fbpx
  • Menu
  • Menu

Panama počas pandémie

Svet je stále v obmedzenom režime, no nám sa našťastie aj napriek tomu darí plniť si naše cestovateľské sny. Alebo lepšie povedané jeden sen: CESTOVAŤ!

Sme natoľko spontánny, že sa vieme prispôsobiť aktuálnym opatreniam a konečnú destináciu vyberáme na poslednú chvíľu, čo možno nie je najlacnejšie, ale zato najistejšie. Toto je určite aj jeden z dôvodov, prečo sa dostávame na miesta, ktoré nikdy neboli na našom bucket liste a ak aj boli, nečakali sme, že sa tam tak skoro ocitneme.

A kam nás to zavialo toto leto? No predsa tam, kam sa nám to minulý rok nepodarilo. Do vysnívanej Panamy.

Ako presne to tam funguje a aké sú reálne opatrenia sme netušili, ale kto neriskuje, nič nežije. Ešte pred odletom sme sa nevedeli dohodnúť, či to dáme verejnou dopravou, alebo na požičanom aute. Bola som ale prehlasovaná, nakoľko sa naša posádka na poslednú chvíľu rozrástla a auto pre štyroch bolo zrazu ekonomické, tak sme do toho šli. A musím povedať, že sme dobre spravili.

Dávidko letel o týždeň skôr a veru, že to s tou verejnou dopravou úplne jednoduché nemal. Okrem toho, že spoje raz šli, raz nešli, dohovoriť sa tam pre nešpanielsky hovoriaceho jedinca bol väčší čelendž, ako vydržať v plnom autobuse bez klímy v rúšku a šilte. Vďaka jeho skúsenosti som bola rada, že som bola prehlasovaná. Pri ich opatreniach by som určite okrem iného vyhrala opálenie roka.

Keď sme s po týždni všetci stretli, naše dobrodružstvo mohlo začať. Prvú spoločnú noc sme strávili pred hotelom na schodíkoch s drinkom zo supermarketu v umelych poharikoch, nakoľko počas našej návštevy platil zákaz vychádzania po desiatej večer. O tomto sme sa ale nejako nikde pred cestou nedočítali. Na druhej strane tma je už o siedmej a nik nevraví, že o desiatej musíte ísť spať. Len sa nemôžete prechádzať po meste, alebo sediet v bare. Takže nič strašné, keď sa viete vynájsť.

Hneď po raňajkách sme šli vyzdvihnúť auto a vybrali sa na Playa Blanca. Z Panama City sme odchádzali za dažďa a v ten deň sa počasie viac menej nezmenilo. Ubytovali sme sa v malom hostely (the corner hostel) kúsok od pláže a po tej malej uvítacej párty na schodoch sme mali v hlave len pivko na vyrovnanie. Keďže bola nedeľa a my sme z auta videli iba zavreté obchody, na hostely sme chceli zistiť kam môžeme zájsť na jedlo a drinka.

Odpoveď akú sme dostali, sme absolútne nečakali. Dnes sa nikde nenajete. V tejto provincii je v nedeľu zákaz vychádzania a všetko je zavreté. Presne toto chcete počuť, keď máte hlad a smäd a ste na dovolenke. Aj keď sa to z počiatku zdalo ako katastrofálna správa, dopadlo to dobre. Síce sme z hostela nikam ísť nemohli, no prevádzkovateľ mal kamaráta na telefóne, ktorý bol ochotný robiť roznášku. Nejako z nás vycítil, že jedlo nie je naša priorita a tak nám vybavil expresnú donášku piva ešte pred jedlom.

Podvečer sa zrazu začali vynárať ostatní obyvatelia hostelu a na začiatku nik ani len netušil, ako to celé dopadne. Zrazu bola na stole fľaša rumu, ktorá nás spojila ako keby sme boli partia, čo cestuje spolu. Každý z iného kúta sveta no všetci s jednou vášňou. Cestovanie a spoznávanie. Všetci do jedného sme si skvele sadli a kamarát na telefóne bol vždy pripravený doniesť, čo práve došlo.

Aj keď to na začiatku vypadalo, že zákaz vychádzania nám náladu pokazí, bez toho aby sme niekam šli, sme sa ocitli na pool party, ktorá keby bola organizovaná by nebola tak dokonalá, ako jej spontánna verzia, ktorú sme zažili my.

Asi je každému jasné, že na ďalší deň sme neboli v stave sa niekam presunúť a ostali sme ešte jednu noc. Celý deň sme prekvasili na pláži a keď sme sa vrátili, na hostel,  bola tam už aj majiteľka, ktorá neverila vlastným ušiam, čo sa tam noc pred tým dialo. Bola dosť naštvaná, ale len preto, že tam nemohla byť aj ona. Počas pandémie to moc nežije a to že si každý s každým sadne a vznikne z toho párty roka sa tiez nedeje každý deň.

Lepší začiatok našej cesty sme si aj napriek obmedzeniam nemohli priať. Nastal ale čas vymeniť kontakty a posunúť sa ďalej.

Tento krát sme si to namierili do surf campu na Playa Venao. Krásne ubytovanie priamo na pláži kde sa surfuje. Aj keď som bola pred príchodom odhodlaná vyskúšať surf znova, ceny ma odradili. Celkovo ceny na Paname nie sú pre low coast cestovateľov. Jasné, že je to asi nejako možné, ale my si chceme dovolenku užiť a tak ideme zlatou strednou cestou. Tento Surf Camp bol jeden z tých najdrahších najlacnejších možností, ale treba uznať, že bol na nádhernej pláži. Dokonca tam chovali krásneho kormorána, ktorý trávil väčšinu času v bazéne. A ako bonus sme si vďaka pretrvávajúcemu jetlegu vychutnali prekrásny východ slnka. 

