Tak ako každý rok tak aj tento sme sa na veľkú noc vybrali na krátky výlet na ostrov.Ja, Davidko, Kika a Maťko. Naša veľká noc spočíva v tom , že kúpime nejakú lacnú letenku a vyrazíme na 4 dni za dobrodružstvom. Tento rok sa nám ale žiadna nepodarila uloviť, tak sme museli vymyslieť plán B.
Rozhodli sme sa pre Korziku, ktorá je dostupná aj autom. Zo Švajcu sme to mali ku prístavu 6 hodín cez šialené Taliansko , kde sa po diaľnici teda predpisovo nejazdí, pretože každý radar musí byť označený. My sme sa rozhodli nalodiť v Livorne. Je to síce trochu ďalej, ale trajekt ide iba 4 hodiny a je o poznanie lacnejší.
Prípravu sme tento krát trochu podcenili, pretože sme rátali so zisťovaním informácií za jazdy cez internet, no až na poslednú chvíľu sme zistili , že nám tam roaming neplatí. Takže po vylodení bol náš cieľ zohnať domácu simku. Táto výzva sa môže zdať jednoduchá, no v krajne kde na vás každý hovori po francúzsky a ráta s tým, že rozumiete to bolo celkom vtipné, no nie nemožné.
Ľudia na Korzike sú, ale veľmi milý a nestrácajú vieru v to , že keď vetu zopakujú niekoľko krát pomalšie, zrazu porozumiete. Takže ruky nohy a ide sa.
Spoznávačka okolo ostrova mohla začať. A začala krásne. Sever ponúka veľa krásnych výhľadov a zákutí, ktoré netreba nejako extra hľadať, stačí mať oči otvorené . Zastavili sme si kde sa nám zachcelo, pretože premávka nebola takmer žiadna, čo je pri cestovaní v období veľkej noci jedno obrovské plus. Trochu sme sa obávali, či si budeme mať kde kúpiť jedlo na večeru a raňajky, ale aj to bolo vybavené bez problému za jazdy. Takže oči na stopky a hľadajme vhodné miesto, kde by sme si rozložíme stany.
Trefa do čierneho bol výhľad z kopca na lúku na pobreží. Dostať sa k plážam na Korzike nie je úplne najjednoduchšie, ale tá ktorú sme si vyhliadli my, mala prístupovú cestu, pretože v jej blízkosti bol maličký hotel a všade značky so zákazom pre karavany. Nechceli sme riskovať, že nás odtiaľ vyhodia, tak hneď ako sme zahliadli pána , čo sa motkal okolo domu, spýtali sme sa či môžeme stanovať na očividne súkromnom pozemku. Ako inak ujo si šiel svoje po francúzsky, ale ako to už býva rukami nohami sme spýtali a on s úsmevom na tvári iba kývol hlavou , že to nie je problém. Či nás pochopil alebo nie, nebolo úplne jasné, no políciu na nás nik nezavolal, takže sme sa ubytovali, pozbierali na pobreží naplavené drevo,založili oheň na pláži, pri západe slnka sme si dali sprchu v potoku, ktorý mohol mať tak 10 stupňov a večer si užili v nádhernom prostredí za šumu mora a praskania ohňa.
Ráno už tak ideálne nevypadalo. Boli sme dolámaní, a na pol zamrznutí. Počasie cez deň ani len nenasvedčovalo , že aká zima môže byť. A tak po prvej noci, bolo rozhodnuté , že tú ďalšiu už strávime niekde za múrmi budovy a nie za látkou stanu.
Pobalili sme si svoj hotel znova do kufra auta a vybrali sa na vyhliadku kúsok od nás, pod ktorou sa rozprestierala azbestová pláž. Pri vystupovaní z auta som sa nemohla zdržať smiechu, nakoľko Kika prišla na to že je bez topánok. Nedokázali sme pochopiť ako si niekto nevšimne , že je bez nich, ale čo už. Toto sa len tak niekomu nepodarí(nie že by som už toto nezažila v Nórsku uprostred zimy) a tak sa musela po ne vrátiť, aj keď mne by sa páčilo viac, keby behala ďalšie tri dni v ponožkách. No bola som prehlasovaná. Samozrejme sme už nešli všetci. Ja s Davidkom sme si dali prechádzku na pevnosť, porobili nejaké zábery do videa a s perfektným načasovaním sme sa stretli zase raz všetci štyria v kaviarničke na zákrute.
