fbpx
  • Menu
  • Menu
výhľad z Miradouro da Boca do Inferno

Azory – ostrov vecnej jari cez Velku noc

Veľkú Noc trávime každoročne niekde na Európskom ostrove, a ani tento rok nebol iný. Nežijeme totiž na Slovensku a tak sa na nás zákaz cestovania nevsťahoval, za čo som vďačná, pretože vypadnúť z toho šialenstva a každodenných problémov je na nezaplatenie. Vždy keď sa vydáme na cestu, vypíname bežný mód a začíname si doslova užívať každý moment.

Veci sa ale zmenili a na to aby vás vpustili do lietadla, už iba letenka nestačí. Pred cestou sme si okrem zisťovania čo daná destinácia ponúka, museli naštudovať aj čo táto krajina vyžaduje pre vstup a tak isto aj čo krajina v ktorej žijeme vyžaduje pri návrate. V konečnom dôsledku to vypadá tak, že okrem letenky potrebujete všelijaké možné QR kódy, či formuláre a samozrejme aj negatívne výsledku testu. Nás to ale neodradilo a po zvážení, kam sa to oplatí a je to bezpečné sme sa vybrali na Azory a to konkrétne sa ostrov Sao Miguel.

Ostrov je to malý a tak sme sa rozhodli, že ubytovanie zmeníme iba raz. Na prvých pár dní sme si zabookovali malý kamenný domček na jazere v mestečku Sete Cidades, len sme to nejako nedomysleli. Na Azoroch je totiž vysoká vlhkosť a v čase našej návštevy tam teda teplo nebolo. Táto kombinácia kamenného domu, vlhkosti a zimy spôsobila, že pocitovo bola dnu väčšia kemra ako vonku. Našťastie sa nám ponúkalo riešenie tejto zapeklitej situácie samé od seba. Na Azoroch radiátory nie sú úplne bežnou súčasťou ubytovania, ale my sme mali k dispozícií krb. Takže sme tam naukladali drevo čo sme našli v dome a pustili sa do kúrenia. Teda plán bol kúrenie, my sme to ale posunuli na vyšší level. Vydymili sme domček, seba a v podstate všetko oblečenie , čo sme zo sebou mali a to v priebehu prvých hodín na ostrove. Bolo jasné, že zajtra musíme zohnať poriadne preschnuté drevo, keď sa do toho budeme púšťať znova. No a ďalšie ubytko s práčkou, nech si nesmrdíme celý týždeň.

Ráno bolo ako z rozprávky. Nielen že sme si na seba museli obliecť “fajne voňavé” veci, ktoré boli “príjemne” studené a vlhké ale aj výhľad z okna nám ukázal výhody ubytovania na jazere. Všade hmla a jemné mrholenie. A viete čo? Nám to nevadilo. Prišli sme sa zresetovať a nie rozčuľovať sa na veciach, ktoré aj tak neovplyvníme. Teda až na tie “voňavé” veci. Za tie si asi trochu môžeme samy.

Obrovskou výhodou Azorských ostrovov, alebo aspoň minimálne ostrova Sao Miguel je, že sú všade po ostrove kamery, ktoré vám pomáhajú rozhodnúť sa , ktorým smerom vyraziť za krajším počasím. Vďaka tomu sme sa vybrali na západne pobrežie. Ako náhle sme sa dostali z krátera, počasie sa zmenilo na krásne jarné.

Síce tu fúkal brutálny vietor, ale vďaka tomu sme mali výhľad na rozbúrené more a vysoké vlny, čo sa lámali o skaly všetkých tvarov a veľkostí. Čo bolo pre mňa ale nepochopiteľné, bolo to ticho. Bola som naozaj prekvapená, že to rozburácané more nevydávalo takmer žiadny zvuk. A možno som mala len zaľahnuté v ušiach. Tak či onak to vo mne zanechalo zvláštny pocit.

Na západnom pobreží by sa mal nachádzať prírodný termálny bazén, čo sa vlieva do oceána. Ponta da Ferraria. Samozrejme, že verím tomu, že tam je. Čo sme ale videli my sa na fotky ani zďaleka nepodobalo. Takže sme buď boli na nesprávnom mieste, alebo sme vychytali kombináciu prílivu a extrémne rozbúreného Atlantiku po búrke niekde za horizontom. Jediné šťastie, že sme tam v ten moment nešli za účelom kúpania sa, ale iba zmapovania terénu. Pri odchode sme stretli ešte jednu skupinku, čo išla mapovať. Im ale dané podmienky zrejme vyhovovali. Z autíčka pre tri osoby a dve kabelky začali vystupovať ľudia v žabkách a neoprénoch. V podstate normálna vec, lenže keď auto zaparkovali videli sme iba šoféra a surf. Že tých ľudí tam bude 5 a surfov pravdepodobne rovnako to mi hlava proste nebrala. Nepochopili sme ako je to fyzikálne možné, že sa tam naukladali, ale asi to boli profíci v tetrise.

