fbpx
  • Menu
  • Menu

Dawei-Pobrežie Myanmaru bez známky turismu

Po týždni strávenom vo vnútrozemí Myanmaru nastal čas presunúť sa na pláž. Vybrať si jedno konkrétne miesto vôbec nebolo ľahké, pretože táto krajina ponúka 2000 km pláží. My sme sa nerozhodli pre Ngapali Beach, čo je najnavštevovanejšie miesto pri mori, ale pre oblasť Dawei.

Dopredu sme o tom veľa zistené nemali, pretože informácií je o tejto krajne stále málo a tak sme išli vlastne naslepo. Už len dostať sa tam, nám spôsobovalo vrásky na tvári. Google maps ukazovalo z Inle do Dawei 15 hodín, takže realita by bola asi tak 30. Priame lety nemožné a s prestupom vychádzali skoro ako naša spiatočná letenka do Bangkoku. Večer sme sa nakoniec rozhodli , že teda aspoň preletíme z Inle do Yangonu ranným letom a podvečer nasadneme na autobus našim smerom.
Pred východom slnka sme dorazili do mestečka Dawei a od tial sme sa potrebovali presunúť asi 30km smerom na pobrežie. Taxikári tam už boli nastúpený, Grab tu bol nedostupný a tak nám neostávalo iné ako nastúpiť a dúfať, že cena nieje prestrelená.

Cez Booking sme si zarezervovali Coconut Guesthous. Jedno z asi troch v našom čase dostupných ubytovaní . V zime by bolo toho na výber asi viac, ale v dažďovom období boli naše možnosti výberu značne obmedzené.

A čo hovorím na náš výber. Až na počasie dokonalosť o akej sníva takmer každý. Miesto, kde ste si rovný s domácimi. Žiadne dvojité ceny, obchody so suvenírmi , či organizované výlety. Ste odkázaní sami na seba. Je len na vás, ako si zariadite voľný čas. My sme mali nejakú predstavu, ale ako to už býva, museli sme prehodnotiť plány.

Dažďové obdobie nám na tvári nikdy vrásky nerobilo, pretože sme ho ani počas neho (každé leto v Ázii) nikdy naozaj nezažili. Aj teraz sme dúfali v ranné pol hodinové prehánky. Tu sme narazili ale na problém, pretože nám pršalo takmer každý deň aj hodiny v kuse. Značne nás to obmedzovalo v poznávaní okolia, ale o to viac nás to zblížilo s domácimi.

Hneď prvý deň sme mali na oblohe azúro a po celkom hektickom týždni sme sa rozhodli ostať na pláži a nerobiť nič okrem jedenia, pitia a bláznenia sa vo vlnách. Druhý deň sme si dohodli požičanie skútrov, ktoré sme bohužiaľ kvôli dažďu nevyužili, nakoľko pršať prestalo asi o tretej poobede. Počas „prehánok“ sme trávili čas v plážovom bare od našeho ubytovania, pretože varili na Myanmarské podmienky chutne a aj personál bol skvelý. Naučili sme ich dokonca hrať žolíka, takže večer bolo o zábavu pri poháriku postarané. Veľa sme sa s nimi nasmiali a aj keď iba jeden vedel perfektne po anglicky a jeden veľa rozumel, s rozprávaním to bolo horšie, nejako sme sa všetci vedeli zabaviť, takže sa nik necítil nekomfortne. Dozvedeli sme sa množstvo zaujímavých vecí o živote tam a o plnení si snov za ktorými si treba ísť aj keď sa to môže zdať nemožné.

Veľa ľudí , ktorých sme po ceste stretli nás obdivovali, že môžeme cestovať. Vraj oni si to nemôžu dovoliť. Náš anglicky hovoriaci čašník má na to ale iný názor. Myslím, že v 17tich sa jednoducho rozhodol, že pôjde do Thajska. Bez jazyka, bez peňazí, ale s odhodlaním sa mu to podarilo. Začínal s prácou na čierno, kým dostal povolenie a nakoniec tam strávil 10 rokov. Naučil sa perfektne po anglicky, zarobil si nejaké peniaze, ale nakoniec sa aj tak vrátil do rodnej krajiny.

