Z Reykjaviku cez západné fjordy
Tento krát to bude o sedení nekončné hodiny v aute počas prejazdu cez západné fjordy, počas leta, keď slnko takmer nezapadá.
Za prvé tri dni sme síce urobili cca 5OOkm, no v podstate sme sa vozili hore dole na asi jedinej rýchlostnej ceste na Islande a z prvých 140km sme sa vracali 120 zase naspať. Samozrejme, že by sa to dalo naplánovať aj ekonomickejšie a tak kto si to lepšie pospája ma perfektný itinerár na 3 dni
Z mesta do fascinujúcej prírody
Tri dni, ktoré pokračovali už boli o skutočnom poznávaní Islandu a jeho rozmanitosti. Na odporúčanie známych sme sa rozhodli, že západné fjordy nemôžeme vynechať a tak sme si po ceste k nim sledovali mapy, čo by sa po ceste oplatilo navštíviť.
Naše plánovanie vypadalo tak, že sme si vždy ráno dali cieľ, čo by sme v daný deň chceli stihnúť, alebo kam až sa chceme dostať.
Ytri Tunga a tulene
Ako sme sa vzďaľovali od mesta aj počasie sa začalo jemne meniť a slnko už nebola samozrejmosť. To bol možno aj dôvod nie tak úspešnej zastávke v Ytri Tunga.
Je to miesto, kde sa dajú pozorovať tulene a to sme si nemohli nechať ujsť. Na nejaké sme samozrejme natrafili, no keby svietilo slniečko, vraj by ich tam nespočetne.
Každopádne vidieť zvieratá, čo žijú len v niektorých častiach sveta v ich prirodzenom prostredí je na nezaplatenie a ja si to každý jeden krát užívam. Len potrebujem občas niekoho, kto mi ukáže, kam sa mám vôbec pozerať. V diaľke na kameňoch som zbadala prvého krásavca aj sama, no skoro som dostala infarkt, keď sa len pár krokov odomna prebudil zo spánku ležiaci kameň. Mohla som si tuleňa takto pomíliť, alebo lepšie povedané absolútne nevšimnúť?
Čierny kostolík - Budakirkja
Ďalšia naša zastávka bol čierny kostolík v Budakirkja vzdialený už len 2O minút autom. Je to miesto, ktoré ľudia navštevujú kvôli jeho fotogenickosti, čo mňa ale prekvapilo je, že kostol sa stále využíva a nie je to len atrakcia po ceste ako sme si mysleli. To by som ako problém nevidela. Počas našej návštevy bola ale v kostole otvorená truhla s nebožtíkom a nikto nikde. Dávidko tam vošiel a videl to, mne stačila táto informácia a pozireť som sa nešla, pretože mi to neprišlo vhodné. Domáci sú na to, že sa tam premieľajú neznámi ľudia asi zvyknutí a neriešia to. Mne príde ale pohreb ako dosť intímna záležitosť. Zase na druhej strane to mohla byť iba figurína. Čo si myslíte vy?
Trolia Jaskyňa - Randfeldsgja Gorge
Po celom dni v aute to už chcelo poriadne sa prejsť, nie chvíľkové záležitosti s dostupnosťou pár metrov od auta. Na nete sme našli, že len 15km od kostola, dokonca naším smerom je trolia jaskyňa Randfeldsgja Gorge.
Navigácia nám cieľ označila uprostred ničoho a tak sme vystúpili z auta a vydali sme s k hore z fotiek počas hmly a jemného mrholenia.
Nanešťastie sme nechali obuté tenisky a tak sme skončili skôr ako sme začali. Aj keď mne by ani moje nepremokavé topánky moc nepomoholi, nakoľko som si z nich hneď druhý deň urobila vedierko, pri brodení naboso cez rieku. No a verte či nie, vysušiť goratex z vnútra nie je až tak jednoduché.
A prečo by sa mi zišli práve teraz? Jaskyňa je vlastne puklina v stene cez ktorú tečie potok, takže sme to otočili hneď ako sme zistili, že suché miesta sa nejako vytratili a v teniskách sa po mokrých kameňoch fakt nie najlepšie preskakuje a pri daľších mokrých botach by som už musela chodiť na boso.
My sme to síce otočili, ale poslali sme drona na obhliadku a môžem vám povedať, že ak budete v okolí za vhodnejšieho počasia, určite by som sa tu zastavila. Aj keď vlastne, aj tá hmla tomu dala osobité čaro.
Pomaľované mestečko Hellissandur
Po návrate do auta, kďe sme napriek jemnému mrholeniu skončili značne premočení a mierne zamrznutí, sme zadali do navigácie našu predposlednú zastávku dňa a to mestečko Hellissandur, ktoré je známe svojimi pomaľovanými domami. Nie len tak nejaké obrázky, ale úžasné maľby cez celú stenu.
