fbpx
  • Menu
  • Menu

Bocas del Toro počas pandémie

Písalo sa leto 2021 a svet ešte stále rieši pandémiu. My sme sa aj napriek tomu rozhodli, že pôjdeme mimo Európu na vlastnej koži vyskúšať, ako to funguje, či nefunguje inde. Hranice sa ako tak začali otvárať a to bol čas kedy sme využili situáciu a odleteli sme do Panamy. O tom ako to tak reálne riešia sme sa nikde nedočítali a tak sme zažívali samé prekvapenia. O tom som už ale písala a tak koho zaujímajú naše začiatky v Strednej Amerike počas pandémie a ešte ste to nečítali, neváhajte to napraviť. Odkaz na článok tu:

  https://www.sbatohomnapleciach.sk/panama-pocas-pandemie/.

Dnes to bude hlavne o najnavštevovanejšom mieste Panamy a to o raji na zemi Bocas del Toro. O tom ako sme sa aj napriek zákazu vychádzania dostali na party, o výlete za svetielkujúcim planktónom počas búrky, ale aj o tom ako sa bookingu nie vždy dá veriť. No skôr ako sa tam dostaneme, rada by som spomenula našu zastávku v džungli.

Po Paname sme cestovali na požičanom aute a to nám dávalo nekonečnú slobodu v rozhodovaní sa kedy a kde si urobíme zastávku, prípadne kde sa ubytujeme. Z našej poslednej zastávky pri pacifiku by sme to mali na kraibskú stranu skoro 7 hodín a tak bolo jasné, že si na pol ceste spravíme zastávku.
Voľba padla na oblasť Bouquete, ktorá je známe hlavne výšľapom na sopku Baru. My sme túto sopku mali v pláne iba pokiaľ bude priaznivo dokonalé počasie. Niekde som sa dočítala, že sa vieme takmer na vrchol dostať autom, čo mi uľahčovalo rozhodovanie. Výšľap ako taký je vraj dosť dlhý, výhľady po ceste žiadne a na vrchole brutálna zima. Naša príručná batožina neobsahovala žiadne teplé oblečenie, preto sme sa pohrávali s myšlienkou nechať sa hore vyviesť. Počasie našu dilemu rozhodlo za nás. Vrchol sopky sme kvôli hmle nevideli, takže sme to bez veľkého rozmýšľania vymazali zo zoznamu. Našťastie je Boquete v srdci Panamy, kde iba sedenie na terase stojí za to.

Minimálne na terase našeho ubytovania. Rozhodli sme sa prespať v apartmáne Eden Canyon, ktorý je uprostred džungle s prekrásnym výhľadom. Najskôr to vypadalo, že po ceste to zaparkujeme pri bazéne s pifkom v ruke. No do teraz sme v podstate robili iba to tak si to pýtalo zmenu. Do západu slnka sme mali nejaké dve hodinky a tak po preskúmaní možností voľba padla na Cangilones mini-Canyon, ktorý bol asi 30minút autom. Vybrať sa tu podvečer bola určite perfektná voľba. Okrem jednej partie, ktorá bola aj tak už na odchode sme to tam mali celé iba pre seba. Bola to moja premiéra v skákaní do kaňonu. Keď sa tak nad tým zamyslím, možno aj celkovo v skákaní do vody z výšky, ktorá nie je v bazéne. Fakt som sa dlho odhodlávala na môj prvý skok, lebo čo si budeme klamať. Som posera. Ale prvý skok bol ako dávka niečoho riadne návykového a potom to už šlo. Skákať do neznámej hĺbky v relatívne úzkom priestore a potom sa nechať unášať prúdom na koniec kaňonu je jednoducho pecka, ktorú moja hlava zo začiatku nechcela prijať, ako dobrý nápad. Takže, čo to pre vás znamená? Keď pôjdete okolo určite sa zastavte. Stojí to fakt za to.

V Bouquete sme sa zbytočne nezdržiavali. Určite je tam veľa krásnych turistík, ale naša skupina nebola turisticky naladená a počasie nebolo stále. To znamená, že hneď po raňajkách sme sadli do auta a vydali sa cez srdce Panamy do prístavu v Almirante. U nás sa ale aj obyčajná cesta autom zmení na nečakané dobrodružstvo. Nejako sme to totiž podcenili s tankovaním a posledné kilometre sme už iba hypnotizovali ukazovateľ benzínu. Človek by si pomyslel, že keď idete nekonečne hore, musí nastať zlom a cesta pôjde už iba dole. Opak je ale pravdou a vždy keď sme si mysleli, že to už dáme aj na voľnobeh , objavil sa pred nami kopec, kde nám už len pri pohľade naň tuhla krv v žilách. Takže ak sa vyberiete autom rovnakým smerom nezabudnite natankovať plnú. Ušetríte si šedivé vlasy a predčasné vrásky. Ani neviem akým zázrakom sme to dali k pumpe bez toho aby sme museli tlačiť auto. Každopádne ponaučte sa s chýb druhých a tankujte vždy, keď uvidíte pumpu. Minimálne pri prejazde z pobrežia na pobrežie.

