Už prešiel nejaký ten čas od kedy sme sa vrátili z Kambodže a ja som si uvedomila, že som príbeh na pokračovanie nedokončila a tak by som to rada napravila.
To ako sme prešli cez džungľu do raja s bielym pieskom, kde more malo všetky odtiene modrej som vám už písala. Aj to, že sme namiesto prechádzky bojovali s gravitáciou v neľudských podmienkach , keď sa do úvahy vezme naša vybavenosť a pripravenosť, ale aké to malo celé pokračovanie? To sa budem musieť vrátiť najskôr ešte do dňa pred celou tou výpravou pralesom.
V čase keď sme priplávali, bolo už všetko takmer obsadené v našom rozpočte a tak sme sa museli poobzerať po nocľahu samy a nespoliehať sa na internet. Chvíľu po vylodení sa nám prihovoril nejaký rus, že či už máme ubytko a ak nie tak by nám mohol jedno ukázať o ktorom vie že majú voľno a je skoro zadarmo. Tak sme sa s ním vybrali to omrknúť. Nakoniec sme tam aj ostali. Ubytovali sme sa u niekoho doma. Na prízemí si žila rodinka a na poschodí urobila izby pre turistov. Naša izba sa zamykala na zámku aké si dávame na pivnice, kúpeľňa mala asi tak meter krát meter, o klíme sme mohli iba snívať, ale tak za cenu 10 dolárov na noc za izbu sme nemohli očakávať súkromný bazén. My sme boli hlavne radi, že máme kde prespať. Možno aj toto ubytovanie bol dôvod prečo sme sa večer pri drinku rozhodli otvoriť mapy a pozrieť sa na to, čo nám ostrov môže ponúknuť. Za celý deň sme do vody nevkročili, pretože množstvo lodí ktoré tam premáva nás doslova odradilo od toho okúpať sa. Našťastie sme našli ubytovanie v podobnej cene v súkromnom bungalove na opačnej strane ostrova. To ako sme sa tam dostali už viete. Čo som ale nespomenula boli nekončiace trampoty po ceste do cieľa. Ako by tá turistika v žabkách s batohmi na pleciach nestačila.
Ako si tak kráčame po najbelšej pláži akú som kedy videla, som zrazu dostala zlé tušenie, že som si na izbe, z ktorej sme ráno odišli zabudla peňaženku. Keby to bolo len tušenie bolo by to v poriadku. Po prehľadaní každého možného miesta, kde by mohla byť bolo jasné, že ostala tam. Napadlo ma totiž , že nakoľko je zámka aká je, bude bezpečnejšie si peňaženku v ktorej mám doklady, karty a doláre dať pod vankúš a peňaženku s denným rozpočtom nechám tam kde je. Ak by nás niekto v noci vykradol, aby mi ostalo aspoň niečo. Ale že si ju zabudnem ma teda ani vo sne nenapadlo. No ale čo teraz. Trepať sa celú tú štreku naspäť sa mi teda nechcelo a tak ani neviem ako, či sme mali vizitku, alebo pre istotu uložené číslo v telefóne, hlavné je že sme sa spojili s Rusom a on sa šiel pozrieť na našu izbu a čo bolo ešte prekvapivejšie, peňaženku našiel a s domácimi sa dohodol, že mi ju strčí do mrazáku a tá tam na mňa počká, až kým sa po ňu nevrátim. Takže po prekonaní malého infarktu sme mohli pokračovať do cieľa na naše nové ubytovanie.
Len ono tá cesta ako keby nemala konca. Pozerať sa totiž na 5 kilometrov vzdialený cíp dáva pocit , že sa vôbec nepribližujeme. Našťastie sme po ceste našli krásny plážový bar ktorý ponúkal aj ubytovanie asi pre 10 ľudí a vedieť o tom skôr určite ostaneme tam no my sme museli pokračovať. Samozrejme sme sa tam zastavili a dali si chladený drink. Keď sme sa už zberali na odchod k pobrežiu sa približovala loďka a nás samozrejme napadlo využiť situáciu a dohodnúť sa s nimi na odvoze. A teda že sme sa dohodli.Za 5 dolárov boli ochotný nás odviesť.
Naukladali sme si batohy na loďku a spokojný sme si vydýchli, že tento deň nakoniec dopadol dobre. No tešiť sa predčasne sa nevypláca.
Pri parkovaní nás vlna otočila bokom a už to šlo. Vlna za vlnou začala plniť našu loďku vodou, až bola úplne zatopená. Ako prvé sme ratovali malé batohy, v ktorých bola elektronika. Ľudia čo boli na pláži sa nám hneď rozbehli pomáhať ratovať batožinu. Majitelia loďky ratovali motor, aby ho čím skôr dostali na breh. Ja som začala vybaľovať veci aby som zistila škody a prípadne čo to zachránila a Davidko spolu s okoloidúcimi , či do vtedy leňošiacimi chlapmi z pláže sa snažili otočiť loďku správnym smerom aby zabránili úplnému potopeniu.
Našťastie ale všetko dobre dopadlo. Naša elektronika to prežila, motor sa im po čase podarilo znova naštartovať a o akciu na inak kľudnej pláži, ktorá už bohužiaľ nemala snehobielu farbu, ale aj napriek tomu mala svoje čaro sme sa tiež postarali. Takže nám neostávalo nič iné, ako sa konečne ubytovať a nechať sa pohltiť atmosférou malej dedinky, do ktorej sme sa po náročnom dni konečne dostali.
To že sme sa presunuli na opačnú stranu ostrova bolo skvelé rozhodnutie. Strávili sme tam tri dni a užili si každú jednu chvíľu.
Vianoce sme ešte strávili na Koh Rong a koniec cesty po Kambodži sme sa presunuli ešte na Koh Rong Samoleon. Tam sme sa dostali takmer bez problémov. Len nám naša loď nie a nie prísť, ale čakanie je v Ázií tak trochu národný šport. Našťastie sme v tom neboli sami. Vďaka tomu nekonečnému čakaniu sme sa spoznali s dvoma batôžkármi s ktorými sme potom strávili pár ďalších dní. Na Samoleone sme zažili ako sa z kľudného miesta na večeru stane párty miesto behom chvíľky. Stačí zapojiť dostatočne silné repráky a ide sa inak je to. Inak je to miesto ideálne na relax.
Na miestach ako sú tieto si dokonale uvedomíte, že ten zhon, ktorý poznáme vôbec nie je potrebný. A o materializme ani nehovorím. Oni pôsobia že sú šťastný aj s tým málom, ktoré majú a ja si to užívam tých pár krát do roka kedy môžem vypnúť a nič neriešiť. Preto sa neviem dočkať , až sa hranice znova otvoria a človek vypadne z „reality“ aspoň na chvíľu.
Takže asi toľko k dokončeniu príbehu.
Každému kto sa rozhodne navštíviť ostrov Koh Rong určite odporúčam cestu džungľou na opačnú stranu. Aj keď vám neviem povedať ako veľmi sa to zmenilo od 2016 kedy sme toto čarovné miesto mohli navštíviť my dúfam, že je tam stále čo objavovať, pretože my sme sa cítili ako v rozprávke a ten pokoj čo nám nakoniec ostrov, ktorý sme si v podstate vybrali kvôli párty recenziám ponúkol, bol na nezaplatenie.
A čo vy a váš deň debil na cestách?
Napíšte komentár