Oblasť Dawei - neobjavené pobrežie Myanmaru
Počuli ste niekedy o oblasti Dawei? Nevadí, ani my sme pred našou návštevou o tom nikdy nepočuli. Vedeli sme ale, že po týždi strávenom vo vnútrozemí chceme ísť na pláž, a tak sme otvorili mapy a v podstate naslepo sme si vybrali oblasť Dawei.
Vybrať si jedno konkrétne miesto vôbec nebolo ľahké, pretože táto krajina ponúka takmer 2000 km pláží.
Nakoľko turismus v tejto oblasti ešte v podstate neexistuje nájsť nejaké obytovanie, bol celkom oriešok a my sme si nakoniec vybrali dedinku Maungmagan. Teda ona si vybrala nás, pretože ak sme chceli bývať pri pláži, moc sme na výber nemali.
Ako sa tam ale dostať z Inle?
Dopátrať sa k akýmkoľvek informáciám o Myanmare je stále náročné, nakoľko táto krajina bola turismu bez nejakých vačších obmedzení otvorená necelých 9 rokov.
Takže informácie o dopravných spojeniach sú často neúplné až žiadne a miestna infraštruktúra je značne obmedzená. A ak sa k nejakej informácií dostanete komfort a rýchlosť sa môže výrazne líšiť od očakávaní.
Google maps ukazovalo z Inle do Dawei 15 hodín, takže realita by bola asi tak 30. Priame lety nemožné a s prestupom vychádzali skoro ako naša spiatočná letenka z Európy.
Sedieť dva dni v autobuse sa nám ale fakt nechcelo a tak sme zvolili kompromis. Preletíme z Inle do Yangonu ranným letom a podvečer nasadneme na autobus našim smerom. Do Dawei sme dorazili pred východom slnka a od tiaľ sme sa ešte stále potrebovali presunúť asi 30km smerom na pobrežie do Maungmagan, kde sme mali ubytovanie.
Kde sa ubytovať?
Cez Booking sme si zarezervovali Coconut Guesthous. Jedno z asi troch v našom čase dostupných ubytovaní . V zime by bolo toho na výber asi viac, ale v ažďovom období boli naše možnosti výberu značne obmedzené.
A čo hovorím na náš výber naslepo?
Až na počasie dokonalosť o akej sníva takmer každý. Miesto, kde ste si rovný s domácimi. Žiadne dvojité ceny, dokonca ani len obchody so suvenírmi , či organizované výlety.
Ste odkázaní sami na seba. Je len na vás, ako si zariadite voľný čas. My sme mali nejakú predstavu, ale ako to už býva, museli sme prehodnotiť plány.
Daždové obdobie aké sme ešte nezažili
Dažďové obdobie nám na tvári nikdy vrásky nerobilo, pretože sme ho ani počas neho (každé leto v Ázii) nikdy naozaj nezažili.
Aj teraz sme dúfali v ranné pol hodinové prehánky. Tu sme narazili ale na problém, pretože nám pršalo takmer každý deň aj hodiny v kuse. Značne nás to obmedzovalo v poznávaní okolia, ale o to viac nás to zblížilo s domácimi.
Hneď prvý deň sme mali na oblohe azúro a po celkom hektickom týždni sme sa rozhodli ostať na pláži a nerobiť nič okrem jedenia, pitia a bláznenia sa vo vlnách. Druhý deň sme si dohodli požičanie skútrov, ktoré sme bohužiaľ kvôli dažďu nevyužili, nakoľko pršať prestalo asi o tretej poobede.
Počas „prehánok“ sme trávili čas v plážovom bare, ktorý patril k našemu ubytovaniu, pretože varili na Myanmarské podmienky chutne a aj personál bol skvelý.
Naučili sme ich dokonca hrať žolíka, takže večer bolo o zábavu pri poháriku postarané. Veľa sme sa s nimi nasmiali a aj keď iba jeden vedel perfektne po anglicky, nejako sme sa všetci vedeli dohovoriť, takže sa nik necítil nekomfortne. Dozvedeli sme sa množstvo zaujímavých vecí o živote tam a o plnení si snov za ktorými si treba ísť aj keď sa to môže zdať nemožné.
Sny treba žiť, nie iba snívať
Veľa ľudí, ktorých sme počas cesty stretli, nás obdivovalo, že môžeme cestovať. Vraj si to oni nemôžu dovoliť. Úprimne si myslím, že je to skôr otázka priorít než peňazí.
Náš anglicky hovoriaci čašník má na to rovnaký názor. V 17 rokoch sa rozhodol ísť do Thajska bez jazyka, bez peňazí, ale s odhodlaním skúsiť niečo nové. Začínal s prácou na čierno, až kým nedostal povolenie, a nakoniec tam strávil desať rokov. Počas tejto doby sa naučil perfektne po anglicky, zarobil si, čo to pocestoval, no nakoniec sa vrátil domov.