Mesto Almirante, kde sa nachádza prístav je povinná zastávka po ceste na Bocas del Toro. Toto mesto nie je ničím zaujímavé, dokonca by som povedala, že v porovnaní s tým, čo sme už mali možnosť vidieť je dosť špinavé. Náš plán bol ostať tu iba nevyhnutný čas na to, aby sme doplnili peňaženky a naplnili žalúdky za domáce ceny. To že sme blízko najturistickejšieho miesta Panamy, nám nezabudli pripomenúť aj veľmi ochotní domáci, ktorý nám na bicykli ukázali cestu k prístavu, ktorú by sme samozrejme našli aj samy a ich ochota pokračovala pri odprevadení na parkovisko, kde sme nechávali auto. Táto pomoc o ktorú nežiadate a oni vás uisťujú, že to robia len pre to aby vám pomohli , bohužiaľ nikdy nie je zadarmo. Nakoniec prídu so sumou, ktorá je úplne mimo realitu a vy im nejaké drobné aj tak dáte, ale to len preto, aby vám už konečne dali pokoj. Namiesto ďakujem, zbadáte len urazený pohľad, že tak málo si si mal radšej nechať. Toto bohužiaľ k niektorým miestam neodlučiteľne patrí a ja si na to asi nikdy nezvyknem.

No ale čo ten Bocas?
Hneď po vylodení sme si to namierili na náš apartmán síce mimo centra, ale ešte stále dostupnosť na pešo. Deň sa blížil ku koncu a tak sme si urobili prechádzku po okolí a namierili sme si to na večeru do centra diania. Pred reštauráciou, ktorú sme si vybrali, sme si rovno aj dohodli celodenný výlet po okolí s tým, že nás vyhodia po ceste na ostrove Bastimentos, kde sme už mali booknuté ubytko, takže sa nám podarilo zabiť dve muchy jednou ranou. Aj výlet sme vybavili, aj za presun sme ušetrili, nakoľko sa nebudeme musieť vracať do prístavu. Plán na ďalší deň bol jasný a tak sme sa nemuseli nikam ponáhľať, a keď sme už v tom centre, skočíme niekam na drink. Plán bol, že ideme na jeden, no ale kto by tomu veril, však áno. V bare sme boli do záverečnej čo nie je žiadna divočina, nakoľko o jedenástej nabehli policajti, svetlá sa rozsvietili a kým sme si uvedomili čo sa deje sedeli sme tam poslední. Doba pandemická je aj doba zákazová a aj v tejto turistickej časti Panamy platí nočný zákaz vychádzania. Takže všetci priamou čiarou domov. Aspoň tak by to po správnosti malo byť.

 Realita bola ale taká, že ani neviem ako, už sme sedeli na loďke, ktorá nás viezla na ostrov bez polície, takže ostrov kde to žije. Afterparty ako sa patrí. Bar na pláži, skvelá hudba a super atmosféra sa postarala o večer ako za čias pred celosvetovým šialenstvom. Do reality nás ale vrátilo skôr ako sme si predstavovali. Keď sme sa okolo tretej ráno zrazu objavili na ulici, hliadkujúcim policajtom sme padli rovno do náručia. A aj keď sa nám prvú hliadku podarilo odignorovať, nakoľko sme nerozumeli a jedinej španielsky hovoriacej účastníčke zájazdu Aninke sme svoje schopnosti použiť nedovolili, zavolali si na nás hliadok viac. No ani to im nepomohlo. Odkiaľ ideme sme neprezradili a naša odpoveď bola stále rovnaká, že ideme na hotel. Nejako to nehrotili, my sme si bez zastavenia kráčali ďalej a tak sme bez problémov prežili aj porušenie zákazu vychádzania.

Ráno nebolo úplne ideálne, ale to asi nikto z nás nečakal. Hlavné bolo dať si  nejaké raňajky po ceste a ešte hlavnejšie stihnúť zaplatený výlet. Všetko sa podarilo a my sme si mohli užívať krásu okolitých ostrovov, prvý krát z oči voči vidieť leňochoda, či len tak oddychovať na pláži.  Deň keď sa o nič starať nemusíš je presne deň, ktorý je po párty ideálny. 