Prišli sme tam tesne pred pol nocou a čo ma ale dostalo okrem krásnych obrazov kamkoľvek som sa otočila, boli hrajúce sa deti na ihrisku ako keby bolo pravé poludnie. Tou neprichádzajúcou tmou v lete, si asi nadbiehajú hodiny v zime, kde denné svetlo nevidia.
Inkonický vodopád Kirkjufelsfoos bol sklamaním
Na záver dňa sme sa podľa plánu dostali ku Kirkjufelsfoss. Z Rejkjaviku je vzdialený 180km priamou čiarou, no my sme si to dali po pobreží, takže sa to pretiahlo na 280km. Pôvodne sme sa chceli konečne ubytovať v kempe, využiť sprchu a vodopády omrknúť ráno, no keď nám bolo oznámené, že sa do sprchy sa aj tak dostaneme až ráno, keď otvoria plaváreň a aj tak za ňu musíme platiť osobitne otočili sme to, že budeme spať zase na pankáča a vrátili sme sa na parkovisko priamo pod horou.
Na parkovisku okrem nás stál zaparkovaný iba jeden karavan, takže sme v tom aspoň neboli samy. Začali sme si rozkladať našu kuchynku, že si navaríme rýchlu večeru, keď sa v tom od vodopádov vracala partička ľudí.
To by nebolo nič zaujímavé, keby to nebola partička Slovákov z toho karavanu. Takže si viete asi predstaviť ako tento večer dopadol. Pri poháriku (možno dvoch) a tepla z prenosného grilu sme sedeli do rána a vymieňali si zážitky z ciest.
Po krátkom spánku sme sa zobudili, dali si raňajky a rozlúčili sa. My sme sa vybrali k vodopádom a oni smerom do Reykjavíku.
Za mňa osobne bola návšteva tohto miesta sklamaním, pretože som za tých pár dní videla omnoho krajšie miesta, ktoré boli nádherné z každého uhla pohľadu, nie len z toho na dokonalú fotku. Ale sto ľudí sto chutí.
Ja som si tie vodopády predstavovala, že budú priamo pod ikonickou horou a nie, že ich od seba bude deliť hlavná cesta a niekoľko sto metrov. Je to zastávka na pár minút. Kratučká prechádzka, fotka nejaký ten prelet a môžeme pokračovať. Teda najskô tá sprcha v miestnej plavárni za 500 ISK
(cca 3 Eura)
Buhužiaľ pojem rýchlo sa nie vždy chápe rovnako. Dávidko sa rozhodol bazén pred sprchou využiť, len mi o tom nejako zabudol povedať a tak som ho dosť dlho čakala vonku pri aute za nie ideálneho letného počasia.
Ma skoro urvalo, keď som sa dozvedela pravý dôvod jeho “meškania”. Kto ho pozná tak by ho určite napadlo niečo iné.
Cez fjordy k vodopádu Dynjadi.
A ak čítate tento blog prvý krát, tak naše príbehy na cestách majú vždy nejaký ten neplánovyný bonus a verte tomu, že tento krát to nebolo stretnutie Slovákov, či mŕtvola v truhle, ale mnou vytúžené Westfjords, ktoré nám zdvihli adrenalín.
Dávidko žil v Nórsku a pre neho fjordy ničím zaujímavým nie sú, no ja som si tie výhľady naozaj užívala. Šofér už asi troška menej. Cesta bola väčšinu času v strašnom stave a idete vlastne iba prudko hore, prudko dole, okolo fjordu, zase hore , dole a takto dookola. Takže kilometre ubiehali veľmi pomaly. A to sme ich od rána po náš prvý cieľ mali prejsť 300.
Po niekoľkých hodinách sme sa konečne dostali ku vodopádu Dynjadi. Už podľa veľkosti parkoviska to musí byť veľmi navštevované miestoaj napriek tej nekonečnej ceste, ale vzhľadom k turistickej situácií kedy sa svet zatvára a pokročilej hodiny tam okrem nás boli len tri autá.
Už z parkoviska to bol krásny pohľad. Je to kaskádovitý vodopád, takže po ceste na vrchol obchádzate okolo viacerých separátnych vodopádov. Pred cestou hore sme sa chceli konečne najesť, no množstvo múch, komárov a neviem akej hávede nám to nedovoľovalo, tak sme si dali aspoň čokoládu na energiu a do batohu si zabalili pivká, ktoré si vychutnáme hore.
Po ceste sme stretali ľudí čo sa už vracali, takže sme si vodopád užili úplne samy. Dali sme si naše zaslúžené pivko, porobili nejaké fotky, Dávidko dal nejaké prelety a jednoducho sme si užívali tú atmosféru neprichádzajúcej noci a samoty uprostred ničoho pod vodopádom s výhľadom do neznáma.
