Ubud a jeho okolie
Takmer každý by chcel zažit tie najkrajšie a najznámejšie miesta na Bali osamote. Doba je ale iná a vďaka Instagramu sa aj s tých najodľahlejších miest stávajú tie najnavštevovanejšie. Aj napriek tomu sme sa rozhodli navštíviť Ubud a jeho okolie.
Povedzme si pravdu. Keď sme už na druhej strane sveta, chceme ísť na istotu a na vlastné oči sa presvedčiť, či tá krása naozaj stojí za to. Takže sme si to aj my namierili na jedno z najznámejších miest Bali a to na ryžové terasy.
Ubud bola iba naša zastávka po ceste na Lombok a tak sme toho chceli stihnúť maximum. Najlepšie pre nás vychádzalo prenajať si auto so šoférom na celý deň.
Netreba sa báť zjednávať čo to dá, aj aj keď sa vám na začiatku vysmeje do tváre, pokiaľ sa neotočí na päte je vždy obrovská šanca , že sa dohodnete.
Nám sa to zatiaľ vždy oplatiolo. Celodenná jazda po okolí, plantáže, vodopády, nejaké pekné výhliadky, chrámy a to celé za 400 000 na auto , čo je skvelá ponuka nakoľko sme boli štyria. Okolité cestovky to ponúkali za zhruba rovnakú cenu, ale na hlavu.
Predstavovali sme si to inak
Prvá zastávka boli vodopády, ku ktorým sa schádzalo po strašne veľa schodoch, no už z vrchu sme ich mali vo výhľade. V momente sme usúdili, že dole sa nám ísť neoplatí. Chceli sme sa okúpat, ale voda bola ako rozbúrené kakao.
Dali sme si aspoň kávu na terase s výhľadom na tú masu vody a pomalým krokom cez umelo vytvorený trh pre turistov, sme sa vybrali k autu okúsiť šťastie inde.
Ďalšia zastávka boli ryžové plantáže, na ktoré sme sa veľmi tešili. Možno až moc. Cestou tam sme ich už spozorovali z poza okna auta, pretože sú naozaj rozsiahle. Šofér nás vysadil a my sme sa pobrali na malú turistiku cez terasy.
Pasce na turistov na každom kroku
Hneď prvé metre na nás vybehlo malé dievčatko, ktoré chcelo prispieť na školu aby sa aj ostatné deti mali šancu učiť po anglicky. Mala pripravený naozaj pekný príbeh a skoro sme jej niečo dali, kým sme si nevšimli , že tie deti sú všade.
Všetky mali rovnaký príbeh a veľmi dobrú angličtinu. Nemám problém v týchto krajinách pomáhať , ale podľa mňa najhoršie , čo môžeme robiť, je dávať peniaze malým deťom. Je to len vyšší level žobrania. Rodičia si rýchlo zvyknú na peniaze bez práce od turistov a deti tak prichádzajú o detstvo, pretože ich denno denne posielajú na zárobky. Toto bohužiaľ nebola jediná “pasca”.
Už o pár metrov ďalej bol starý pán, ktorý pýtal peniaze za fotku s ním pretože vypadal ako roľník, alebo ako sa im hovorí. Tiež sme po ceste terasami stretli pani, ktorej vyliezal prsník, vypadala naozaj zúbožene, možno až zdrogovne a takýchto ľudí sme stretli niekoľko. Až sa mi zdalo, že sú najatí a všetko čo vyžobrú musia niekomu odovzdať.
Na každom kroku boli aj stánky na príspevok postavené uprostred chodníka, takže sa nedali obísť a ľudia automaticky vyberali z vreciek peniaze, pretože si asi neprečítali tabuľky a mysleli si, že je to vstupné na daľší úsek.
Jedna takáto búdka by sa dala pochopiť, ale takých tam bolo desiatky a tak prechádzka terasami vás v podstate mohla prísť dosť draho.
My sme nikomu nedali nič, pretože vždy na našich cestách máme nejaký rozpočet a tiež si na to musíme zarobiť, takže si dva krát premyslíme na čo prispejeme.
Vrchol toho všetkého bola detská mafia pri hojdačke s nápisom I love Bali, ktorá bola vysadená do priestoru terás. Naozaj sú z nich krásne fotky, ale nesadnete si tam pokiaľ nezaplatíte 5 dolárov za to, že si sadnete na hojdačku a spravíte si spomienkovú fotku. Toto mi už prišlo trochu choré.
Strážili si to tam ako oko v hlave a nebola šanca sa na tú plošinu dostať bez zaplatenia. Keď sme sa o to prvý krát pokúsili s tým, že to tie 6 ročné deti nemôžu myslieť vážne, že za to musíme zaplatiť, ( you have to pay for this- z čoho sa stala naša hláška dovolenky) celkom agresívne nás zastavili ich starší parťáci a to bola posledná kvapka, ktorá nás obrala o hociaký pozitívny z nádherného miesta, ktoré sa časom stalo turistickou fraškou.
Nie je všetko márne
Sklamaní z toho celého sme sa došuchtali do auta a vybrali sa na kávovú plantáž, kde sme vyskúšali najdrahšiu kávu sveta Luwak. Tam to už bolo omnoho príjemnejšie. Veľmi milí ľudia, ktorý sa tam o to starajú a sprevádzajú turistov sa k nám správali familiárne, čo dojem turistických atrakcií zase raz dalo do normálu.
Po ceste domov sme sa ale zastavili na neplánovanej zastávke.
Z auta sme zbadali sochársku dielňu a šoféra popýtali o zastavenie sa tam. Milujem sochy a tu som sa cítila ako v raji. Nie je to žiadnej turistickej trase a tak ma veľmi prekvapilo, že sochár, ktorý to vlastní sa nielen stretol s viacerými prezidentmi rôznych štátov, ale jeho zákazníci sú dokonca americké hlavy ako Regan, Clinton či Obama.
Bez problémov nám porozprával jeho príbeh pričom si trochu oddýchol od práce, kým jeho syn ďalej usilovne makal. Porozpával nám ako už tri generácie robia tak úžasné diela, z ktorých sa rozum zastavuje.
Len sochu, ktorá nás tak upútala robili niekoľko rokov a výsledok je teda dokonalý. Nechcel od nás absolútne nič. Pozval nás pozrieť sa do galérie Ada Garuda Gallery bez potreby nanútiť nám niečo si kúpiť. Aj tak pochybujem, že by sme na diela jeho formátu mali vôbec peniaze.
Každopádne nám zachránil deň a zase raz nás usvedčil o tom , že tie najzaujímavejšie miesta nájdete spontánne a mimo turistických trás.
Napíšte komentár