fbpx
  • Menu
  • Menu

Z Reykjavíku cez zapadne fjordy

Tento krát to nebude o zastávkach každú chvíľu, či motaní sa okolo mesta, aby sme vyriešili drona, ale o sedení v aute nekonečné hodiny. Za prvé tri dni sme síce urobili cca 5OOkm, no v podstate sme sa vozili hore dole na asi jedinej rýchlostnej ceste na Islande a z prvých 140km sme sa vracali 120 zase naspať. Samozrejme, že by sa to dalo naplánovať aj ekonomickejšie a tak kto si to lepšie pospája ma perfektný itinerár na 3 dni

Tri dni, ktoré pokračovali už boli o skutočnom poznávaní ostrova a jeho rozmanitosti. Na odporúčanie známych sme sa rozhodli, že západné fjordy nemôžeme vynechať a tak sme si po ceste k nim sledovali mapy, čo by sa po ceste oplatilo navštíviť. Naše plánovanie vypadalo tak, že sme si vždy ráno dali cieľ, čo by sme v daný deň chceli stihnúť, alebo kam až sa chceme dostať. Plán na deň 4. bol dostať sa z Reykjavíku k najfotogenickejšiemu dvoj vodopádu Islandu vzdialeného 180km priamou čiarou, no my sme si to dali po pobreží, takže sa to pretiahlo na 280km

Ako sme sa vzďaľovali od mesta aj počasie sa začalo jemne meniť a slnko už nebola samozrejmosť. To bol možno aj dôvod nie tak úspešnej zastávke v Ytri Tunga. Je to miesto, kde sa dajú pozorovať tulene a to sme si nemohli nechať ujsť. Na nejaké sme samozrejme natrafili, no keby svietilo slniečko, bolo by ich tam nespočetne. Aspoň tak nám bolo povedané.  Každopádne vidieť zvieratá, čo žijú len v niektorých častiach sveta v ich prirodzenom prostredí je na nezaplatenie a ja si to každý jeden krát užívam.

Ďalšia naša zastávka bol čierny kostolík v Budakirkja  vzdialený už len 2O minút autom. Je to miesto, ktoré ľudia navštevujú kvôli jeho fotogenickosti, čo mňa ale prekvapilo je, že kostol sa stále využíva a nie je to len atrakcia po ceste ako sme si mysleli. To by som ako problém nevidela. Počas našej návštevy bola ale v kostole otvorená truhla s nebožtíkom a nikto nikde. Dávidko tam vošiel a videl to, mne stačila táto informácia a pozireť som sa nešla, pretože mi to neprišlo vhodné. Domáci sú na to, že sa tam premieľajú neznámi ľudia asi zvyknutí a neriešia to. Mne príde ale pohreb ako dosť intímna záležitosť.

Po celom dni v aute to už chcelo poriadne sa prejsť, nie chvíľkové záležitosti s dostupnosťou pár metrov od auta.  Na nete sme našli, že len 15km od kostola dokonca našim smerom je trolia jaskyňa Randfeldsgja Gorge. Navigácia nám cieľ označila uprostred ničoho a tak sme vystúpili z auta a vydali sme s k hore z fotiek počas hmly a jemného mrholenia.  Nanešťastie sme si neobuli turistickú obuv a tak sme skončili skôr ako sme začali. Jaskyňa je vlastne puklina v stene cez ktorú tečie potok, takže sme to otočili hneď ako sme zistili, že suché miesta sa nejako vytratili a v teniskách sa po mokrých kameňoch fakt nie najlepšie preskakuje.  My sme to síce otočili, ale poslali sme drona na obhliadku a môžem vám povedať, že ak budete v okolí za vhodnejšieho počasia, určite by som sa tu zastavila. A vlastne, aj tá hmla tomu dala osobité čaro.

Po návrate do auta jemne premočený a mierne zamrznutí sme zadali do navigácie našu predposlednú zastávku dňa a to mestečko Hellissandur, ktoré je známe svojimi pomaľovanými domami. Nie len tak nejaké obrázky ale grafity cez celú stenu. Prišli sme tam tesne pred pol nocou a čo ma ale dostalo okrem krásnych obrazov kamkoľvek som sa otočila, boli hrajúce sa deti na ihrisku ako keby bolo pravé poludnie. Tou neprichádzajúcou tmou v lete, si asi nadbiehajú hodiny v zime, kde denné svetlo nevidia.

