fbpx
  • Menu
  • Menu

Z Viedne na Island – začiatok ako sa patrí

Pred nedávnom sme mali to šťastie, že sme bez nejakých Corona obmedzení mohli navštíviť Island. Samozrejme sme odcestovali s rizikom, že Coronu možno máme a dovolenku strávime v karanténe, naštasite sa ale tento hororoví scenár nekonal a my sme si Island mohli užiť naplno. Ale ako to celé prebiehalo? Tak trochu zase raz po našom.

Už na letisku vo Viedni  sme zažili prvý zádrheľ. Leteli sme s Wizzair a ako  to už býva, check-in sa odporúča urobiť online, aby ste sa vyhli poplatkom na letisku. Čo ale, ak sa vám nezobrazia letenky? Pripravte si prvú investíciu navyše. Nikoho tam nezaujíma, že vy ste urobili všetko správne , no zlyhala aplikácia. Nikoho ani nezaujíma , že by to mali vyriešiť čím skôr, aby ste let vôbec stihli. Kým sme sa dopracovali k tomu, že sa s tým nič nedá urobiť a jediná ochotná pani na perpážke skúsila aj nemožne neostávalo nič iné ako  ísť na inú prepážku a zaplatiť 65 Eur za to, že vám letenku vytlačia. No na našu smolu sa akurát menila služba a už sa im do ničoho nechcelo, pretože vraj už majú uzatvorenú kasu a my si musíme počkať, kým ich niekto vystrieda. Keď sa tak konečne stalo a prišla druhá smena, dámy si ešte len kasu začali počítať čo mi privádzalo infarktové stavy. Naša hodinová rezerva sa stiahla na pár  minút a to sme ešte stále nemali odovzdanú batožinu.

Nejako sme to nakoniec dobojovali, vytlačenie leteniek zaplatili, batožinu odovzdali a pustili sme sa na maratón cez letisko. Pri kontrole ďaľšia pracovníčka asi nemala svoj deň a len preto, že som si nevytiahla foťák z batoha (len pre info, toto naozaj nebol môj prvý let a ešte nikdy som ho vytiahnuť nemusela) na mňa navrieskala ako na malé decko, čo som jej taktne vrátila, na čo sa ukľudnila a nakoniec mi batoh preskenovala ešte raz aj s foťákom dnu, takže som celé to divadlo nepochopila, no hlavné bolo, že sme v behu k našej bráne mohli pokračovať.  Stihli sme to len tak tak a do lietadla sme nastúpili ako poslední, zabrali si každý voľný rad, nakoľko lietadlo bolo poloprázdne a konečne sme sa mohli reálne tešiť, že letíme na dovolenku.

Letisko na Islande už bolo bez stresu. Pred odletom sme sa na test zaregistrovali online za 60 eur. Čo pre nás znamenalo, za prvé, že sme niečo ušetrili a za druhé, že sme nemuseli už nič vypisovať, nikde čakať a mohli sme prejsť rovno ku poškrabkaniu našich mozgov. Je to fakt strašne nepríjemné no nič bolestivé. Vyzdvihli sme si batožinu a tak ako nápisy všade odporúčali, snažili sme sa čím skôr dostať z letiska. Len nejako sme nevedeli nájsť náš odvoz a tak sa to strašne rýchlo pretiaho asi na hoďku.  No stres sme nepociťovali. Vždy keď vystúpime z lietadla v cieľovej destinácií čas stráca svoj reálny význam.

Nastúpili sme do tranzitu, ktorý nás zaviezol do autopožičovne, zaplatili sme zálohu za auto niečo cez 2000 Eur a po podpísaní papierov a ozrejmení si čo je a čo nie je poistené, sme mohli  reálne začať našu cestu , ešte stále s malou dušičkou, pretože výsledky testu sme ešte stále nemali no to nás nijako neobmedzovalo, nakoľko sme sa mohli voľne pohybovať, no čo najviac izolovane.

Kým sme túto celú ceremóniu od vystúpenia z lietadla prešli, bol večer a my sme nemali nič nakúpené. Zadali sme si teda do máp najbližší otvorený obchod a aj keď sa všade odporúča nakupovať v Bonuse, kvôli najnižším cenám, my sme na výber nemali a namierili si to do najbližšieho minimarketu. Už v autopožičovni sme si neboli istí, či sme na Islande, nakoľko tam bol personál komplet z Poľska, v tejto neistote sme ostali aj po vstúpení do obchodu. Bol to totiž poľský sklep s poľským tovarom a samozrejme aj personálom. Ale našli sme čo sme potrebovali. Nakúpili sme si nejaké wifonky a základné potraviny pri pokladni sme nechali 14583 ISK (cca 100 Eur) a vydali sme sa k našemu prvému cieľu vzialeného od požičovne cca 115km.

No a kam  sme to mali vlastne namierené. Ako by sa od Islandu dalo čakať tak to bol vodopád a celé toto vodopádovo odštartoval Glymur. Nie je až tak známy, čo nám v podstate vyhovovalo, pretože tam moc ľudí nechodí no za návštevu každopádne stojí. Zaparkovali sme si to na pankáčov priamo na parkovisku, urobili si večeru za islandky veterného počasia počas ktorej sme dostali SMS, že sme negatívny a tak sme s kľudom na srdci zaľahli sme do našeho nového holela na kolesách, kde sme túto veternú noc prečkali, aby sme ráno iba obuli topánky a vydali sa na našu prvú turistiku.