Za tých pár dní som si všimla , že takmer v každej dedinke sa spoločenský život odohráva na zákrute. Nikde nič, potom jeden dva domy pri hlavnej ceste, zákruta a tam obchod, pumpa, reštaurácia, kaviareň, dokonca galéria a to všetko cca na 20 metroch .
Človek by si mohol povedať, že Kikine topánky už nič netrompfne, ale ono sa to podarilo ešte v ten istý večer. To , že nebudeme stanovať, znamenalo že si musíme nájsť nejaké ubytovanie s kuchynkou, pretože Korzika medzi najlacnejšie krajiny teda určite nepatrí a veľa peňazí vie človek ušetriť práve na strave. Našli sme si nejaký bungalov. Po príchode na miesto, keď sme to nevedeli nájsť a domácim bolo asi divné čo tam vôbec robíme, chceli nám pomôcť. Samy od seba. Asi cez troch ľudí sme sa dostali k pani, u ktorej sme si bookli ubytko. Problém ale nastal, keď sme sa nevedeli dozvedieť , kde sa stala chyba. Nami booknutý bungalov bol obsadený robotníkmi, ona o ničom nevedela a peniaze boli stiahnuté. Po celkom dlhom telefonáte cez pár ľudí v jednej chvíli, kde bolo potrebné tlmočiť, kontrolovať maily a neviem čo ešte, sa chyba našla. A to , že ubytko bolo síce zarezervované na jednu noc z 20. na 21 pre 4 osoby, ale nie v apríli , no až v septembri. Neverím , že sa nám to stalo znova. Nami vybraté ubytovanie bolo za 65 EUR, čo bolo v okolí to najlacnejšie.
Človek by očakával problém , no nás čakalo prekvapenie. Za rovnakú cenu sme sa mohli ubytovať v novostavbe v niekoho krásnom štvorizbovom rodinnom dome s obrovskou terasou a výhľadom na zeleň. Majiteľ bol zjavne nejaký čas preč, čo naznačovali všade prítomné pavúky, v inak čistom dome, no to nám neprekážalo. Vzali sme do ruky vysávač a trochu si to upratali, navarili si a zbytok večera sme strávili pri drinku a hraní spoločenských hier, ktoré sme našli v obývačke, pretože v ten deň sme celkom slušne premrzli z všadeprítomného chladného vetra.
Musím povedať , že sme asi urobili chybu, keď sme sa rozhodli obehnúť dookola celý ostrov. Tak ako bol sever a západ rozmanitý, tak bol juh a východ jednotvárny. Samozrejme, že sme o tých „karibských“ plážach čítali, ale dostať sa tam sa dá iba na pešo a zaberie to dosť času, takže sme sa držali na ceste a dúfali, že nejakú stretneme po ceste. Našťastie sa nám jedna , či dve priplietli pod kolesá, no šok nastal pri platení v plážovom bare, kde sme za veľké pivo dali 9 EUR. Asi prirážka za dostupnosť pláže autom.
Navštívili sme aj nádherné mestečko Bonifacio, ktorého hlavná ulica bola premnožená turistami no stačilo odbočiť do jednej z mnohých bočných uličiek a atmosféra, ktorá tam bola nám vnukla myšlienku do hlavy, že tu by sme chceli bývať. Ale samozrejme , že sa nesťahujeme. No určite odporúčam nedržať sa hlavnej trasy, ale pobehať uličky z prava do ľava.
Tak asi takto nejako sme strávili tohtoročnú Veľkú noc my. A čo tá vaša?
Napíšte komentár