Na záver dňa sme sa podľa plánu dostali ku Kirkjufelsfoss. Chceli sme sa konečne ubytovať v kempe a vodopády omrknúť ráno, no keď nám bolo oznámené, že sa do sprchy sa aj tak dostaneme až ráno, keď otvoria plaváreň a aj tak za ňu musíme platiť osobitne otočili sme to, že budeme spať zase na pankáča a vrátili sme sa na parkovisko priamo pod horou. Na parkovisku okrem nás stál zaparkovaný iba jeden karavan, takže sme s rovnakým nápadom neboli samy. Začali sme si rozkladať našu kuchynku, že si navaríme rýchlu večeru, keď sa v tom od vodopádov vracala partička ľudí. To by nebolo nič zaujímavé, keby to nebola partička Slovákov z toho karavanu. Takže si viete asi predstaviť ako tento večer dopadol. Pri poháriku (možno dvoch) a tepla z prenosného grilu sme sedeli do rána a vymieňali si zážitky z ciest. Po krátkom spánku sme sa zobudili, dali si raňajky a rozlúčili sa. My sme sa vybrali k vodopádom a oni smerom do Reykjavíku, nakoľko vodopády už videli.

Za mňa osobne bola návšteva tohto miesta sklamaním, pretože som za tých pár dní videla omnoho krajšie miesta, ktoré boli nádherné z každého uhla pohľadu, nie len z toho na dokonalú fotku. Ale sto ľudí sto chutí. Ja som si tie vodopády predstavovala, že budú priamo pod ikonickou horou a nie, že ich od seba bude deliť hlavná cesta a niekoľko sto metrov.  Je to zastávka na pár minút. Kratučká prechádzka, fotka nejaký ten prelet a môžeme pokračovať.

Hneď potom sme si dali rýchlu sprchu v miestnej plavárni za 500 ISK  (cca 3 Eura) na osobu a vydali sa na spomínané fjordy. No lenže pojem rýchlo sa nie vždy chápe rovnako. Dávidko sa rozhodol bazén pred sprchou využiť, len mi o tom nejako zabudol povedať a tak som ho doooosť dlho čakala vonku pri aute za nie ideálneho letného počasia. Ma skoro urvalo keď som sa dozvedela pravý dôvod jeho “meškania”. Kto ho pozná tak by ho určite napadlo niečo iné.

Dúfam, že ste sa dostali až tu, pretože ak ste možno zvyknutí na nejakú tú akciu. A ak čítate tento blog prvý krát, tak naše príbehy na cestách majú vždy nejaký ten neplánovyný bonus a verte tomu, že tento krát to nebolo stretnutie Slovákov, či mŕtvola v truhle, ale mnou vytúžené Westfjords, ktoré nám zdvihli adrenalín.

Dávidko žil v Nórsku a pre neho fjordy ničím zaujímavým nie sú, no ja som si tie výhľady užívala. Cesta bola väčšinu času v strašnom stave a viedla prudko hore, prudko dole, okolo fjordu, zase hore , dole a takto dookola. Takže kilometre ubiehali veľmi pomaly. A to sme ich od rána po náš prvý cieľ mali prejsť 300. Po niekoľkých hodinách sme sa konečne dostali ku vodopádu Dynjadi.  Už podľa veľkosti parkoviska to musí byť veľmi navštevované miesto, ale vzhľadom k turistickej situácií a pokročilej hodiny  tam okrem nás boli len tri autá. Už z parkoviska to bol krásny pohľad. Je to kaskádovitý vodopád, takže po ceste na vrchol obchádzate okolo viacerých separátnych vodopádov. Pred cestou hore sme sa chceli konečne najesť, no množstvo múch, komárov a neviem akej hávede nám to nedovoľovalo, tak sme si dali aspoň čokoládu na energiu a do batohu si zabalili pivká, ktoré si vychutnáme hore.  Po ceste sme stretali ľudí čo sa vracali dole, takže sme si miesto pod 100metrov vysokým a od 30metrov na vrchole po 6Ometrov na spodku sa rozširujúcim vodopádom užili úplne samy. Dali sme si naše zaslúžené pivko, porobili nejaké fotky, dali nejaké prelety a užívali si tú atmosféru.

Po návrate dole na parkovisko, keď sme už nastupovali do auta, Dávidko zrazu dostal ranu do spánku, ktorú si  nevedel vysvetliť. Behom pár sekúnd nám ale napadlo, že to mohla byť včela, pretože pár ich tam poletovalo. Kebyže trafí mňa ako alergičku, neviem čo by sme robili. Pa pár minútach cesty autom Dávidka začalo všetko svrbieť a začal červenať. V aute nie je najlepšie svetlo a tak som si myslela, že preháňa. Zastavil na kraji cesty a vystúpil aby som sa na to pozrela a v tú chvíľu bolo jasné, že to nie je dobré a dostal brutálnu alergickú reakciu. Po celom tele sa mu začali robiť fľaky a pupáky, tvár mu začala rýchlo opúchať a s artikuláciou to kvôli opuchu už tiež išlo dole vodou. Z našej hotelovej kuchynky sme vyskúšali čo by teoreticky malo zabrať.  Štípanec si potieral surovým zemiakom, potom sme to potrel medom, studené obklady tiež nezaberali práveže sa to zhoršovalo a tak som mu dala moje lieky na sennú nádchu. Veď alergia ako alergia. Pre istotu som mu dala tabletky rovno dve.

