skúška toho, čo zvládne naše auto mimo klasických ciest. Trasa totiž viedla po islandskej F-ceste, kam je povolený vstup iba vozidlám s pohonom 4×4.
Šesť kilometrov sme sa trmácali po rozbitej ceste rýchlosťou pomalšieho slimáka. Občas nás obehlo nejaké auto, ktoré sme okamžite premenovali na Mastodont. Jedno koleso takého stroja siahalo takmer do polovice nášho auta a jeho vodič očividne vôbec neriešil stav vozovky. Kým my sme opatrne obchádzali každý väčší kameň, Mastodonty si to valili, akoby boli na diaľnici.
My sme ale náš hotel na kolesách nechceli rozbiť hneď počas prvého výletu mimo hlavnej cesty, a tak sme sa slimačím tempom presúvali ďalej.
Keď sme konečne dorazili na miesto, prvá myšlienka bola, že navigácia sa musela pomýliť.
Všade okolo nás bolo len lávové pole. Čierne kamene, drsná krajina a nič, čo by čo i len vzdialene pripomínalo oázu. Až keď sme prišli na okraj, otvoril sa pred nami úplne iný svet.
Zrazu sa pod nami objavila krajina ako z rozprávky. Neprirodzene zelená tráva, malé vodopády, potôčik kľukatiaci sa medzi skalami a kvety, ktoré vyzerali, akoby ich tam niekto naschvál rozsypal pre dokonalý efekt. Keby mi niekto ukázal fotku bez okolitého lávového poľa, nikdy by som netipovala, že sa nachádza práve na Islande.
Práve ten kontrast robí Gjáin takým výnimočným. Stačí pár krokov a z krajiny pripomínajúcej povrch Mesiaca sa ocitnete na mieste, ktoré pôsobí ako kulisa z fantasy filmu.
Ak by som mala uviesť jediný dôvod, prečo si na Islande požičať auto s pohonom 4×4, Gjáin by bol veľmi silný kandidát. Neviem, ako vyzerá počas dažďa alebo v hmle, ale za slnečného dňa je to jedno z najčarovnejších miest, aké sme na ostrove videli.
Bez dronu sa nikam nepohneme
Aj keď by sme na podobných miestach vedeli stráviť celý deň, mali sme ešte jednu nevybavenú úlohu. Pokazený dron.
Slnečný deň ako tento by sa dal využiť aj inak, no my sme mali jasný plán. Ísť do Reykjavíku a pokúsiť sa vyriešiť problém, ktorý nás už tretí deň držal v okolí mesta.
Predsa len, nosiť so sebou dron cez polovicu Európy a potom sa pozerať na všetky tie vodopády, hory a čierne pláže iba zo zeme bolo pre Dávidka takmer nepredstaviteľné. Som celkom presvedčená, že ak by sme ho neopravili, z dovolenky by sa vrátil minimálne o pár šedivých vlasov bohatší.
Pobehali sme všetky možné aj nemožné miesta, kde by nám ho teoreticky mohli opraviť, no bez úspechu.
Až posledný pokus vyzeral nádejne.
Do predajne sme vbehli len chvíľu pred záverečnou a s každou minútou sme mali väčší pocit, že tentoraz by to mohlo vyjsť. Problém bol len v tom, že nikto nevedel povedať, či majú potrebný senzor na sklade. Vraj ho musia najprv nájsť medzi ostatnými dielmi.
Dohodli sme sa teda, že nám ráno zavolajú.
A to pre nás znamenalo jediné. Ďalší deň sa ešte nikam neposúvame a zostávame v okolí Reykjavíku.
Termálna rieka, ktorú musíš navštíviť.
Keďže sme aj tak museli čakať na telefonát z predajne, rozhodli sme sa čas na relax. Necelú hodinku od mesta sa nachádza termálny potok Reykjadalur, a tak sme sa pred jeho návštevou zastavili kúpiť nejaké pivká a vyrazili do termálov.
Od parkoviska sú to asi 3 kilometre do kopca. Nie je to nič náročné a cesta zaberie približne hodinu.
