Zanzibar inak
Zanzibar sme pôvodne vôbec nemali v pláne. Nebol to typ destinácie, o ktorej by sme snívali mesiace dopredu. Lenže potom sa zrazu objavila možnosť na pár dní vypadnúť niekam, kde je teplo, more a svet aspoň na chvíľu funguje normálne.
A tak sme sa ocitli na ostrove, od ktorého sme veľa nečakali. Na ničnerobenie, oddych a úplné vypnutie od všetkých možných aj nemožných opatrení to však bolo ideálne miesto. Možno práve preto nás nakoniec prekvapil viac, než sme si chceli priznať. Najmä jedno ráno v malej dedinke na juhu ostrova.
Zanzibar bol v roku 2020 jedným z mála miest na svete, kde sa život tváril normálne. Kým väčšina krajín zavádzala prísne opatrenia a cestovanie sa zastavilo, vtedy prezident jednoducho vyhlásil, že Covid na ostrove neexistuje. Realita bola pravdepodobne niekde inde, no miestni to neriešili a život plynul ďalej.
Zanzibar sme navyše spojili aj so safari v Tanzánii, kedy som si úprimne myslela, že tento zážitok už nič neprekoná. To som ale ešte netušila, čo na nás čaká na otvorenom mori pri malej rybárskej dedinke na juhu ostrova.
Ale poďme pekne poporiadku.
Požičaním auta začína dobrodružstvo
Po safari sme prileteli z Arushe priamo na Zanzibar a naše nové dobrodružstvo mohlo začať. Ešte doma sme si objednali auto, aby sme neboli ničím obmedzovaní a ostrov si pobehali hore-dole, ako sa nám zachce.
Africké hakunamatata sme pocítili už hneď na letisku. Namiesto toho, aby nás chalan s autom čakal, čakali sme my na neho, ale našťastie nie veľmi dlho.
Keď nakoniec dorazil, dal nám kľúče od auta, ale nemal so sebou také ich špeciálne povolenie pre šoféra a museli sme ho ísť ešte vyzdvihnúť.
Do auta k nám by sa už nezmestil, a tak nasadol na skúter, z ktorého nás navigoval. Dávidko bol hodený do africkej premávky smerom do mesta a náš pôvodný plán dostať sa z mesta čím skôr preč skončil ešte pre tým, ako začal.
Premávka ako taká v podstate problém ani nie je. Ide skôr o to, že na Zanzibare sa šoféruje vľavo. Na druhej strane lepší tréning ako v meste dostať nemohol. Vďaka tomu, že sme prenasledovali skúter, nemusel príliš rozmýšľať, z ktorej strany predbiehať, či ktorým smerom sa otáčať na kruháči, a tak cestu mestom zvládol bravúrne.
Vyzdvihli sme papiere, bez ktorých by to mohlo byť celkom drahé, a vydali sme sa na juh ostrova. Prvú noc si vždy bookujeme dopredu, aby sme po vystúpení z lietadla mali jasný cieľ. Tentoraz sme dali na odporúčanie známych a namierili sme si to do dedinky Kizimkazi. Nič lepšie sme si priať nemohli.
V Kizimkazi zažiješ úplne iný Zanzibar
Je to malinká dedinka na juhu ostrova, kde samozrejme nájdete aj rezorty priamo na pláži, no my tento druh ubytovania nevyhľadávame. Ráno vstať aby som si šla rýchlo obsadiť uterákom lehátko pri bazéne, nie je úplne to ako chcem tráviť deň.
Naše miesto na najbližšie dve noci bolo u Omara. Je to maličký hotel, ktorý má len pár izieb a my sme boli jeho prví hostia od vypuknutia Covidu. Izby nie sú žiaden luxus, ale je tam voda a ventilátory, takže nášmu štandardu to vyhovuje. Teda nehovorím, že klíma by nebola lepšia, ale prežili sme.
Omar je skvelý hostiteľ a nakoľko reštaurácia v čase našej návštevy nefungovala, zobral nás na dedinské námestie, kde sa každý večer griluje a chodí sa tam najesť celá dedina.