Po ceste na domček sme sa zastavili v schátranom hotely Monte Casino, čo je fotogenická topka, ale zažiť si tu atmosféru naživo je samozrejme niečo iné. Nachádza sa priamo nad jazerami Sete Cidades a výhľad je tak dokonalý, že nechápem prečo sa toho niekto neujal, keď bol na to ešte čas a držal ako tak po kope. Za pekného počasie to môže mať tiež svoje čaro, ale tesne pred západom slnka, keď sa dvíha hmla a z hotelovej izby vidíte ako za k vám ponad jazero blíži dážď, tak to už je naozaj kombinácia čo sa hodí k tomuto miestu viac ako slnko a desiatky iných ľudí.

To isté si ale hovorí asi každý deň aj Lago de Fogo ( voľný preklad – jazero v hmle) Pretože ho reálne vidieť je asi fakt iba na náhodu. My sme túto náhodu vychytali na pár minút, kde sa nám pomedzi hmlu ukázalo. Keď sme tadiaľ prechádzali v iný deň hmla bola taká hustá, že sme si ani neuvedomili kde sme, nebyť značky ktorá označuje vyhliadku nad jazerom.

Niečo podobné nás čakalo aj na mieste, kde mal byť vodopád Hot Waterfall of Ribeira za tunelmi. Teda ja som si to tak prečítala a tak sme chodili sprava doľava popri ceste a hľadali sme odbočku k vodopádu. Ten síce nebol schovaný v hmle , ale medzi dvoma tunelmi. Takže čítať s porozumením by nám v tej chvíli pomohlo necítiť sa oklamane. Na overenie či skontrolovanie informácií tam bohužiaľ nebol žiadny signál, no zachránili nás ľudia vracajúci sa z toho miesta, ktorí pri pohľade na nás pochopili, že sme stratení.

Za pár dní máte ostrov obehnutý z každej strany a tak si treba plánovať rozumne, aby ste nejazdili stále tú istú štreku. Prvé dni sa nám to darilo a prešli sme miesta o ktorých sa píše všade, no čím ďalej boli naše výjazdy, tým viac sme okolie spoznávali aj bez navigácie. No a ignorovať navigáciu je niekedy celkom fajn. Na západ slnka sme sa snažili byť vždy na nejakej vyhliadke na pobreží, čo našťastie nebol problém. Jedna bola ale iná ako sme si naplánovali, pretože sme z nej zbadali obrovitánsky vodopád padajúci do mora, ku ktorému sme sa chceli dostať. Možno by sa nám to aj podarilo na prvý krát, ale jeho smerom bola obchádzka a ako náhle sa nám stratil z dohľadu nájsť ho bolo ťažšie. V našom prípade nemožné, lebo obchádzka nás doviedla na iné útesy, kde si domáci otvoril bar v malinkej búdke a jeho hudba nás priam vytiahla z auta a chtiac nechtiac nás to miesto prinútilo ostať a užívať si posledné minúty padajúceho slnka za obzor s pivkom v ruke. No a po tme hľadať nejaký vodopád zmysel nedáva tak sme sa ešte chvíľku zasedeli u pána na útese a podporili jeho biznis. Šoférovi dňa sa to ale až tak nepozdávalo, a tak nám neostávalo nič iné iba sa pobrať na naše ubytko. To sme už našťastie bývali v meste kde sme to zaparkovali už bez auta v miestom fast foode , kde sa vynašli a vďaka zatvoreným barom rozšírili svoj sortiment o alkohol. Takže vám asi nemusím hovoriť, že po pol roku absencie vysedávanie v bare sme odchádzali ako poslední.