Playa Venao je dosť turistická, o čom sme samozrejme nevedeli a tak aj ceny v obchodoch sú tomu prispôsobené. Tu sa dostávam k dvom zásadným výhodám auta. Na začiatku sme si určili cieľ kam sa chceme za týždeň dostať a po ceste sme si vyberali zastávky bez toho, aby sme o nich niečo vedeli a tá druhá je, že keď sa ocitnete v turistickej oblasti s premrštenými cenami, sadnete do auta a môžete si skočiť na nákup do malej dedinky pár kilometrov ďalej, kde sú ceny znova reálne. Čo sa ale stalo Aninke?

Na nákup šla sama a až pri pokladni prišla na to, že si zabudla na izbe peňaženku. A čo pani z obchodíku na to? Kľudne si to zoberte a peniaze mi donesiete zajtra, keď pôjdete okolo. Podotýkam, že šlo o nákup asi za 50 dolárov. Čakali by ste takúto reakciu? Ako mohla vedieť, že Aninku ešte niekedy uvidí? Samozrejme sme to na druhý deň boli vyrovnať. Ale ruku na srdce. Ako by si sa zachoval ty?   Predsa len je skvelé, že dôvera vo svete ešte stále existuje, čo je celkom šokujúce zistenie, nemyslíte?

Po ceste na nové ubytovanie sme si urobili ešte zastávku na Isla Iguana. Podľa fotiek by bola škoda prechádzať okolo a nezastaviť sa. Isla Iguana je prírodná rezervácia a dostať sa tam dá iba na loďke, za ktorú pýtajú 70 dolárov. Cesta trvá max 15 minút takže cena je neprimeraná. No neexistuje tam konkurencia, takže buď to zaplatíte alebo dovidenia. Pred tým ako nasadnete vôbec na loďku, musíte 3x vypísať údaje z pasu. Aby to bolo absurdné ešte o kúsok viac, medzi stanovišťami, kde to vyžadujú bol asi meter. Cítila som sa ako v Kambodži, keď sme vybavovali víza. Kým do pasu buchli pečiatku, podalo si ho asi 10 ľudí.

Ostrovček je to maličký, ale stojí za to sa tam zastaviť. Hlavná pláž ma nádhernú tyrkysovú vodu a biely piesok,  kde v podstate všetci ostávajú. Určite sa oplatí si to ale prejsť cez džungľu na druhú stranu. Okrem nádherných leguánov na prechádzke narazíte aj na stovky obrovských krabov a po 15 minútach sa ocitnete v krásnej lagúne kde budete samy. Jediné pre mňa nepochopiteľné pravidlo bolo, že po tretej sa už nemôžete kúpať. S kapitánom sme ale boli dohodnutý, že nás vyzdvihne o štvrtej a túto maličkosť zabudol spomenúť. Na ostrove nemáte možnosť sa občerstviť a po celom dni na slnku a s hladom, o ktorom som ešte nevedela, že ho mám, ma táto informácia dosť vytočila. A možno to začalo, keď Dávidko lietal s dronom a strážnici v momente začali hľadať pilota. Po dlhšej diskusii sme nakoniec obišli bez úplatku a dokonca sme si zábery mohli nechať. Každopádne  ak tu pôjdete, myslite na to, že nikdy nie je na škodu mať niečo malé pod zub so sebou. Vyhnete sa hladovej agresii.

Tú sa mi podarilo v prístave na chvíľku umlčať. V jedinej “reštike” široko ďaleko sme si dali ovocné smoothie a vybrali sme sa na naše ďalšie ubytovanie   Playa el Uverito.  Uverili by ste tomu, že sme sa znova dostali do provincie s večerným zákazom vychádzania? Ale šťastena aj teraz stála na našej strane a my sme sa stihli najesť v kontajnerovej “reštaurácii” pár metrov od ubytka. 

Toto bola naša posledná zastávka na pobreží Pacifiku. V Playa el Uverito sme len prenocovali aby sme sa hneď ráno mohli vydať na niekoľko hodinovú cestu do srdca Panamy. Opúšťame Panamerickú diaľnicu a vyrážame cez džungľu na druhú stranu. Na miesto, ktoré je po Panama City najnavštevovanejšie, takže aj najturistickejšie rovná sa najdrahšie. Bocas Del Toro v Karibiku.  No kým sa tam dostaneme, čaká na nás ešte zastávka v džungli, kúpanie sa v kaňone, ale tiež realita lockdownu a reštrikcií priamo na Bocas

Takto nejako to vypadá, keď sa na slepo vyberiete do krajiny, o ktorej bolo veľmi ťažké zohnať si nejaké aktuálne informácie, ktoré by nás pripravili.  To, že sme si vzali auto som neoľutovala ani na minútu. Tá sloboda rozhodovania sa za jazdy je skvelá, aj keď na druhej strane sme prišli o bližší kontakt s domácimi. No ale úprimne. Po španielsky sme sa naučili vypýtať si akurát tak langoš, takže by sme si s nimi aj tak nepokecali, a ktovie či by sme sa vôbec niekedy dostali na prvý pokus tam kam chceme. 

A čo ty? Šiel by si na takúto cestu do neznáma, alebo …

Ak ta moje príbehy bavia, nezabudni  sledovať aj instagram @s_batohom_na_pleciach_ kde pridávam storky z našich ciest.
Ta ďalšia už čoskoro. 


 

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.