Skvelé na centre tejto dedinky je, že nás tam nikto neriešil. Nikto sa nám nesnažil nič predať, o čo by sme sami záujem nemali. Cítili sme sa tam od prvej chvíle veľmi príjemne a nik nám nedal pocítiť, že by sme tam nepatrili.
Omar sa šiel s nami prejsť na pláž, aby nám ukázal cestu a miesto, kde si môžeme večeru vychutnať. Inak za hranolky, mäsové špízy a šalát pre nás troch sme zaplatili 12k šilingov, čo sú nejaké 4 eurá. Ďalšia výhoda stravovania sa na miestach, kde jedia domáci. Žiadne turistické ceny.
Poznáte ale ten pocit na dovolenke, keď si po celom dni chcete dať pivko, ale neviete, kde ho kúpiť? Tak my sme tento stav samozrejme mali, no s Omarom sa tento problém hneď vyriešil. Zobral nás do miestneho baru.
Nemyslím, že by sme ho samy niekedy našli. Po tme teda určite nie. Upozornil nás ale, že je lepšie si zobrať pivá so sebou, pretože opití Afričania sú dosť temperamentní a nie je nič výnimočné, že hádka sa zmení na bitku a fľaše si rozbíjajú o hlavy.
Dali sme na jeho radu a u domácej “mama kamy” sme si kúpili rovno celú prepravku so sebou. Veľké Safary pivo u nej vychádzalo na 2500 šilingov, čo je zhruba 80 centov. No nekúp to. Hádam nám to tie dva dni vydrží.
Aj okolie má čo ponúknuť
Pri raňajkách sme s Omarom prebrali možnosti okolia a vybrali sa spoznávať jeho zákutia. Výlet s delfínmi sme si dali až na ďalšie ráno, nakoľko sa vyráža pred svitaním a to sme nestihli. Ale nevadí.
Nejakí jeho kamaráti šli s nami, aby nám ukázali jaskyne, v ktorých sa môžeme okúpať. Ja by som to kúpaním teda nenazvala. Do jednej vošiel iba Dávidko, lebo my sme na to nemali gule.
Liezlo sa do nej cez dosť úzky komín, a tak sme si počkali, či sa nám to vôbec oplatí. Miesta na kúpanie tam nebolo, a tak sa Dávidko vyškriabal naspäť na povrch a šli sme niekam inam na druhý pokus. Tam sme sa už dostali všetci, ale plávať v jaskyni nebolo možné. Skôr to bol detský bazénik, no na osvieženie postačoval.
Rozhodli sme sa v trmácaní za bazénikmi v jaskyniach nepokračovať a vydali sme sa na útes za výhľadmi.
Ikonická reštaurácia na skale uprostred mora ma svojho dvojníka
Našli sme naozaj pekné miesto, kde si Francúz postavil malú reštiku s ubytkom. Zatiaľ má iba dve izby, ale potenciál má toto miesto neuveriteľný. Z terasy máte pocit, že ste naozaj vysoko nad morom, no po prekonaní pár schodov sa dostanete na pláž, na konci ktorej je bonus. The Rock reštika.
Nie tá najznámejšia, ale o nič horšia. Teda aspoň na pohľad. Na neskorý obed sme sa vybrali naozaj neskoro. Začal príliv a na pol ceste k reštike sme stretli personál, ktorý mal záverečnú. Otváracie hodiny sú podľa odlivu, ale to sme nevedeli, a tak ak sa tam náhodou vyberiete, myslite na to.
Len tak sa nechať unášať atmosférou má to najkrajšie čaro
S prílivom sme sa rozhodli vrátiť do našej dedinky, že sa konečne hodíme do mora. Z ľadničky sme si vzali pivká, čo ešte ostali, a s Omarovým malým synom a jeho kámoškami sme sa vybrali na pláž.
Decká ovládali angličtinu na perfektnej úrovni, pretože navštevovali súkromnú školu. Čo ale neovládali, bolo plávanie. A tak sme sa ich snažili čo-to naučiť a popri tom sa s nimi jašili vo vode.