Tak ako nám bolo sľúbené, po ceste naspäť nás vyhodili na ostrove Bastimentos. Tento ostrov  je chránená rezervácia, kde sa platí vstup s výnimkou keď na ňom bývate. Jedným s dôvodov, prečo sme si tento ostrov vybrali bol aj ten , že je domovom červených žiab a náš kamarát Stenly žabky zbožňuje.  Nanierili sme si to k nášmu hostelu Selina, ku ktorému sme si to museli vyšľapať. Žiadna vysokohorská turistika, ale krátky zato intenzívny kopec. Kým sme s Dávidkom iba pozerali ako sa nám do toho nechcce a Stenly s Aninkou sa už strácali za zákrutou, zrazu sa objavili dve baby na golfovom vozíku, ktoré boli tak skvelé a tých 200metrov odviezli aspoň naše batohy.  Druhý bonus sme vychytali hneď na recepcii, keď sme sa dozvedeli, že nám dajú lepšie izby, takže sme dostali samostatné bungalovy. To, že to žiadna výhra nebola sme ešte nemohli vedieť, ale o tom neskôr.  Selina hostely majú skvelú batôžkovú atmosféru a tak iba sedieť a pozerať sa okolo seba na tie detaily je zážitok. K tomu super hudba a chladené drinky, čo viac si človek po celom dni môže priať. 

Kým si chalani už užívali klímu a my sme a Aninkou ešte sedeli na drinku, zrazu sa k nám dostala informácia, že organizujú výlet za planktónom a tak sme sa rozhodli, že ideme do toho. Za pol hoďku bol odchod a tak sa nám podarilo prehovoriť iba Dávidka, aby sa k nám pridal.  Ja som už mala to šťastie plávať pomedzi svetielkujúci planktón a bolo to úžasné. Je to výlet, ktorý sa oplatí zažiť. Ale ten náš  tak dokonalý nebol. Chvíľu potom ako sme nasadli na loď začalo pršať a bola len otázka času kedy sa to zmení na tropickú búrku.  Na Bocas sú dva druhy planktónu. Jeden, ktorý reaguje na pohyb a ten druhý čo reaguje na svetlo. O tom druhom som netušila o to viac ma prekvapilo, že po zasvietení baterkou na čiernu vodu sa zmenila na svetielkujúci Manhattan.  Toto bolo miesto, kde sme mohli skočiť do vody a plávať pomedzi tú svetielkujúcu nádheru. Po celom dni sme boli už mierne unavený a do toho tá búrka a prietrž mračien nám nepridávala na dobrej nálade a odhodlaní. Jediný traja sme si to užívali z paluby. Teda ak sa to dá nazvať užívaním si. Dávidka chytal spánok a my sme od únavy dostávali akurát tak záchvaty smiechu. Takže sme už iba čakali, kedy to ostatných prestane baviť a my budeme môcť skočiť namiesto do mora, do suchého oblečenia. 
A tu sa dostávame aj do bodu, prečo ta lepšia izba vôbec lepšia nebola. Bungalov bol krásny, ale mal jeden veľký nedostatok a to plechovú strechu. To je niečo, po čom určite netúžite, keď ste v džungli počas búrky. Okrem kvapiek padalo na strechu každú chvíľu niečo zo stromov, takže si viete predstaviť ako sme sa vyspali. 
Ráno konečne prestalo pršať a tak sme sa cez džungľu vybrali na druhú stranu ostrova na pláž Red Frog. Pláž bola pekná, ale kvôli veľkým vlnám po búrke sa tam kúpať nedalo. Rozhodli sme sa, že náš pobyt tu nebudeme predlžovať a vybrali sme sa naspať na hlavný ostrov. Tento krát sme si ubytovanie našli mimo centra, pretože sme mali v pláne navštíviť vraj najkrajšiu pláž ostrova, ktorá je na opačnom konci. Počasie bolo nestále a ja som už cítila strašnú únavu, takže som si vybrala svoj deň off. Verím tomu, že nie som jediná čo niečo také raz za čas potrebuje aj na dvojtýždnovej dovolenke.  Davidko, Stenly a Aninka sa vydali na požičaných bicykloch na jedlo, kde boli nakoniec uväznený v kvôli búrke, ktorá bola ešte silnejšia ako tá včera. To že bicykle boli v stave, že možno by z ich troch bol poskladaný jeden plne funkčný je jedna vec, ale vracať sa po tme bez svetiel to už je iná frajerina. Samozrejme, že obuli po ceste túlavé topánky a ťahalo ich to do mesta na zakázanú párty. Problém ale bol, že tá býva iba cez víkend a tak sa previezli možno trochu zbytočne, ale kto nevyskúša, nedozvie sa. Za mňa ale môžem povedať, že lepší deň nič nerobenia som si nemohla vybrať. 