Reykjadalur v preklade znamená „Údolie pary“ a názov rozhodne nevznikol náhodou. Už počas výstupu človek míňa oblaky pary stúpajúce zo svahov a výhľady po ceste sú o to zaujímavejšie.
Navyše sme sa tam vybrali počas západu slnka, čo je pre mňa najkrajšia časť dňa vďaka farbám, ktoré so sebou prináša. Nikam sme sa neponáhľali, nakoľko plán bol jasný. Oddýchnuť a užiť si večer.
Po ceste hore sme stretávali hlavne domácich, ktorí sa vracali späť k autám. Ale ako sme prišli na to, že sú domáci? Vlastne je to zjavné už na prvý pohľad. Kým my sme mali na sebe zimné bundy, oni sa prechádzali, akoby bolo vonku príjemných dvadsať stupňov. Ich telo musí regulovať teplotu úplne inak ako to naše, inak si to vysvetliť neviem.
Zaujímavosťou je, že Reykjadalur je jedno z mála miest na svete, kde sa kúpeš priamo v geotermálne vyhrievanej rieke. Väčšina známych termálov sú bazény alebo jazierka, tu je to normálny ohrievaný tečúci potok. V mieste kde vyviera ta horúca časť,by ste sa reálne popálili. Ale keďže sa horúca voda mieša so studenou, každý si môže nájsť miesto s teplotou, ktorá mu vyhovuje.
Keď sme dorazili k potoku, stále tam bolo pár ľudí, no nájsť si vlastný bazénik s ideálnou teplotou už nebol problém.
Je to miesto, ktoré by som určite nevynechala. A preto som rada, že nás tu okolnosti priviedli, aj keď to nebolo na zozname. Relax po dni strávenom v aute alebo po dlhom chodení padne vhod. A hlavne je úplne zadarmo.
Keď sme mali pocit, že sme rozmočení dostatočne, nastal čas vyliezť z 35-stupňovej vody na breh a čo najrýchlejšie sa poobliekať. Pri ôsmich stupňoch totiž nie je priestor na zbytočné postávanie v mokrých plavkách.
Neprichádzajúca tma nám vyhovovala. Nemuseli sme sledovať čas a nikam sa ponáhľať. Na druhej strane sme si vôbec neuvedomili, že je už dávno po polnoci. A pravdepodobne sme tam ostali úplne samy.
Čakala nás ešte cesta k autu a po ceste sme riešili, kde na noc zaparkujeme náš hotel na kolesách. Netušili sme však, že to bude ten najmenší problém dnešného večera.
Vybitá baterka uprostred ničoho
To by sme ale neboli my, keby sa nejaký ten zádrheľ na sklonku dňa
neobjavil. Naše auto si totiž nedokázalo automaticky zapnúť svetlá pri
naštartovaní, na čo nás po ceste pravidelne upozorňovali oproti idúce autá.
Ale kto nás upozorní na to, že ich treba vypnúť, keď zhasne motor? Taký s nami nebol a tak bolo jasné, že sa to stane. Vybitá baterka uprostred ničoho. Keby sa to stane v meste asi by to nebolo ono.
Po termálnej vode sme boli súci už iba na spánok a nie na riešenie našej blbosti, ktorá prudko menila atmosféru pohodového večera. Zo smiechu, do obvinovania, cez zúfalstvo až po nádej. A to všetko v priebehu pár minút.
Z kopca našťastie schádzali poslední ľudia a tsa zrodila nádej, že budú mať štartovacie káble. Tie síce nemali, ale za to mali ťažné lano a ochotu nám pomôcť.
Vyskúšali sme možné aj nemožné spôsoby štartovania pri vybitej baterke, ale nič
nezabralo. Tak sa ponúkli, že nás odtiahnu apoň na najbližšiu pumpu vzdialenej pár kilometrov, kde by aj uprostred noci mala byť vyššia šanca odchytiť niekoho s káblami ako na prázdnom parkovisku.
Situácia vybrala miesto na spanie za nás
Pár áut natankovať prišlo, no káble nikto nemal. Keď sme už boli tak
unavení, že nám bolo všetko jedno a aj zlý nádych naznačoval hádku,
odtlačili sme si auto na kraj parkoviska, kde sme si vyklopili náš hotel a uložili sme sa k spánku, alebo lepšie povedané pokusu o spánok.
