Rumunsko po stopách Drakulu
Do Rumunska sme sa nevybrali iba po stopách Drakulu, ale hlavný dôvod si nechám na neskôr.
My sme využili návštevu tejto krajiny okrem iného aj na to, aby sme sa dozvedeli viac o ich najväčšom turistickom lákadle. Veď čo iné vás napadne pri slove Transylvánia, ak nie príbehy o Vladovi Drakulovi?
Krajina ma prekvapila
Neviem ako vy, ale ja som si Rumunsko vždy predstavovala ako krajinu obklopenú horami a lúkami. O to viac som bola prekvapená, keď sme prilietali na letisko Kluž. Už z lietadla bolo jasné, že hory zjavne nie sú dominantou celej krajiny, pretože ja som videla iba nekonečnú rovinu. To nám ale na nálade z poznávania niečoho nového neubralo a po tom, ako sme si vyzdvihli auto z požičovne za 18 eur na 6 dní, trip mohol začať.
Prekvapuje vás tá cena? Nás prekvapila tiež a neboli sme si tak úplne istí, či nedostaneme náhodou auto ako vo Flinstonovcoch, kde motor budú naše nohy, ale opak bol pravdou. Za tú cenu sme dostali vcelku nového Opel Crossland X.
Aby som to ale upresnila, na 18 eurách sme neskončili. Doplácali sme za poistenie, pretože Davidkova kreditka bola po splatnosti a moju na zmrazenie depozitu vziať nechceli. Takže z 18 sme sa jedným podpisom dostali na 200, ale zato sme mohli auto kľudne nabúrať a nič by sme nedoplácali. Inak, ako to robíte vy? Platíte poistenie v požičovni alebo dávate depozit?
No ale naspäť na cestu. Naša prvá zastávka bola naplánovaná v mestečku Bran, ktoré je od letiska vzdialené 4 hodiny autom. A verte či nie, minimálne tri z toho sme šli rovno a jediná zákruta bola tá v kruhovom objazde. Na mape sme priebežne pozerali, kam by sme sa mohli zastaviť, aby sme aj niečo videli, a tak, keď sme sa priblížili k nejakým kopcom a na mapách nám vyskočil kaňon s minimálnou zachádzkou, využili sme to. Alebo vlastne ani nie.
Na parkovisku bolo brutálne veľa áut, čomu sa nedivím, nakoľko široko-ďaleko nič iné nie je. No a okrem iného, v Rumunsku, tak ako vo veľa iných krajinách Európy, sa sviatok práce oslavuje voľnom a to bol určite tiež jeden z dôvodov, že tam bolo toľko ľudí. V tomto je Švajčiarsko výnimka a sviatok práce sa oslavuje prácou.
Nakoniec sme sa na celý kaňon vykašlali, dali sme si drink a vrátili sme sa na cestu nekonečnou pláňou k prvému cieľu, ktorý sme si naplánovali.
Mestečko Bran v Transylvánií
S rúškom noci sme sa blížili k najznámejšiemu miestu v Transylvánii. Padajúca hmla a dedinky po ceste, kde to vyzeralo, že tu nik nežije, v spojitosti s rôznymi príbehmi dodávali poslednému úseku našej cesty temnú atmosféru.
Ubytovali sme sa 200 m od hradu Bran, čo bolo vlastne zároveň centrum, a stihli sme ešte večernú prechádzku. V podstate sme sa vôbec nechceli prechádzať. Cieľ bol najesť sa predtým, ako si ublížime, no hľadanie otvorenej reštaurácie dopadlo neúspešne. O desiatej bolo už všetko zatvorené. Teda až na našu poslednú záchranu v podobe otvoreného minimarketu. Tam sme si kúpili balenú suchú salámu, ktorú nám tetičky ochotne nakrájali, doplnili sme to chlebom, humusom a zaparkovali to na terasku zatvorenej kaviarne. Áno, aj to sa stáva, no hlad nikdy netreba podceňovať, pretože v nás prebúdza zviera.
A prečo je vlastne mestečko Bran s hradom také známe? Jeho názov vám možno nič nehovorí, ale Drakulov hrad už určite niečo áno.
Drakulov hrad, kde Drakula nikdy nežil
Hrad Bran sa často označuje ako „Drakulov hrad“. Je známy predovšetkým vďaka spojeniu s legendou o grófovi Drakulovi, vlastným menom Vlad III. Tepes. Rumunsko perfektne využilo túto legendu na prilákanie turistov.
Obrovskú slávu hradu nepriamo priniesol práve román “Dracula”, ktorý v roku 1897 napísal írsky spisovateľ Bram Stoker. Hoci Stoker v románe nikdy výslovne nespomína hrad Bran, opísal Drakulov hrad ako stojaci na vysokej skale v Transylvánii – a práve tento najviac zodpovedá opisu. Tým pádom sa stal turistickou “tvárou” románu, hoci spojenie je skôr symbolické než historické. Podľa legiend sa Vlad na tomto hrade zdržal iba jednu noc, keď utekal pred Turkami. Ale ako marketing geniálne.