Posledný deň na Bocas sme si to namierili na už spomínanú vraj najkrajšiu pláž Starfish. A musím povedať, že ma naozaj očarila. Priazračná voda, všade po dne hviezdice a stačilo prejsť kúsok ďalej od reštaurácií a mali ste tú nádheru len samy pre seba. Určite toto miesto odporúčam. Strávili sme tam pár hodín a jednoznačne by sme tam vydržali do západu slnka, ale náš plán bol opustiť pláže a preskúmať ešte nejaké tie vodopády vo vnútrozemí. Trmácať sa cez tie nekončiace diery v autobuse sa nám moc nechcelo a tak sme s vojačkami z Iránu ukecali niekoho, aby nás do mesta hodil loďou, odkiaľ sme si vzali taxík na ubytko zobrali veci a vydali sa späť do prístavu. Na loďku sme nastúpili iba traja , pretože Aninka sa rozhodla, že džungľa ju až tak neláka a radšej si posledné dni užije na pláži s tým že sa stretneme v Paname. 

My sme sa poslednou loďkou presunuli naspäť do Almirante. Nasadli sme do auta, ktoré mimochodom asi hodinu nechcelo naštartovať a vybrali sa do džugle na naše ubytovanie. Nejako nám ale nevedelo nájsť presnú adresu a tak sme sa s ubytkom spojili aby sme zistili kde je chyba. Prekvapenie nastalo, keď nám poslali adresu, ktorá bola až v meste David. Druhé najvačšie mesto Panamy takmer na pobreží. Už bolo neskoro hľadať niečo iné tak sme si povedali, že kašľať na to a džungľu sme prefrčali iba na aute a aj to za tmy. Tento krát už ale s plnou nádržou. 

Hneď ráno sme z Davida vyrazili do Santa Fee , kde sme sa na ubytovaní prvý krát stretli s rúškovou šikanou. Rúško sme museli mať nasadené aj na terase, kde sme sedeli iba my. Bolo jasné, že na ubytko sa prídeme iba vyspať, a tak sme si to namierili na nejakú tú prechádzku za vodopádom. Počasie vo vnútrozemí je nevyspytateľné a my sme sa na našu poznávačku vydali po daždi. Vodopád stál za nič a ešte sme k tomu boli celý od blata. Ale tak nie všetko je vždy dokonalá nádhera. 

Po ceste zo Santa Fee sme sa zastavlili v Zoo. Nie sme toho zástancami, ale toto bola trochu iná zoo. Bola to skôr záchranná stanica. Niektoré zvieratá v nej boli vo fakt zúboženom stave a celú dobu som sa nevedela rozhodnúť či im veriť, že ich zachraňujú, alebo je to iba Zoo ako každá iná, ktorej nejde v prvom rade o zvieratá ale o zárobky.  Pravdu sa už nedozviem, ale budem veriť tomu, že zvieratkám tam dávajú druhú šancu na život. Keby sme mali viac času, tak v okolí ostaneme, pretože je tam veľa pekných turistík, no čas sa nám kráti a tak sme si vybrali na googli, že sa po ceste na naše predposledné ubytko pri vodopáde v El Anton. 

Navigácia nás zaviedla k niekomu na záhradu. Rukami nohami sme si povedali čo hľadáme a či to dáme v žabkách. Až neskôr ma napadlo, že oni by v žabkách vybehli aj na Everest a tak ich odporúčania sú pre nás irelevantné. A samozrejme tomu nebolo ani teraz inak. Neviem, či ste to už zažili, ale keď je vonku takmer stopercentná vlhkosť, nohy sa v žabkách potia, čo samozrejme pôsobí, že sa šmýka a keď to spojíme vo strmím klesaním cez džungľu, je to jemne na hrane. Stenly je v tomto športe v žabkách cez džungľu nováčik a tak som sa veľmi bavila na jeho nešťastí, keď sa mu už po pár krokoch pretočila žabka tak, že mal podrážku na vrchu nohy plus tá ľúbozvučná slovenčina, čo sa chŕlila z jeho úst. Hneď bol môj boj o to aby som si nevyvrtla členok veselší. Škodoradosť najlepšia radosť. Alebo keď sa Dávidko šiel napred a až dole prišiel na to že ide zle a celé si to musí vyšľapať naspať. To sú momenty, ktoré možno v danej chvíli nie sú vtipné, no mne zlepšia aj tak náladu. No a aj keď sme mali jemné problémy dostať sa do cieľa o to viacej sme si užívali waw efekt, keď sme tam dorazili. Pod vodopádom bola prekrásna modrá lagúna a čerešnička na torte bol fakt, že tam nebol nikto. Aj preto sme mali problém to nájsť. Miesto nie je ešte populárne, chodník nie je vychodený, ale myslím si, že dlho utajené neostane, pretože je tam fakt prekrásne. 