Pri hlavnej ceste sa človek moc nevyspí , ale naša únava bola väščia ako hluk od cesty.
Samozrejme taktéto nocovanie je absolútne nelegálne. my sme ale nemali moc na výber a iba sme dúfali, že nás neprídu budiť policajti a my sa aspoň trochu vyspíme.
Keď sa Dávidko ráno zobudil, kým ja som naďalej spala, pumpa už bola otvorená a po jeho otázke či majú štartovacie káble, bolo predavačovi hneď jasné, že tam nekempujeme z drzosti, ale zo zúfalstva.
Pán to chápal a dokonca nám požičal svoje káble, aby sme si kvôli tomu nemuseli kupovať vlastné. Následne poslal svojho kolegu po auto a naše trápenie s prázdnou baterkou ukončil.
Zložili sme si stan, no pred tým ako sme vyrazili do mesta, urobili sme si raňajky a kávu priamo na parkovisku hneď vedľa auta. Veď prečo nie. Keď v noci na nás nikto nezavolal políciu, prečo by to robili teraz.
Je čas posunúť sa ďaľej
Takto vyzerala naša tretia noc na Islande. Zážitkov ako by sme už boli týžden na ceste a pritom sme sa stále motali len v okolí Reykjavíku.
Máme za sebou tri noci bez kempu, jedna vybitá baterka, jeden pokazený dron a neplánované nocovanie na pumpe.
Celkom si viem predstaviť ľudí, ktorí sem prídu len na predĺžený víkend. To, čo sme za tie tri dni videli a zažili, je síce len malá ochutnávka toho, čo Island ponúka, no určite to nie je žiadna nuda.
Miesta, ktoré sme navštívili, patria medzi tie najznámejšie a najturistickejšie. My sme ale ostrov navštívili v čase keď sa skoro vôbec necestovalo, takže väčšinu z nich sme si užívali takmer sami. A presne toto by som priala každému.
Je ale čas posunúť sa konečne ďalej.
A čo ten dron? Senzor sa v predajni bohužiaľ nenašiel, a tak muselo padnúť rozhodnutie. A to bolo celkom rýchle. Kúpili sme nový dron a starý sme sa rozhodli po oprave doma predať.
Najprv sme si mysleli, že máme čo robiť, aby sme stratený čas dobehli. Potom sme však zistili, že sme si ešte pred odchodom zle vyrátali počet dní na Islande a v skutočnosti sme nestratili vôbec nič.
Práve naopak.
Videli sme miesta, ktoré v pláne vôbec neboli, okúpali sa v termálnej rieke, prespali na pumpe a zažili situácie, na ktoré budeme spomínať ešte dlho.
A čo vy? Vedeli by ste svoje plány zmeniť kvôli pokazenej elektronike?
Za seba musím povedať, že pokojne znova. Len by to nabudúce mohlo byť o niečo lacnejšie.
Na dovolenke totiž nie je dôvod ponáhľať sa. Je len na vás, či si budete búchať hlavu o stenu kvôli tomu, čo ste nestihli, alebo si užijete všetko, čo vám cesta prinesie. Bez ohľadu na to, či to bolo na zozname alebo nie.
Zuzka ďakujem za perfektné blogy. Takto si aj ľudia ako ja, čo sú schopní stratiť sa už aj na stanici v Bratislave môžu povedať, bola som na Islande. (okrem iného😃) Teda aspoň prstom na mape prostredníctvom vás dvoch☺️vždy si rada prečítam o nových dobrodružstvách a so záujmom čakám, kam zas povedú vaše kroky. Závidím ti tvoju odvahu ísť na miesta, kde by sa iní báli a zároveň obdivujem tvoju vytrvalosť plniť si svoj krásny sen. Prajem vám obom ešte veľa neskutočných zážitkov a veľa šťastných chvíľ kdekoľvek❤️
Zdenka ďakujem krásne za tieto slová. Ani nevieš ako si nás potešila. Vedieť, že to ľudí baví je skvelý pocit.