Deň sme využili naplno a nemať ráno program určite neskončí tak rýchlo. Kvôli vstávaniu o piatej sme sa rozhodli neponocovať. Teda ja som sa tak rozhodla, aj keď ďalší dvaja členovia našej partie mali už nazuté túlavé topánky. Nakoniec sa ale rozhodli ich vyzuť a návštevu mama kamy v bare vynechať.
Plávanie s delfínmi nakoniec bez masového šialenstva
„A čo tie delfíny? Úprimne, veľké očakávania sme nemali.
Na pozorovaní sme už boli niekoľkokrát a vždy to bolo fiasko, a tak sme ani tomuto nedávali veľké šance.
Na loďke sme sa plavili iba my traja a Omar smerom k vychádzajúcemu slnku, a prvé delfíny na seba nenechali dlho čakať.
Takže rýchlo nasadiť okuliare a skok do vody. Na začiatku to bol skôr hon, aký sme v podstate očakávali, no po prvej hodine sa väčšina lodí odpojila a ostali možno tri.
Nasledovali sme rodinku s malým, ktoré nasledovali slnko. Plávali do stále plytšej vody, takže aj po ponorení sa nám nestratili v hĺbke, ale aj napriek tomu to boli vždy len sekundy, čo sme ich videli, pretože plávali strašne rýchlo.
Omar sa ich vždy snažil predbehnúť v ich trase, aby sme ich mali čo najbližšie. Pri jednom takomto nadbehu som skočila do vody a nič som nevidela. Počula som ale, ako na mňa z lode kričí, že ich mám sledovať. Teda to som počula ja.
Realita ale bola, že oni sledovali mňa, a ja som skoro dostala infarkt, keď na vzdialenosť maximálne jedného metra okolo mňa preplávali.
Neskôr sa ku trojčlennej rodinke pridal ďalší delfín – prieskumník. Zisťoval asi, čo sme zač, pretože v jednej chvíli na mňa išiel priamo, ako keby mi chcel dať svojím ňufákom do čela.
Bolo to kto z koho, a kebyže nechám vystretú ruku, tak ho pohladkám. Rešpekt a možno aj strach mi to ale nedovolili. Bolo to niečo úžasné a myslela som si, že je to strop celého výletu a už nič to neprekoná. To som sa ale mýlila.
Rodinka si to zamierila na plytčinu, kde našla taktú tu rybu, ktorá sa pri ohrození nafukuje ako lopta, a začali sa s ňou hrať. Ťahali ju za chvost, aby sa nafúkla, a oni si ju mohli pohadzovať. Z chaotického skákania z lode sa stalo reálne plávanie s delfínmi a asi 20 minút boli na jednom mieste a hrali sa.
Bol to ten najúžasnejší zážitok, aký si človek s divou zverou môže priať, a našich 25 dolárov za tento výlet sa zrazu stalo tou najlepšou investíciou.
Plávať s nimi tak blízko, že počujete, ako medzi sebou komunikujú, vidieť, ako sa hrajú a mať ich na dosah ruky, je vec, za ktorú treba byť vďačný. Vidieť niečo tak úžasné je naozaj iba o šťastí a nik vám to nezaručí no každému vám to prajem zažiť.
Vybrať si Kizimkazi ako jednu zo zastávok bolo skvelé rozhodnutie. Je to miesto, aké sa snažíme popri našom cestovaní vyhľadávať. Miesto, kde ľudí turizmus ešte nepokazil. Kde vás berú rovnocenne a kde sa necítite ako chodiace bankomaty. Kde sa deti s vami chcú hrať a nie od vás vydrankať peniaze. A v našom prípade miesto, kde sme zažili ten najúžasnejší zážitok.
Takže ak sa na Zanzibar chystáte, zvážte ako jednu zo zastávok aj túto malú rybársku dedinku Kizimkazi a možno si aj vy odnesiete podobné zážitky, ktoré málo čo prekoná.
Je super co robíte ticho závidim😉😉😉😉
ďakujeme krásne
No to je krásaaa teda!!😍😍😍