Čo až tak geniálne nie je, sú otváracie hodiny. Z nepochopiteľných dôvodov hrad otvárajú až o dvanástej a tak sme sa nejakú dobu len tak motali po nádvorí a 10 minút po dvanástej sme si kupovali lístky. Netušili sme ale, že vstup nie je za lístkami ako to normálne býva, ale až pri vstupe do hradu. Keby sme to húfu ľudí videli skôr, asi sa nemotáme hore-dole, ale čo už.
Trmácali sme sa tu celý deň a tak sme si ten hodinový rad vystáli v presvedčení, že sme na tom správnom mieste, kde sa o Vladovi niečo nové dozvieme. A potom príde tá facka. On tu nežil, ale iba sa tu na jednu noc zastavil prespať.
Inak Vlad je historická postava a nemal s upírmi nič spoločné. Bram Stoker použil meno “Dracula” na základe historického záznamu o Vladovi Drăculeovi II., otcovi Vlada Tepesa, čo v preklade znamená napichovač. Toto meno mu prischlo vďaka brutálnemu spôsobu, akým trestal svojich nepriateľov, a to napichovaním na kôl.
No a aby som nezabudla. Ak vás tu zavedú vaše cesty Rumunskom, s pokojom v duši sa vyhnite ich úžasnému interaktívnemu výťahu.
Výťah je kombináciou jazdy a vizuálnej šou – premietajú sa obrazy, zvuky a efekty, ktoré návštevníkov vtiahnu do sveta legiend, histórie a gotickej atmosféry hradu. Znie to super, že? Realita je, že po 40 minútach čakania znova v nekonečnom rade, sme sa v priebehu 30 sekúnd zviezli do tunela, čo nás od zúfalstva fakt rozosmialo a nechceli sme uveriť tomu, že to bolo ono. Na stenách výťahu bolo nejaké premietanie, ale nič, čo by stálo za to. Nenechajte sa na to nalákať. Fakt to nestojí za váš čas. A úprimne. Ani ten hrad zvnútra nie je nič výnimočné. Prišlo mi to dosť prázdne. Osobne som čakala, že to bude prispôsobené viac legendám, ale ako sme sa neskôr dozvedeli, tie sú len na prilákanie turistov.
Pokus číslo dva, nájsť miesto, kde Vlad žil.
Tentokrát sme zvolili miesto, o ktorom sme boli presvedčení, že je to správne. Je to vlastne iba zrúcanina hradu Poenari, ku ktorej vedie cez 1400 schodov a nachádza sa v pohorí Fagaras. Keď sme prišli na miesto, bolo nám divné, že nikde nie sú žiadni ľudia. Mysleli sme si, že to bolo z dôvodu horšieho marketingu, no pravda bola inde. Pri vstupe ku schodom nás zastavili dvaja chlapíci, čo to tam strážili, že na dobu neurčitú je zrúcanina zavretá kvôli medveďom.
Hoci sme už boli na správnom mieste, hore sme sa nedostali a vlastne mi to až tak nevadilo. Šľapať 1480 schodmi, aby som videla zrúcaninu? Až taký fanúšik nie som. Poenari sa nachádza na začiatku jednej z najkrajších horských ciest Európy, Transfagarasan. Plán bol prejsť si tento úsek celý, no nám plány nejako nevychádzali.
Po pár kilometroch, keď sme narazili na nádhernú reštauráciu v korunách stromov a dali si rýchly obed, spýtali sme sa čašníka, či je cesta otvorená. Google mapy ukazovali uzávierku, ale my sme tomu odmietali veriť. Bohužiaľ nám potvrdil, že asi za 30 kilometrov sa budeme musieť otočiť, pretože na ceste sú popadané kamene a cesta je neprejazdná. Takže sme to otočili hneď.
Medveďe v Rumunsku
Pri prílete som si celkom nevedela predstaviť, prečo by medvede žili na rovine, no ako náhle sme sa konečne dostali do Karpát, bolo to ako byť doma na Slovensku, a tam ich tiež máme niekoľko. Že nám medvede nepriamo znemožnili získať svalovicu zo schodov, som v podstate ocenila, ale že ich stretneme počas jazdy autom, som pri našom šťastí nedúfala. Aj keď cedule popri ceste, ktoré zakazovali kŕmiť ich, naznačovali, že na ľudí sú asi zvyknuté.
Pár minút jazdy od parkoviska nás prvý medveď čakal v zákrute a úplne vyčilovaný si hovnil na múriku. Neviem ako vy, ale ja som naživo divého medveďa ešte nestretla, a tak som bola rada, že sedím v aute, ak by sa náhodou rozmyslel, že sa chce s nami vyobímať. Boli sme mu ale ukradnutí a z jeho pohodlnej polohy ho vyrušil blížiaci sa nákladiak a stratil sa v lese. Po ceste späť z reštaurácie sme stretli ešte jedného, čo prechádzal cez cestu a autá úplne ignoroval. Takže misia medveď splnená a my sme sa po neúspechu ísť po stopách Vlada vybrali na poslednú zastávku nášho výletu a to na hrad, kde sa natáčal posledný Nosferatu.