Sme uprostred fjordov v pokročilej večernej hodine. Naspäť sú to aspoň 4 hodiny po fakt zlej ceste takže vracať sa neprichádzalo v úvahu. Na mape sme hľadali najbližšie mestečko a po ceste sme sa zastavili pri jedinom vysvietenom dome, že tam popýtame pomoc, no bola to iba galéria a nikto v domčekoch okolo neotváral.  Takže nám neostáva nič iné, ako sa čím skôr dostať do mestečka s hotelom. to nám dávalo nádej, že bude otvorené a niekto nám pomôže reakciu zmierniť.

Skoro po dvoch hodinách cez nie tie najlepšie cesty sme hotel síce nenašli, zato okolo pol noci ešte otvorenú pumpu, kde práve upratovali. Snažili sme sa zistiť, kde je najbližší doktor, no odpoveď, že je to ešte 5O km nás teda nepotešila. Dali nám ale číslo, že si tam máme zavolať a po telefóne pýtať radu. To by musel ale niekto zodvihnúť. Že áno.  Pri najhoršom sme boli pripravení volať na 112, ale tomu sme dávali ešte čas.  Chvíľu po opustení pumpy lieky našťastie začali účinkovať a artikulácia sa vracala do normálu, svrbenie ustúpilo, horúčka sa síce zmenila na zimnicu, no hlavné bolo, že sa mi nezadusí z opuchu počas spánku. Tie lieky ho totiž úplne odrovnali, a ja som si aspoň mohla počúvať vlastnú hudbu, aby mi čas plynul rýchlejšie.

Cesta kopcami a štrkovou cestou sa zmenila konečne na asvaltku, čo bolo moje jediné šťastie, pretože  prvý krát od našeho príletu nastala reálna tma a neviem si celkom predstaviť ísť ďalších pár sto kilometrov po rovnako nijakej ceste ako prvé hodiny.

Fjordov som mala už naozaj dosť a chcela som sa z nich dostať von keby sa Dávidkovi pohoršilo, no únava bola silnejšia a tak som sa snažila nájsť miesto kde prespíme, no v tme som nič nenápadné nevidela a tak som náš hotel na kolesách zaparkovala nad mestečkom Sudavik na parkovisku s výhľadom na obe strany fjordu hneď vedľa hlavnej cesty. Nech ten výhľad na druhý deň stojí za to.

Ráno nás zobudila celkom hustá premávka a krik pekne naštvatej Poľky . Prvé nás napadlo, že jej vadíme my, nakoľko toto miesto nie je úplne podľa pravidiel kempovania na Islande,  no keď nás zbadala zaliezla si vrieskať do telefónu do auta a po pár minútach odišla, takže sme si v kľude zložili stan a pripravili si raňajky na fakt krásnom mieste.

Dávidko noc zvládol bez komplikácií a jediný následok bola bolesť hlavy, dnes už iba na dotyk.  Ten stres čo sme od stretu so včelou prežívali neprajem nikomu. Počas raňajok sme sa zhodli na tom, že fjordy opúšťame, pretože sme okrem vodopádu na nič špeciálne nenarazili. Predsa len sme mali iné veci na práci ako pozerať kam sa zastaviť. A zrazu sme boli ďaleko od všetkého.

Nejako  sme nedomysleli, že keď sa na tú cestu dáme nie je cesty späť a časovo sme si náročnosť prejazdu  západnými fjordami predstaviť nevedeli. Takže sme sa zaťali a po najbližšiu zastávku sa dali na cestu dlhú 300km.

A či ľutujeme, že sme si urobili skoro zhruba 600 kilometrovú obchádzku kvôli jednému vodopádu? Tak to určite nie. Mňa tieto naše nie vždy dokonale naplánované cesty veľmi bavia, a tu na Islande o to viac, že si nemusíme lámať hlavu s tým, kde budeme večer spať, pretože hotel máme stále so sebou, a za 6 dní sme našťastie do kempu nemuseli a tak sme ušetrené peniaze za kemp mohli investovať napríklad do predraženého pivka, ktoré vždy dobre padlo po celom dni na ceste.

 

Ak si nestihol storky na IG aj s popiskami tak ich nájdeš uložené a rozdelené na dni tu: https://www.instagram.com/s_batohom_na_pleciach_/ 

 

Tu je odkaz na fotky k článku 🙂

Fotky: Z Reykjavíku cez západné fjordy

 

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.