Podobne aj majiteľka Coconut Guesthouse opustila svoju rodnú krajinu, aby videla svet. Žila nejaký čas vo Francúzsku so svojím manželom, no necítila sa tam dobre, pretože život bol na ňu príliš rušný a rýchly. Jej priority boli jasné. Chcela sa vrátiť domov, kde sa rozhodla vybudovať niečo vlastné.
Nebolo to jednoduché. Keď jej došli peniaze, musela sa vrátiť pracovať do Európy, no po niekoľkých rokoch pendlovania sa jej sen naplnil. Dnes ponúka ubytovanie v niekoľkých bungalovoch asi 10 minút chôdze od pláže, s plážovým barom a reštauráciou.
Miesto má neuveriteľný potenciál, no svetu je ešte stále neznáme. Nočný život by ste tam hľadali márne. Turismu to nie je prispôsobené a ich spôsob zábavy spočíva s jedení a pití whisky. Ja osobne som si ale práve toto začlenenie do ich spôsobu života veľmi užívala.
Okamihy, ktoré je vzácnosť zažiť
Jeden podvečer sme sa prechádzali po pláži s pifkom v ruke, teda Davidko mi dal na chvíľupodržať to jeho a ja som ho samozrejme dopila. Jemne ho to vytočilo nakoľko sa to nestalo prvý krát, no išlo o to, že sme šli okolo skupinky chlapov, ktorí si užívali večeru na piesku, ktorú im práve nakladali na taniere ženy na korbe pikapu, keď tu zrazu jeden vyskočil a pribehol Davidkovi aby mu podal plné pivo a pozval nás aj ochutnať z ich jedla. Slovne sme si nerozumenli no aj tak sme sa pochopili a takéto momenty sú na nezaplatenie.
Alebo keď sa za nami do mora rozbehli oblečené decká, len aby si urobili selfie s bielymi ľuďmi. Oblečené nedobehli z dôvodu, že si nemali čas prezliecť plavky. Tam je to totiž normálne. Plavky nenosia pretože sa hanbia. Aspoň tak nám bolo povedané.
Aj keď sme plánovali pobehať okolie na skútroch podarilo sa nám naň naskočiť iba dva krát, kvôli daždu. A teda musím povedať , že aj to málo stálo za to. Tam kde pre niekoho konči komfort, pre nás začína dobrodružstvo. Asi po hodinke jazdy sme sa ocitli uprostred džungle. Cesta nebola spevnená a tak jazda nebola najjednoduchšia, ale tie výhľady stáli za to. Ja ako spolujazdec som sa sústredila na všetko okolo, šofér musel dávať hlavne pozor na okoloidúce jamy. Z diaľky sme zbadali krásny vodopád a dvoch ľudí v ňom. Našťastie si nás všimli a posunkami nás k nemu navigovali. Počasa našeho krátkeho osvieženia sa tam vystriedalo niekoľko skupiniek dievčat, ktoré sa s nami okúpali zatiaľ čo chlapci nás pozorovali nenápadnej vzdialenosti.
Aj keď dostať sa z džungle na pobrežie pre nás nebolo najjednoduchšie nakoľko ani na mapách cesty po akých sme šli neboli vyznačené a tak sme pláže hľadali intuitívne a každá jedna stála za to.
Vždy sme boli na dokonalej pláži dlhej stovky metrov samy. Žiadne odpadky, žiadni otravujúci predavači. Jednoducho nikde nikto. Za týždeň sme stretli iba dvoch bielych, inak sme boli stále obklopení usmievajúcimi sa domácimi.
Aká je situácia dnes?
Myanmar je oficiálne znovu otvorený pre turistov od 22. apríla 2025, keď boli obnovené e-víza, no krajina zostáva poznačená občianskym konfliktom a následkami zemetrasenia z marca 2025. Niektoré regióny sú rizikové a neodporúča sa tam cestovať, no miesta ako Yangon, Bagan, Inle Lake či Dawei sú pre návštevníkov prístupné.
Za mňa musím jednoznačne povedať , že ak hľadáte miesto, ktoré budete naozaj objavovať, je táto krajina viac než vhodná. Užiť si zimu na panenskom pobreží obklopenom džungľou bez dažďov a preskúmať každé jedno zákutie na vlastnú päsť nie je pre každého, ale jednoznačne to stojí za to.
Bohužiaľ nemám z tých najkrajších miest fotky, aby som sa s vami podelila, no na druhej strane je výzva pre vás ísť si to pozrieť na vlastné oči.
Určite poznáte ten pocit keď si užívate danú chvíľu a ani vás nenapadne vyťahovať nejakú elektroniku. A aj o tom sú krajiny, či miesta o ktorých získate pred cestou obmedzené informácie no zato viac vás dokážu pohltiť, pretože sa cítite ako by ste to miesto práve objavili.
Napíšte komentár