Útok divej včely, ktorá odhalila alergiu
Po návrate na parkovisko, keď sme už nastupovali do auta, Dávidko zrazu dostal ranu do spánku, ktorú si nevedel vysvetliť. Behom pár sekúnd nám ale napadlo, že to mohla byť včela, pretože pár ich tam poletovalo.
Po pár minútach cesty autom Dávidka začalo všetko svrbieť a začal červenať. V aute nie je najlepšie svetlo a tak som si myslela, že preháňa. Zastavil na kraji cesty a vystúpil, aby som sa na to pozrela a v tú chvíľu bolo jasné, že to nie je dobré a dostal brutálnu alergickú reakciu.
Po celom tele sa mu začali robiť fľaky a pupáky, tvár mu začala rýchlo opúchať a s artikuláciou to kvôli opuchu už tiež išlo dole vodou. Z našej hotelovej kuchynky sme skúšali čo poradil internet a čo by teoreticky malo zabrať. Štípanec si potieral surovým zemiakom, potom sme to potreli medom, studené obklady tiež nezaberali práveže sa to zhoršovalo a tak som mu dala moje lieky na sennú nádchu. Veď alergia ako alergia. Pre istotu som mu dala tabletky rovno dve.
Sme uprostred fjordov v pokročilej večernej hodine. Naspäť do mesta sú to aspoň 4 hodiny po fakt zlej ceste takže vracať sa neprichádzalo v úvahu. Na mape sme hľadali aspoň nejakú dedinku s hotelom. To nám dávalo nádej, že hotel bude otvorení a niekto nám pomôže. Keď sme zbadali vysvietený dom uprostred ničohono, namierili sme si to k nemu, že tam popýtame pomoc. Bohužiaľ to bola iba galéria a nikto ani v domčekoch okolo neotváral. Takže nám neostáva nič iné, ako pokračovať.
Skoro po dvoch hodinách cez nie tie najlepšie cesty sme hotel síce nenašli, zato okolo pol noci ešte otvorenú pumpu, kde práve upratovali. Snažili sme sa zistiť, kde je najbližší doktor, no odpoveď, že je to ešte 5O km nás teda nepotešila. Dali nám ale číslo, že si tam máme zavolať a po telefóne pýtať radu.
To by musel ale niekto zodvihnúť. Že áno. Pri najhoršom sme boli pripravení volať na 112, ale tomu sme dávali ešte čas. Predsa len platiť sanitku v podobe helikoptéri na Islande bola úpne posledná možnosť.
Chvíľu po opustení pumpy lieky našťastie začali účinkovať a artikulácia sa vracala do normálu, svrbenie ustúpilo, horúčka sa síce zmenila na zimnicu, no hlavné bolo, že sa nezadusí z opuchu počas spánku. Tie lieky ho totiž úplne odrovnali.
Cesta kopcami a štrkovou cestou sa zmenila konečne na asvaltku, čo bolo moje jediné šťastie, pretože prvý krát od našeho príletu nastala reálna tma a neviem si celkom predstaviť ísť ďalších pár sto kilometrov po rovnako nijakej ceste ako prvé hodiny.
Fjordy sú nekonečné ako zima na Kysuciach
Fjordov som mala už naozaj dosť a chcela som sa z nich dostať von keby sa Dávidkovi pohoršilo, no únava bola silnejšia a tak som sa snažila nájsť miesto kde prespíme, no v tme som nič nenápadné nevidela a tak som náš hotel na kolesách zaparkovala nad mestečkom Sudavik na parkovisku s výhľadom na obe strany fjordu hneď vedľa hlavnej cesty. Nech ten výhľad na druhý deň aspoň stojí za to.
Ten stres čo sme od stretu so včelou prežívali neprajem nikomu. Počas raňajok sme sa zhodli na tom, že fjordy sú fajn prvé 4 hodiny no dva dni hore dole je fakt moc. Výhľady sú úžasné, ale v podstate na každom kopci rovnaké a okrem vodopádu na nič špeciálne nenarazili.
Nejako sme nedomysleli, že keď sa na tú cestu dáme nie je cesty späť. Časovo sme si náročnosť prejazdu západnými fjordami predstaviť nevedeli. Takže sme sa zaťali a najbližšiu zastávku sme si naplánovali až za 300km.
A či ľutujeme, že sme si urobili skoro 600 kilometrovú obchádzku kvôli jednému vodopádu? Tak to určite nie. Mňa tieto naše spontánne naplánované cesty veľmi bavia, a tu na Islande o to viac, že si nemusíme lámať hlavu s tým, kde budeme večer spať, pretože hotel máme stále so sebou. Za 6 dní sme našťastie do kempu nemuseli a tak sme ušetrené peniaze za kemp mohli investovať napríklad do predraženého pivka, ktoré vždy dobre padlo po celom dni na ceste.
Napíšte komentár