Zanzibar je momentálne asi jediné miesto, kde sa človek môže vrátiť v čase a užívať si dovolenku bez pomyslenia na koronu, nakoľko ju tam v lete 2020 prezident “zakázal”. Určite je tam aj napriek zákazu no nik to tam nerieši a tak je len na vás, či do toho pôjdete. My sme na Zanzibare boli počas Vianoc, no keby bol svet ako pred rokom tak na toto miesto ani nepomyslíme. Dôvod je jednoduchý. Afrika nás už v minulosti nejako extra neoslovila a konkrétne tento ostrov toho nemá moc čo ponúknuť, ale na nič nerobenie a zresetovanie hlavy od všetkých možných aj nemožných opatrení je to fajn únik. Teda až na plávanie s delfínmi v Kizimkazy
My sme si spojili Zanzibar s návštevou safari v Tanzánií o čom som písala tu , https://www.sbatohomnapleciach.sk/safari-tanzania-itinear-ktory-ta-nebude-stat-milion/ ale že tento zážitok dokáže niečo prekonať, ma ani vo sne nenapadlo.
Ale pekne poporiadku.
Po safari sme prileteli z Arushe priamo na Zanzibar a naše nové dobrodružstvo mohlo začať. Ešte doma sme si objednali auto, aby sme neboli ničím obmedzovaní a ostrov si pobehali hore dole ako sa nám zachce. Africké hakunamatata na seba nedalo dlho čakať a namiesto toho aby nás chalan s autom čakal na letisku, čakali sme my na neho. Našťastie nie moc dlho no stačilo to aby sme si všimli, že v priebehu tej polhodinky čo sme na letisku v Afrike čakali, sa zmenilo na malú Moskvu a všade znela ruština. Nakoľko nie sme černosi, automaticky sme boli pre nich aj my Rusy a tak sa nám stalo, že sa pri nás zastavili, aby sa niečo spýtali, no keď sme im povedali, že na nás musia po anglicky, iba sa otočili a skúšali to ďalej v rodnom jazyku. No o tom som vlastne nechcela.
Takže chalanisko nakoniec dorazil, dal nám kľúče od auta, ale nemal so sebou to ich špeciálne povolenie pre šoféra a museli sme ho ísť ešte vyzdvihnúť. Do auta k nám by sa už nezmestil, a tak nasadol na skúter, z ktorého nás navigoval. Dávidko bol hodený do africkej premávky smerom do mesta, namiesto našeho plánu dostať sa z mesta čím skôr preč. Premávka ako taká v podstate problém ani nie je. Ide skôr o to že na Zanzibare sa šoféruje vľavo. Na druhej strane lepší tréning ako v meste dostať nemohol. Vďaka tomu, že sme prenasledovali skúter, nemusel príliš rozmýšľať z ktorej strany predbiehať, či ktorým smerom sa otáčať na kruháči a tak cestu mestom zvládol bravúrne. Vyzdvihli sme papiere, bez ktorých by to mohlo byť celkom drahé a vydali sme sa na juh ostrova. Prvú noc si vždy bookujeme dopredu, aby sme po vystúpení z lietadla mali jasný cieľ. Tento kráť sme dali na odporúčanie známych a namierili sme si to do Kizimkazi. A urobili sme dobre.
Je to malinká dedinka na juhu ostrova. Samozrejme sú tam aj rezorty, no my tento druh ubytovania nevyhľadávame. Naše miesto na najbližšie dve noci bolo u Omara. Je to maličký hotel, ktorý má len pár izieb a my sme boli jeho prvý hostia od vypuknutia korony. Izby nie sú žiaden luxus, ale je tam voda a ventilátory, takže nášmu štandardu to vyhovuje. Omar je skvelý hostiteľ. Nakoľko u neho reštaurácia zatiaľ nefunguje, zobral nás na dedinské námestie, kde sa každý večer griluje a chodí sa tam najesť celá dedina. Skvelé na tomto mieste je, že nás tam nik neriešil a boli skôr hanblivý. Nik sa nám nesnažil nič predať, dá sa povedať, že nás tam ignorovali a to je skvelé. Ubytko nie je priamo na pláži a tak sme si vzali jedlo so sebou a Omar sa šiel s nami prejsť na pláž, aby nám ukázal cestu a miesto, kde si môžeme večeru vychutnať. Inak za hranolky, mäsové špízy a šalát pre nás troch sme zaplatili 12k šilingov čo sú nejaké 4 eurá. Ďalšia výhoda stravovania sa na miestach, kde jedia domáci. Žiadne turistické ceny.
Poznáte ale ten pocit na dovolenke, keď si po celom dni chcete dať pivko, ale neviete kde ho kúpiť? Tak my sme tento stav samozrejme mali, no s Omarom sa tento problém hneď vyriešil. Zobral nás do miestneho baru. Nemyslím, že by sme ho samy niekedy našli. Po tme teda určite nie. Upozornil nás ale, že je lepšie si zobrať pivá so sebou, pretože opitý Afričania sú dosť temperamentní a nie je nič výnimočné, že hádka sa zmení na bitku a fľaše si rozbíjajú o hlavy. Dali sme na jeho radu a u domácej “mama kamy” sme si kúpili rovno celú prepravku so sebou. Veľké Safary pivo u nej vychádzalo na 2500 šilingov čo je zhruba 80 centov. No nekúp to.