Alebo majiteľka Coconatu. Žila nejaký čas vo Francúzku so svojim manželom , ktorého spoznala v Barme, ale stále ju to ťahalo domov a tak sa rozhodla z ničoho vybudovať niečo. Vo Francúzku sa necítila dobre. A tak vždy keď jej došli peniaze, musela sa vrátiť pracovať do skladu a po niekoľko ročnom pendlovaní má možnosť ubytovania sa v niekoľkých bungalovoch asi 10 minút chôdze od pláže, plus plážový bar s reštikou. Určila si svoje priority a tie neboli po boku jej muža v pre ňu nepochopenej krajne. Bolo to pre ňu celé moc rušné a rýchle.

A aj preto párty ako takú by ste tam hľadali márne. Turismu to nie je prispôsobené a ich spôsob zábavy spočíva s jedení a pití whisky. Ja osobne som si ale práve toto začlenenie do ich spôsobu života veľmi užívala.

Jeden podvečer sme sa prechádzali po pláži s pifkom v ruke, teda Davidko mi dal jeho podržať a ja som ho samozrejme dopila. Jemne ho to vytočilo nakoľko sa to nestalo prvý krát, no išlo o to, že sme šli okolo skupinky chlapov, ktorí si užívali večeru na piesku, ktorú im pripravovali, alebo možno iba nakladali na taniere ženy na korbe pikapu, keď tu zrazu jeden vyskočil a pribehol Davidkovi podať plné. Zjavne pochopil čo ho pobúrilo. Dostali sme aj ochutnať z ich jedla. Takéto momenty sú na nezaplatenie.

Alebo keď sa za nami do mora rozbehli oblečené decká, len aby si urobili selfie s bielymi ľuďmi. Oblečené nedobehli z dôvodu, že si nemali čas prezliecť plavky. Tam je to totiž normálne. Plavky nenosia pretože sa hanbia. Aspoň tak nám bolo povedané.

Aj keď sme plánovali pobehať okolie na skútroch podarilo sa nám naň naskočiť iba dva krát. A teda musím povedať , že aj to málo stálo za to. Tam kde pre niekoho konči komfort, pre nás začína dobrodružstvo. Asi po hodinke jazdy sme sa ocitli uprostred džungle. Cesta nebola spevnená a tak jazda nebola najjednoduchšia, zato tie výhľady stáli za to. Ja ako spolujazdec som sa sústredila na všetko okolo, šofér musel dávať hlavne pozor na okoloidúce jamy. Z diaľky sme zbadali krásny vodopád a dvoch ľudí v ňom. Našťastie si nás všimli a posunkami nás k nemu navigovali. Počasa našeho krátkeho osvieženia sa tam vystriedalo niekoľko skupiniek dievčat, ktoré sa s nami okúpali zatiaľ čo chlapci nás pozorovali nenápadnej vzdialenosti.

Aj keď dostať sa na pobrežie pre nás nebolo najjednoduchšie nakoľko ani na mapách cesty po akých sme šli neboli vyznačené a označenie bolo v ich bublinkovom písme nakoniec sa nám pár krát podarilo. Vždy sme boli na dokonalej pláži dlhej stovky metrov samy. Žiadne odpadky, žiadni otravujúci predavači. Jednoducho nikde nikto. Za týždeň sme stretli iba dvoch bielych, inak sme boli stále obklopení usmievajúcimi sa domácimi.

Za mňa musím jednoznačne povedať , že najradšej by som sa tam hneď teraz v zime vrátila a užila si to panenské pobrežie obklopené džungľou bez dažďov a preskúmala každé jedno zákutie. Bohužiaľ nemám z tých najkrajších miest fotky, aby som sa s vami podelila, no na druhej strane je výzva pre vás ísť si to pozrieť na vlastné oči. Určite poznáte ten pocit keď si užívate danú chvíľu a ani vás nenapadne vyťahovať nejakú elektroniku. A aj o tom sú krajiny, či miesta o ktorých získate pred cestou obmedzené informácie no zato viac vás dokážu pohltiť, pretože sa cítite ako by ste to miesto práve objavili.

Fotky – Dawei-Pobrežie Myanmaru bez známky turismu

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.