Po ceste do Panamy sme sa ubytovali v  Eclipse Hotel, ktorý je nový a ceny v ňom pôjdu určite iným smerom, ale my sme vychytali nie len cenu ale aj to, že sme v celom hotely boli jediní ubytovaní.  Má prekrásny infinity pool s výhľadom na pacifik, ktorý sme si užili tak večer ako cez deň. Nikam sme sa neponáhľali, pretože Aninka ráno dorazila do mesta a tak sme mali predpoveď počasia z prvej ruky. Poobede sme to ale zabalili a predsa len sa presunuli do Panamy. Vymysleli sme si, že na západ slnka vybehneme ešte na vyhliadku nad mesto. Prvotne sme mali problém s parkovaním. Najskôr nás navigácia naviedla do areálu nejakej štátnej nemocnice. Chodením hore dole sme stratili nejaký čas, no našťastie si zamestnanec všimol, že pôsobíme stratene a povedal nám, kam si to máme namieriť, aby sme sa dostali kam chceme. 
Ďalší problém nastal, keď nás už nechceli pustiť zaparkovať tam, kam sme my chceli, pretože otvorené je to pre verejnosť iba do štvrtej. Takže sme na rýchlo hľadali vhodné miesto na ulici.

Konečne sme sa mohli vybrať ku vlajke na vyhliadku. Bolo treba pridať do kroku, nakoľko slnko padalo dole rýchlejšie, ako by sme si v tej chvíli priali.  Aby toho nebolo málo, cesta hore bola zavretá. Lepšie povedané, brána bola zamknutá na reťaz. To samotné nás samozrejme neodradilo a ja som sa pomedzi dieru medzi bránami prepchala. Chalani tu mali menší problém a pivné brušká ich nepustili. Tak sme sa dohodli, že si to vybehnem hore sama. Cesta sa mi zdala nekonečná, tiahla sa niekoľko krát okolo kopca a ja som mala pocit, že ma niekto prenasleduje. Zvuky džungle boli dosť hlasné a tak som nepočula, že ten prenasledovateľ je Dávidko, ktorému sa podarilo sa cez tú dieru nejako prekĺznuť. Dobehol ma takmer na vrchole no západ slnka sme bohužiaľ nestihli. Pri hľadaní najlepšieho miesta na dokonalý výhľad, sme akurát tak narazili na ozbrojeného vojaka, ktorý nám stručne a jasne povedal, že tam nemáme v túto dobu čo robiť a máme sa vrátiť. Slnko zapadlo čo znamená, že sme sa dole vracali po tme. Pomedzi stromy sa nám občas naskytol výhľad na rozsvietenú Panamu. Akurát keď sme sa chceli zastaviť a vychutnať si aspoň tento pohľad, prefrčalo okolo nás auto plné vojakov a tak sme nechceli provokovať a poslušne sme pokračovali v ceste dole.  Otváracie hodiny vyhliadky sú veľmi nešťastne nastavené, nakoľko nestíhate ani východ ani západ slnka, čo je škoda, ale my sme sa o to aspoň pokúsili. 

Posledná noc v Paname skončila presne ako tá prvá. V supermarkete sme si kúpili nejaké to občerstvenie a namierili sme si to do parku s výhľadom na mesto. Bohužiaľ sme tam ostať nemohli, nakoľko platil ešte stále večerný zákaz vychádzania. V meste ho posunuli už na ôsmu večer, čo sme netušili a tak sme si to zaparkovali pred hotelom na schodíkoch a vrátili sa v čase na začiatok našeho tripu, ktorý začínal úplne rovnako, len na iných schodoch iného hotela. 

Cestovanie v čase pandémie nie je úplne ideálne a za jazdy sme sa  stretávali s rôznymi pravidlami a zákazmi, ale to nič nemení na fakte, že sme si to užili. Spoznali sme nový kút sveta, nových ľudí a odniesli sme si nespočetne veľa zážitkov. Samozrejme dúfam, že to cele čoskoro skončí, ale som vďačná za to , že sme sa nebáli vyraziť do sveta a názor sme si dokázali urobiť z vlastných skúseností a nie z mediálnych informácií. Kto neriskuje nič nezažije.

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.