fbpx
  • Menu
  • Menu

Prekrásne ryžové terasy na Bali alebo turistická fraška?

Ak nie každý , tak ale aspoň väčšina z nás vyhľadáva neturistické miesta, no na druhej strane sú lákadla na danú krajnu práve miesta , ktoré sú šialene propagované a z celého sveta na ne chodia lovci záberov. No povedzme si pravdu. Keď sme už na nejakom mieste chceme ísť na istotu a na vlastné oči sa presvedčiť, či tá krása naozaj stojí za to. Nikoho nechcem teraz odhovárať, pretože sme rovnakí a aj my sme sa na Bali vybrali na najznámejšie miesto a to sú ryžové terasy.

Z Ubudu sme si vzali doobeda nejakého típka , s ktorým sme si naplánovali celodennú jazdu po okolí. Plantáže, vodopády, nejaké pekné výhliadky a chrámy a to celé za 400 000 na auto , čo je skvelá ponuka nakoľko sme boli štyria. Okolité cestovky to ponúkali za zhruba rovnakú cenu, ale na hlavu. Netreba sa báť zjednávať čo to dá, aj aj keď sa vám na začiatku vysmeje do ksichtu, pokiaľ sa neotočí na päte je vždy obrovská šanca , že sa dohodnete.
Prvá zastávka boli vodopády ku ktorým sa išlo po strašne veľa schodoch do dola, no už z vrchu sme ich mali vo výhľade a usúdili sme, že dole sa nám ísť neoplatí. Voda bola ako rozbúrené kakao a to sme mali v pláne sa tam okúpať a trocha schladiť. Dali sme si aspoň kávu na terase s výhľadom na tú masu vody a pomalým krokom cez umelo vytvorený trh pre turistov sme sa vybrali k autu okúsiť šťastie inde.

Ďalšia zastávka boli ryžové plantáže, na ktoré sme sa veľmi tešili. Možno až moc. Cestou tam sme ich už spozorovali z poza okna auta, pretože sú naozaj rozsiahle. Šofér nás vysadil a my sme sa pobrali na malú turistiku cez terasy.

Hneď prvé metre na nás zaútočilo malé dievčatko , ktoré chcelo prispieť na školu aby sa aj ostatné deti mali šancu učiť po anglicky. Mala pripravený naozaj pekný príbeh a skoro som jej niečo dala kým som si nevšimla , že tie deti sú všade. A všetky mali rovnaký príbeh a veľmi dobrú angličtinu. Nemám problém v týchto krajinách pomáhať , ale podľa mňa najhoršie , čo môžeme robiť, je dávať peniaze malým deťom. Je to len vyšší level žobrania. Rodičia si rýchlo zvyknú na peniaze od turistov a deti tak prichádzajú o detstvo, pretože ich denno denne posielajú na zárobky.

Toto bohužiaľ nebola jediná pasca na turistov. Už o pár metrov ďalej bol starý pán, ktorý pýtal peniaze za fotku s ním pretože vypadal ako roľník, alebo ako sa im hovorí. Tiež sme po ceste terasami stretli pani ktorej vyliezal prsník , vypadala naozaj zúbožene možno až zdrogovne a takýchto ľudí sme videli viac. Až sa mi zdalo, že sú najatí a všetko čo vyžobrú musia niekomu odovzdať. Na každom kroku boli aj stánky na príspevok postavené uprostred chodníka, takže sa nedali obísť a ľudia automaticky vyberali z vreciek peniaze , pretože si asi neprečítali tabuľky a mysleli si , že je to vstupné. Jeden krát by sa to dalo chápať, ale takých tam bolo desiatky a tak prechádzka terasami vás v podstate mohla stáť dosť veľa. My sme nikomu nedali nič, pretože vždy na našich cestách máme nejaký rozpočet a tiež si na to musíme zarobiť, takže si dva krát premyslíme na čo prispejeme.
Vrchol toho všetkého bola detská mafia pri hojdačke s nápisom I love Bali, ktorá bola vysadená do priestoru terás. Naozaj sú z nich krásne fotky, ale nesadnete si tam pokiaľ nezaplatíte. 5 dolárov za to že si sadnete na hojdačku a spravíte si spomienkovú fotku mi už prišlo trochu choré. Strážili si to tam ako oko v hlave a nebola šanca sa na tú plošinu dostať bez zaplatenia. Keď sme sa o to prvý krát pokúsili s tým, že to tie 6 ročné deti nemôžu myslieť vážne, že za to musíme zaplatiť, ( you have to pay for this- z čoho sa stala naša hláška dovolenky) celkom agresívne nás zastavili ich starší parťáci a to bola posledná kvapka, ktorá nás obrala o hociaký pozitívny z nádherného miesta, ktoré sa časom stalo turistickou fraškou.

Sklamaný z toho celého sme sa došuchtali do auta a vybrali sa na kávovú plantáž ,kde sme vyskúšali najdrahšiu kávu sveta Luwak. Tam to už bolo omnoho príjemnejšie. Veľmi milí ľudia, ktorý sa tam o to starajú a sprevádzajú turistov sa k nám správali familiárne, čo dojem turistických atrakcií zase raz dalo do normálu.

Po ceste domov sme sa ale zastavili na neplánovanej zastávke. Z auta sme zbadali sochársku dielňu a šoféra popýtali o zastavenie sa tam. Milujem sochy a tu som sa cítila ako v raji. Nie je to žiadne turistické miesto a tak ma veľmi prekvapilo, že sochár,ktorý to vlastní sa nielen stretol s viacerými prezidentmi rôznych štátov, ale jeho zákazníci sú dokonca americké hlavy ako Regan, Clinton či Obama. Bez problémov nám porozprával jeho príbeh pričom si trochu oddýchol od práce kým jeho syn ďalej usilovne makal a ako už tri generácie robia tak úžasné diela z ktorých sa rozum zastavuje. Len sochu, ktorá nás tak upútala robili niekoľko rokov a výsledok je teda dokonalý. Nechcel od nás absolútne nič. Pozval nás pozrieť sa do galérie Ada Garuda Gallery bez potreby nanútiť nám niečo si kúpiť. Aj tak pochybujem, že by sme na diela jeho formátu mali vôbec peniaze. Každopádne nám zachránil deň a zase raz nás usvedčil o tom , že tie najzaujímavejšie miesta nájdete spontánne mimo turistických sprievodcov.

Fotky – Prekrásne ryžové terasy na Bali alebo turistická fraška?

Leave a reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.