Do rána naštastie vietor utíchol a nám už nič nebránilo v ceste.  Prvý zádrheľ nastal asi pol hoďku po štarte, keď chcel Davidko naštartovať drona, no ten nie a nie vzlietnuť, z čoho vznikla storka sama o sebe no o tom potom. Samozrejme, že to náladu jemne poznamenalo, no príroda bola tak ohromujúca , že aj to sa rýchlo zmenio.  Výšľap to až tak náročný nie je, no každopádne treba poriadnu obuv.  Časť chodníka bola zavretá, no my sme si to radšej nejako nevšímali, nakoľko sme sa chceli dostať až na vrchol. Samozrejme sme videli aj ľudí čo to otočili, no v teniskách sa im ani nečudujem.

Čo vyhliadkové miesto to dýchberúcejšie scenérie. Jednoznačne je to miesto ktoré treba navštíviť, a to že nie je dostupný na 100 metrov od parkoviska mu na kráse iba pridáva, pretože sa odhaľuje postupne. Na čo sme ale úplne pripravený neboli, bol jeho vrchol. Vedeli sme, že čiernu a teda horšiu časť máme za nami a že sa dole dostaneme po modrej (značenie ako na zjazovke), no nejako sme nerátali s tým , že na druhú stranu sa budeme musieť prebrodiť.  A to v ľadovej vode po kolená. Takže vyzuť boty, vyhrnúť nohavice a hurá do toho. Síce to mohlo byť tak 10 metrov na druhý breh, jednoduché to nebolo, lebo pošmyknúť sa na kameňoch nik nemal v pláne. Lenže plán je jedna vec a realita druhá. Ako by to bolo, keby som sa nepošmykla a nevhupla do toho ľadovo vyhriateho potoka. Všetko by bolo ok len mne sa pri rýchlopáde nejako podarilo si do topánok nabrať vodu ako do vedierka, takže to , že boli nepremokavé mi vôbec nepomohlo, nakoľko sa mi nejaké 3 dni nechceli vysušiť.  No aj to patrí k životu v aute. Každopádne sme to nejako dobojovali naspäť k parkovisku, samozrejme nie po tej jednoduchej trase, lebo sa nám niekde po ceste stratili kamenný mužíci, ktorý ukazovali cestu a tak sme si to strihli dole skalným bralom, rovnou čiarou k parkovisku, ktoré sme z vrchu už videli.

Pri aute sme si dali rýchli obed prezliekli sa do suchého nasadli do auta a nakoľko bola nedeľa  a my sme mali v pláne v pondelok vyriešiť drona, pobrali sme späť sa smerom na Reykjavik a po ceste sme urobili zlatý okruh.

Prvá zastácka bola  Pingvellir, ktorý je pre Islanďanov síce špeciálny, no ja by som ho na vašom mieste kľudne vynechala. Pekná prechádzka, no nič výnimočné a k tomu sa tam platí parkovné 750ISK(cca 5 Eur).

Druhá zastávka okruhu boli Gejzíri – Haukadalur, malý búcha cca každých 10 minút a je to len pár metrov od parkoviska. Hlavný gejzír je aktívny iba po zemetrasení a je to myslím že druhý  najvyšší gejzír na svete.

Po ceste sme sa zastavili aj pri vodopáde Gulfoss, ktorý je tiež dostupný na pár metrov s parkoviska, čo ale jeho majestátnosti a kráse neuberá. My sme tam hlavne boli pri západe slnka, takže tam už skoro nikto  nebol. Cez deň môže byť dojem samozrejme iný.

No a na záver dňa sme si našli termálny prameň Hrunalaug, ktorý by sme samy teda asi určite nenašli, pretože google mapy nám cieľ oznámili uprostred ničoho, no mali sme šťastie, že jediné dve baby na ceste to mali tiež namierené k nemu a keď sme to po ich inštrukciách aj tak nenašli a vrátili sme sa k nim znova spýtať na cestu , zistili sme že sú to Češky čo tam pracujú a tak mňa Dávidko vysadil aby babi nabral a ukázali mu cestu a po mna sa potom vrátil. A áno, vážne som mu dovolila vysadiť ma uprostred ničoho 😀 . Samozrejme že sa po mňa vrátil. Zaplatili sme vstupné 1000ISK na osobu (cca 6 Eur) nakoľko sa tento prameň nachádza na súkromnom pozemku a domáci si z neho urobili biznis, no hlavne chcú si to chrániť pred davmi. No a pri príležitosti spoznania nových ľudí sme otvorili jägra z dutty free a do rána sedeli v horúcom prameni pri neprichádzajúcej noci. Koncom júla tam totiž slnko zapadá no nedostane sa až pod obzor takže maximálna tma je šero.

Tak takto sa začala naša cesta po Islande.

 

Ak si nestihol storky na IG aj s popiskami tak ich nájdeš uložené a rozdelené na dni tu: https://www.instagram.com/s_batohom_na_pleciach_/

Fotky – Glymur a zlatý okruh

 

 

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.