Miesto, kde sa natáčal Nosferatus
Toto miesto chcel navštíviť Dávidko, nakoľko bol z filmu nadšený a tak chcel vidieť Corvinov hrad naživo, keď sme už tu. Bola to naša posledná zastávka pred letom domov, a tak prečo nie. Ja som ten film nevidela, lebo nepatrí medzi moje obľúbené žánre, no vraj stojí za pozretie. Film je z 2024 od režiséra Roberta Eggersa.
Inak mám pocit, že miesta v Rumunsku majú perfektný marketing, ale to je asi tak všetko. Mne ten hrad nič nevravel, ale Dávidkovi už vstupný most a ani brána nesedeli. A ani sa mu nečudujem. Počas prehliadky sme sa dozvedeli, že tu sa nič nenatáčalo a pravdepodobne tu boli len natočiť nejaké zábery, ktoré boli použité ako predloha. Hrad samotný kompletne vyhorel v 18. storočí a po rekonštrukcii nevypadá ako stavba zo 14. storočia. Občas niekde vidieť malý kúsok pôvodnej steny a aj na nádvorí je len malý kúsok toho pôvodného.
Celý je ohádzaný bielou omietkou a miestnosti sú prázdne, takže z neho sála nula histórie. Pred vstupom bola ale malá expozícia mučiacich praktík, ktoré sa využívali v Európe, a to bolo to najzaujímavejšie v okolí.
Prečo sme vlastne boli v Rumunsku
Cesta do Rumunska nebola naša plánovaná dovolenka v pravom slova zmysle. Nešli sme tu za zámerom ísť po stopách Vlada alebo príbehoch o Draculovi. Boli sme pozvaní na svadbu.
Naše cestovanie po svete nám do životov prináša množstvo nových ľudí. Niektorí ostanú na pár dní, iní na mesiace a potom sa občas stane, že si s niekým tak sadnete, že ste v kontakte celé roky.
Toto bol aj prípad Aycan, ktorú sme pred troma rokmi stretli na severe Thajska v autobuse a nakoniec sme spolu cestovali niekoľko dní. Od vtedy sme sa osobne nevideli, ale ostali sme v kontakte.
Napriek tomu nás veľmi prekvapilo, keď sme dostali pozvánku na jej svadbu. Ona pochádza z Turecka a jej už teraz manžel je Rumun. Pozvanie na svadbu sme v momente prijali, pretože sme si mysleli, že to bude ten druh svadby, kde je niekoľko 100 ľudí. Ďalšie prekvapenie prišlo, keď sme sa dozvedeli, že to bude svadba o 150 ľuďoch. A my budeme jej súčasťou.
Neviem, ako sme si to zaslúžili, ale bolo to veľmi milé a pre nás niečo nové. Nehovorím, že sme nikdy neboli na svadbe, ale na takej, kde poznáme jednu jedinú osobu a to nevestu, sme boli prvýkrát. A musím povedať, že to bolo super.
Aycan a Alex majú cestovateľskú dušu a to je záľuba, čo spája ľudí z celého sveta. Medzi svadobčanmi bola baba z Laosu či Indie. Zastúpené bolo Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Jordánsko či Ukrajina. Všetko ale ľudia, ktorí sa s novomanželmi stretávajú pravidelne, či už v práci, alebo vo svojom voľnom čase. Jednoducho dokonalý mišung, ktorý sa postaral o dokonalú párty.
Milujem cestovanie, spoznávanie nových kultúr a ľudí, a toto bola za mňa dokonalá svadba v rytmoch rumunskej a tureckej hudby a nenormálne sme si to užili.
Samozrejme, som na začiatku mala jemný stres, že tu nikoho nepoznáme a naším výzorom dosť vynikáme. Tento pocit našťastie po pár minútach opadol, keď sa objavil mladý Nemec s ružovými dlhými vlasmi na pol hlavy.
Táto svadba nebola len o dvoch ľuďoch, ktorí sa rozhodli spojiť svoje životy, ale aj o všetkých tých príbehoch, ktoré si priniesli ich priatelia z rôznych kútov sveta. Bola to oslava rozmanitosti, priateľstva a spojenia, ktoré vznikajú vďaka cestovaniu a otvoreným srdciam.
A aby sme to zažili, stačilo nebáť sa rozhovoru s neznámymi ľuďmi v autobuse na severe Thajska. Takže ak vám niekto v dopravnom prostriedku ponúkne oriešky a rozhovor… neodmietajte. Možno vás o tri roky pozvú na svadbu, akú len tak nezažijete.
Napíšte komentár