Kambodža je krásna krajna, ktorá ma očarila. Popri našom cestovaní zažívame rôzne situácie a dostávame sa na rôzne miesta. A presne tato kombinácia sa nám stala na ostrove Koh Rong.
Z internetu sme si prečítali kopu článkov o tom aký je to párty ostrov a od párty ostrova sme očakávali nenormálnu žúrku, z ktorej nám bude ešte dva dni hučať v hlave, no naša predstava zakopla o realitu.Barov je tam síce moc no celý večer sa niesol v posedkávaní na pláži a popíjania drinkov. Zaľudnenú časť sme prešli niekoľko krát hore dole a zhodli sme sa na tom, že tu nemáme moc čo robiť. Ani more nás tak nelákalo, nakoľko bolo neďaleko prístavu a tie lode vypúšťajú zo seba vseliake svinstvo. A tak sme sa pokúsili chytiť aspoň záblesk internetu a pozrieť možnosti ostrova. Na opačnej strane sme si našli bungalov za nejakých 15 dolárov na noc a tak bolo rozhodnuté. Už len ako sa tam dostaneme.
Za loď pýtali 25 dolárov, čo nám prišlo trochu prehnané, aj keď počtom osôb to obmedzene nebolo, ale pre dvoch to bolo každopádne nevýhodné a tak sme otvorili mapy aby sme zisstili ako ďaleko je to na pešo. Na naše prekvapenie navigácia zahlásila 7 km a hodinu a pol chôdze. Pol hodka cez džungľu a ostatok po pláži. Len nájsť začiatok trasy.
Plne naložení sme sa vybrali ta cestu. Už po prvých metroch do kopca sa nám moc do toho nechcelo. Povedali sme si ale, že tú pol hodku nejako zvládneme. Začiatočné stúpanie bolo dosť strmé a my sme mali na nohách iba žabky no po prekonaní par výškových metrov sme boli na vrchu, kde nasal prvý problém. Rozhodnúť sa ktorým smerom ukazuje šípka. Na tabuli bolo napísané že mame nasledovať topánky no úvodný smer bol neurčitý. Vydali sme sa s malou dušičkou do ľava a dobre sme spravili. Po pár minútach sme na strome zbadali priklincovanú šľapku, a tak sme z pokojom mohli pokračovať. Teplota stúpala a vlhkosť uprostred džungle bola chvíľami neznesiteľná. Našťastie pofukoval vietor, ktorý nám dodával silu pokračovať. Cestou po hrebeni nás predbehli dve skupinky, ktoré mali namierene rovnakým smerom. Chvíľu sme s jednou z nich kráčali, ale po par minútach usúdili, že pôjdu ďalej svojim tempom. Mali so sebou len malé batohy na vodu a uterák a my naše veľké bagle takže som im logicky nestíhala a zase sme ostali na ceste divočinou len vo dvojici. Tie zvuky, ktoré sa k nám blížili z každej strany miestami naháňali hrôzu na druhej strane boli fascinujúce. Dokonca sme si par kráť myseli, že sa blížime k vodopádom, no po čase sme prišli na to , že keď počujeme hučanie vody príde vánok ktorý nás ochladí.
Tesne pred klesaním nás dobehla druha skupinka. Pod klesaním si predstavte obrovskú kamennú stenu, ktorá je na prvý pohľad neschodná. Tvorili ju obrovské kamenné schody. Niektoré menšie, iné dosahovali aj meter.
Možno vám to pride v pohode, ale nezabúdajte na to, že máme na nohách žabky, na pleciach 13kg zo sebou asi liter vody a vlhkosť vzduchu minimálne 90%. Skupinka nám ponúkala pomoc no povedali sme si že to zvládneme. Veď tak vysoko sme nestúpali. No ako sme klesali sily mi ubúdali. Miestami bolo potrebné zlaňovat za pomoci lián, inde bolo pripravené lano. Boli aj úseky, kedy sme bagle museli zložiť a podávať si ich pretože nás rýchlo mohli prevážiť a ten pád by bol asi dosť nepríjemný.Vždy keď som si myslela, že už je to za nami sa pod nami zase ukázala kamenná stena kde som už kašlala na podávanie a môj bagel lietal dole hlava nehlava. Moje kolená pomaly ale isto začali vypovedať a nohy sa mi roztriasli tak, že aj malý schod mi robil problém. Nálada z vyčerpaná klesla nenormálne rýchlo a ja som len túžobne čakala na výhľad na more, ktorý mi ukáže cieľ. Z polhodinovej prechádzky džungľou sa stal skoro dvoj hodinový zápas s gravitáciou. No nakoniec sme sa na pláž dostali. Pohľad na ňu bol neskutočný. Bola nádherna , dychvyrážajúca a čakala iba na nás. Už sme museli iba prekonať stavenisko. Predpríprava na pristav ktorý to časom určite všetko zničí.
Po prejdení par metrov po tej najdokonalejšej pláži sme zbadali domček a pred nim pár lehátok, na ktorých už oddychovali ľudia, čo nás obiehali. Dve lehátka boli voľne akoby čakali iba na nás. Hneď sme na ne zhodili naše bágle a aj keď som posledné metre mala s chôdzou problém, do vody som sa rozbehla ako by som cely deň nič nerobila. Trochu sme si oddýchli, dali chladené pivko, rozlúčili sa a vydali na 5 kilometrovú cestu po pláži bielej ako sneh k našemu bungalovu.
Už to bola iba rovinka a piesok sa skoro vôbec nezabáral no únava robí svoje a aj obyčajná chôdza na slnku uberá energiu. Našťastie sme niekde na pol ceste narazili na bar. Vedieť to nom skôr, určite ostaneme tam. Bar ponúkal ubytovanie tak pre 10 ľudí v malých chatkách. Priestor pred barom bol ako stvorený na relax.
V pozadí vysoké palmy a pred vami ta úžasná pláž s priezračnou vodou. Namiesto stoličiek boli na zemi tie veľké vankúše do ktorých sadnete a oni sa vám prispôsobia a na palmách vyseli všade hojdacie siete. Jednoducho takto si predstavujem raj na zemi. Ako si tak ležíme v sieti a užívame danú chvíľu z ničoho nič sa k brehu približuje malá loďka. Stačil nám jeden pohľad na ňu a bolo rozhodnuté. Musíme ich ukecat, aby nás zaviezli do nasej dedinky na konci pláže. Moc náročné to nebolo. Za 5 dolárov nás odviezli priamo pred náš bungalov, no určite to oľutovali. To by sme neboli my keby všetko išlo podľa plánu….. ale o tom nabudúce 
Napíšte komentár