Pri raňajkách sme s Omarom prebrali možnosti okolia a vybrali sa spoznávať jeho zákutia. Výlet s delfínmi sme si dali až na ďalšie ráno, nakoľko sa vyráža o pol šiestej ráno a to sme nestihli. Ale nevadí. Nejakí Omarovi kamaráti šli s nami, aby nám ukázali jaskyne, v ktorých sa môžeme okúpať. Ja by som to kúpaním teda nenazvala. Do jednej vošiel iba Dávidko, lebo my sme na to nemali guľe. Liezlo sa do nej cez dosť úzky komín a tak sme si počkali či sa nám to vôbec oplatí. Miesta na kúpanie tam nebolo a tak sa Dávidko vyškriabal naspať na povrch a šli sme niekam inam na druhý pokus. Tam sme sa už dostali všetci no z kúpania tiež nič nebolo. Skôr to bol detský bazénik, no na osvieženie sa postačoval. Rozhodli sme sa pátranie po jaskyniach prerušiť a vydali sme sa na útes porobiť nejaké fotky. Našli sme naozaj pekné miesto kde si Francúz postavil malú reštiku s ubytkom. Zatiaľ iba dve izby ale potenciál má to miesto neuveriteľný. Z terasy máte pocit, že ste naozaj vysoko nad morom na po prekonaní pár schodov sa dostanete na pláž na konci ktorej je bonus. The Rock reštika. Nie tá najznámejšia, ale o nič horšia. Teda aspoň na pohľad. Na neskorý obed sme sa vybrali naozaj neskoro. Začal príliv a na pol ceste k reštike sme stretli personál, ktorý mal záverečnú. Otváracie hodiny sú podľa odlivu, ale to sme nevedeli.
Tak sme to otočili naspäť do našej dedinky, že sa konečne hodíme do mora. Z ľadničky sme si vzali pivká, čo ešte ostali a s Omarovým synom a jeho kámoškami sme sa vybrali na pláž. Decká ovládali angličtinu na perfektnej úrovni, pretože navštevovali súkromnú školu. Čo ale neovládali bolo plávanie. A tak sme sa ich snažili čo to naučiť a popri tom sa s nimi jašili vo vode. Deň sme využili naplno a kvôli vstávaniu o piatej sme sa rozhodli neponocovať. Teda ja som sa tak rozhodla aj keď ďalší dvaja členovia našej partie mali už nazuté túlavé topánky. Nakoniec sa ale rozhodli ich vyzuť a neponocovať.
No a čo tie delfíny? Na pozorovaní sme už boli niekoľko krát a vždy to bolo fiasko a tak sme ani tomuto nedávali veľké šance. Na loďke sme sa plavili iba my traja a Omar smerom k vychádzajúcemu slnku a prvé delfíny na seba nenechali dlho čakať. Takže rýchlo nasadiť okuliare a skok do vody. Na začiatku to bol skôr hon, no po prvej hodine sa väčšina lodí odpojila a ostali možno tri. Nasledovali sme rodinku s malým , ktoré nasledovali slnko. Plávali do stále plytšej vody takže aj po ponorení sme ich stále mohli pozorovať. Aj keď to boli vždy len sekundy pretože plávali strašne rýchlo. Keď sa ponorili Omar ich nadbehol, aby sme ich mali čo najbližšie. Pri jednom takomto nadbehu som skočila do vody a nič som nevidela. Počula som ale ako na mna kričí, že ich mám sledovať. Teda to som počula ja. Realita bola že oni sledovali mňa a ja som skoro dostala infarkt, keď na vzdialenosť metra okolo mňa preplávali.
Neskôr sa ku trojčlennej rodinke pridal daľší delfín – prieskumník. Zistoval asi čo sme zač pretože v jednej chvíľi na mna išiel priamo, ako keby mi chcel dať svojím ňufákom do čela. Bolo to kto z koho a keby že vystriem ruku tak ho pohladkám. Rešpekt a možno aj strach mi to ale nedovolili. Bolo to ale niečo úžasné a myslela som si že je to strop celého výletu a už nič to neprekoná. To som sa ale mýlila.
Rodinka si to zamierila na plytčinu, kde našla rybu, ktorá sa pri ohrození nafukuje ako lopta a začali sa s ňou hrať. Ťahali ju za chvost by sa nafúkla a oni si ju mohli pohadzovať. Z chaotického skákania z lode sa stalo reálne plávanie s delfínmi a asi 20 minút boli na jednom mieste a hrali sa. Bol to ten najúžasnejší zážitok, aký si človek s divou zverou môže priať a našich 25dolárov za tento výlet sa zrazu stal tou najlepšou investíciou. Plávať s nimi tak blízko, že počujete ako medzi sebou komunikujú, vidieť ako sa hrajú a mať ich na dosah ruky je vec, za ktorú treba byť vďačný, pretože vidieť niečo tak úžasné je naozaj iba o šťastí a nik vám to zaručiť nemôže a hlavne nedokáže.
Vybrať si Kizimkazi ako jednu zo zastávok, bolo skvelé rozhodnutie. Je to miesto, aké sa snažíme popri našom cestovaní vyhľadávať. Miesto, kde ľudí turizmus ešte nepokazil. Kde vás berú rovnocenne a kde sa necítite ako chodiace bankomaty. Kde sa deti s vami chcú hrať a nie od vás vydrankať peniaze. A v našom prípade miesto , kde sme zažili ten najúžasnejší zážitok.
Takže ak sa na Zanzibar chystáte zvážte ako jednu zo zastávok aj túto malú rybársku dedinku Kizimkazi.
Je super co robíte ticho závidim😉😉😉😉
ďakujeme krásne
No to je krásaaa teda!!😍😍😍