Ako na potvorubolo na druhý deň úplne najkrajšie počasie na ktoré sme čakali celý týždeň, aby sme sa vybrali na turistiku na miesto s najkrajším výhľadom na ostrove – Miradouro da Boca do Inferno. No lenže ja a prehýrená noc nie je dobrá kombinácia nakoľko vždý bojujem o život. A tak som mala čo robiť, aby som sa premohla a vystúpila aspoň z auta. Krátke zastávky po ceste som jednoducho ignorovala a snažila sa neumrieť. Keď sme ale došli na miesto, samozrejme že som sa na výšľap vybrala aj ja. Ono je to v podstate prechádzka, ktorá začína pri jazierku a pokračuje cez gýčovo krásnu záhradu, ale moje telo to tesne pred koncom ( jediné mierne stúpanie ) bralo ako výšľap na Everest. O to viac som si vychutnala dokonalý výhľad na tri jazerá, ktorý stál za to premôcť sa a vystúpiť z auta. Dokonca aj cesta dole , kde som sa vybrala inak ako všetci ostatní bol skvelým relaxom. Kráčala som si po ceste ktorú obklopoval džungľoles za sprievodu vtáčieho orchestru.

Lesy sú na Azoroch fakt prekrásne. Takú kombináciu som ešte nikde na svete nevidela. Niekde na nete sme sa dočítali o mieste, ktoré sa nápadne podobá na stratený svet z Jurského Parku a tak sme sa ho rozhodli navštíviť. Zadali sme nejakú adresu a dali sa na cestu. To, že namiesto strateného sveta stratíme nervy, sme samozrejme nemohli vedieť. Aj keď očakávať sa to dalo. Ak nie hneď, tak minimálne po tom ako sme sa z cesty dostali na niečo , čo cestu už iba naznačovalo. Keď sme to chceli vzdať a otočiť sa nebolo to už možné, pretože nikde nebolo miesto na tento manéver a tak sme slepo počúvali pani z navigácie a dúfali, že aspoň ona vie kam nás vedie. Cieľ bolo síce pekné údolie, no okrem zrúcaniny tam nič extra nebolo. No vlastne bolo. Miesto kde sme sa konečne mohli otočiť a celú trasu cestou necestou dať znova.

Keď sme vyšli nad údolie, zastavili sme ako už milión krát pred tým z auta porobiť si nejaké zábery, keď sa to stalo. Auto prestalo reagovať a nedalo sa naštartovať. Behom minúty sa z funkčného stalo nepojazdné a to teda uprostred ničoho nechcete. Dovolať sa na nejakú infolinku, na ktorej by sa s nami reálne niekto rozprával bolo takmer nemožné a my sme pomaly ale isto strácali nádej. Skúšali sme sa na problém prísť samy no nedarilo sa. Keď tu zrazu namiesto odkazovača s nami začal komunikovať živý človek. Samozrejme každá rada čo nám dali bola už dávno vyskúšaná a potom sa to stalo. Davys vybral zo zapaľovača nabíjačku, auto sa rozsvietilo a človek na druhej strane linky sa začal smiať rovnako ako my. No napadlo by vás, že nabíjačka dokáže ovplyvniť celú elektroniku v aute vrátane gombíku na naštartovanie? Poučte sa z našej chyby a ak sa vám prihodí niečo také bizarné zasmejte sa na tom skôr, ako ošediviete z nervov.

Dúfam, že sa to deje aj vám. Nieže by som bola škodoradostná, ale aj keď sa to v danom momente nezdá, toto sú zážitky, ktoré ostávajú v pamäti.

Trochu mi trvalo, kým som sa odhodlala sadnúť za počítač a nejaké tie spomienky hodiť na blog, no aj tak verím, že si z toho niečo zoberiete, prípadne si pospomínate, ako prebiehala tá vaša cesta. A aj keď sa podmienky pre vstup menia každú chvíľu, jedno ostáva nezmenené a to ostrov samotný. Verím tomu, že teraz v lete to musí byť ešte krajšie, nakoľko kvitne asi úplne všetko, no cestovanie mimo sezónu má svoje čaro niekde úplne inde… Všade ste samy. Alebo takmer samy.

A koľko nás 6 dni na ostrove Sao Miguel stálo? Letenky a testy tu zarátavať nebudem nakoľko je to veľmi individuálne. No aspoň nejakú tú predstavu tu hodím náklady, ktoré by som povedala, že sú nevyhnuteľné, ale samozrejme môžu sa pohybovať obidvoma smermi.

Auto: 175 Euro
Jedlo: 440 Euro (raz do dna sme si zašli do reštaurácie inak sme si varili na ubytku)
Benzín: 97 Euro
Ubytovanie: 321 Euro

Užívajte leto či už doma alebo v zahraničí. Hlavne s batohom na pleciach za novými zážitkami.

Fotky k článku najdeš tu:

Azory – Sao Miguel – Fotky

 

 

 

 

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.