Island má nespočetné množstvo vodopádov, a tak sme nemohli začať našu cestu inak ako návštevou jedného z nich. Celé toto vodopádové dobrodružstvo odštartoval Glymur.

Nie je až tak známy, čo nám v podstate vyhovovalo, pretože tam nechodí veľa ľudí, no za návštevu každopádne stojí. To, že je ostrov v podstate prázdny, sme ešte netušili.

Zaparkovali sme si to na pankáčov priamo na parkovisku, urobili si večeru a zaľahli do nášho nového hotela na kolesách, aby sme ráno iba obuli topánky a vydali sa na našu prvú turistiku.

V noci sa okolo nás prehnala víchrica. Spali sme na streche maličkého auta so stanom do „A“, takže sme si lepšiu skúšku prežitia priať nemohli. Miestami sme mali pocit, že ak sa neprevrátime, tak nás to minimálne zaklapne. Ani jeden scenár sa našťastie nenaplnil, vietor do rána utíchol a nám už nič nebránilo v ceste.

Teda až do momentu, keď prvý zádrheľ nastal asi pol hodiny po štarte. Dávidko chcel naštartovať drona, no ten nie a nie vzlietnuť. Z toho vznikla storka sama o sebe, ale o tom inokedy. Samozrejme, náladu to jemne poznačilo, no príroda bola taká ohromujúca, že sa všetko rýchlo vrátilo do normálu.

Nejde o žiadny náročný výšľap, no každopádne treba poriadnu obuv. Časť chodníka bola zatvorená, ale my sme si to radšej nevšímali, nakoľko sme sa chceli dostať až na vrchol. Samozrejme, videli sme aj ľudí, ktorí to otočili, no v teniskách sa im ani nečudujem. Na Island jednoznačne patrí pevná turistická obuv.

Čo vyhliadkové miesto, to dychberúcejšie scenérie. Jednoznačne je to miesto, ktoré treba navštíviť, a to, že Glymur nie je dostupný sto metrov od parkoviska, mu na kráse iba pridáva, pretože sa odhaľuje postupne a s každým výhľadom si hovoríte, či ste už niekedy videli niečo krajšie. V podstate sa cítite ako vo filme o novoobjavenom svete.

Na čo sme ale úplne pripravení neboli, bola cesta z vrcholu späť. Vedeli sme, že najhoršiu časť máme za sebou a že sa dole dostaneme po modrej trase, no nejako sme nerátali s tým, že modrá je na druhej strane a my sa budeme musieť brodiť ľadovou vodou miestami po kolená.

Takže vyzuť topánky, vyhrnúť nohavice a hurá do toho. Síce to mohlo byť tak desať metrov na druhý breh, jednoduché to nebolo, lebo pošmyknúť sa na kameňoch nemal nikto v pláne.

Lenže plán je jedna vec a realita druhá. Ako by to bolo, keby som sa nepošmykla a nevhupla do toho ľadovo vyhriateho potoka. Všetko by bolo v poriadku, len mne sa pri rýchlopáde nejako podarilo nabrať si do topánok vodu ako do vedierka, takže to, že boli nepremokavé, mi vôbec nepomohlo a ďalšie tri dni boli nepoužiteľné, pretože sa nedali vysušiť.

Možno sa niečo podobné stalo aj tým, čo to otočili kvôli nevhodnej obuvi. Rozdiel bol len v tom, že ich topánky možno schli na radiátore a moje sa trápili pod klímov v aute.

Nejako sme to dobojovali naspäť k parkovisku, ale bohužiaľ nie po plánovanej modrej trase. Niekde po ceste sa nám stratili kamenní mužíci, ktorí ukazovali cestu, a tak sme si to strihli dole skalným bralom rovnou čiarou k parkovisku, ktoré sme zhora už videli. Okrem kríkov, cez ktoré sme sa predierali, na nás útočilo nespočetné množstvo malých mušiek. Také malé a pritom také neuveriteľne otravné.

Pri aute som sa ako prvé prezliekla do suchého a kým som sa rozmrazovala, Dávidko ukuchtil obed. A plánovanie mohlo začať odznova. Bola nedeľa a aj keď sme Zlatý okruh chceli absolvovať až na záver cesty, museli sme to prehodnotiť. Predsa len, mať na Islande drona a nemôcť s ním lietať neprichádzalo do úvahy, a tak nám neostávalo nič iné, ako sa vrátiť do Reykjavíku a nejako to v pondelok vyriešiť.

Vybrali sme sa teda späť a po ceste sme absolvovali spomínaný Zlatý okruh.