Popri našom cestovaní po Myanmare sme sa dostali na pláže okolia Dawei. V pláne bolo precestovať pobrežie čo najviac na juh, no realita monzúnového počasia nás uväznila na jednom mieste. O tom ako to tam aj napriek tomu bolo skvelé som už písala, ale o čo by som sa s vami chcela tento krát podeliť, je prechod hraníc s Thajskom po zemi.
Na našom ubytovaní sme mali šťastie na anglicky hovoriaci personál a tak nebol problém pozisťovať možnosti prepravenia sa do Bangkoku. Jedna prijateľná varianta bol let do Yangonu a daľší do Bangkoku , čo by nás ale vyšlo nezmyselne veľa peňazí a ten druhý bol prejazd po zemi, po novej ceste. 6 hodín a sme tam za nejakých 35 Eur na osobu. Už je vám asi jasné , že sme sa rozhodli pre neporovnateľne lacnejšiu alternatívu, ktorá časovo vychádzala plus mínus rovnako, keď si človek vezme do úvahy čakačky na druhý let.
Nakoľko v Ázii ale jeden nikdy nevie, a náš let späť do Európy bol síce až po polnoci, aj tak sme sa rozhodli , že to dáme o deň skôr a pobeháme si konečne raz aj Bangkok a jeho pamiatky. Podarilo sa? Nepodarilo? Aj k tomu sa hádam dostanem. Ale späť k ceste.
V deň odchodu po nás prišiel šofér o pol siedmej ráno na ubytko, recepčná nám dala každému tri rôzne lístky do ruky a naša cesta mohla začať. Prvý lístok bol z Dawei na Thajské hranice, druhý do Kančanabury v Thajsku a tretí do Bangkoku. Na každej zastávke sme mali iba prestúpiť do minibusu a pokračovať. Znie vám to dokonale zorganizované? Tak ja vám poviem aká bola realita.
Odvoz nás vyzdvihol na čas, to je pravda, ale podviezol nás iba asi 15km do mestečka Dawei, kde sme mali prestúpiť na mikrobus a pokračovať niekoľko hodín na hranice. Počasie v ten deň bolo typicky monzúnové a tak lialo doslova ako z krhly.
Mikrobus nikde ani po hodine čakania, keď tu zrazu sa naše bágle dali do pohybu a začali nám ich nahadzovať na korbu pikapu s tým, že budeme celú cestu vzadu natlačený traja. Len pre informáciu šírka zadných sedadiel je zhruba polovičná. Tak si predstavte našu reakciu. Hneď sme im vysvetlili, že bágle vzadu na tom daždi nebudú. Čakala nás dvoj dňová cesta domov bez možnosti vysušenia vecí. Keď to po pár minútach pochopili a bágle začali presúvať do auta vypadalo to ako keby ich vyťahovali z bazénu. Hodili nám ich na zadné sedačky, takže bazén sa presunul spolu s nimi do auta, ale brali sme to ako malú výhru. Nasačkovali sme sa aj s báglami do auta a mohli vyraziť na cestu. Štvrtého pasažiera posadili na korbu do toho lejaka. No on nijako neprotestoval a tak sme to tak nechali. Na jeho šťastie vystupoval po pár hodinách 
Cesta ako tak ubiehala až do chvíle, keď sme opustili asfaltovú cestu a vydali sa na offroad cez džungľu s priemernou rýchlosťou 80. Zákruta nezákruta, hlavne nech to má rýchlo za sebou. Hádzalo s nami z prava doľava. Miestami som mala pocit, že moje rameno nevydrží nárazy do okna, no keď nás obiehali rovnaké pikapy s plne naloženou korbou ľudí v podstate sme sa nemali na čo sťažovať a ja som si začala užívať konečne aj výhľady z okna na nekonečnú džungľu okolo nás.
Od nastúpenia do auta na ubytovaní po prvú zastávku na obed ubehlo 5 hodín a nám už bolo viac ako jasné, že za sľubovaných 6 hodín po nejakej imaginárnej novej ceste to nedáme. Na obed sme sa zastavili v klasickej Ázijskej vývarovni. Uprostred ničoho to bol aj tak luxus. Zastavovali tam asi všetci, no nie len kvôli jedlu. Na autách sa tam vymieňali značky z Myanmarských za Thajské a to nám dávalo nádej , že sa blížime na hranice. Len nejako nie a nie sa znova vydať na cestu. Prestávka na obed sa pretiahla na 2.5 hodiny, mňa medzi tým chytila nenormálna migréna, kde som nemohla mať ani len otvorené oči a jediné čo som si priala bolo, aby sme sa už konečne posunuli ďalej.
O tom , že k Myanmarskému obedu , či večery patrí fľaška whisky som už raz písala, no ani by ma nenapadlo, že šofér nebude v pití zaostávať. Výmena značiek znamenala zjavne aj výmenu šoféra, pretože ten náš pôvodný už nikde nebol a ako nový sa ukázal jeden z poslednej partičky okolo fľašky. Dostali sme okrem nového šoféra aj nového spolujazdcu a tak sa naše bágle presunuli na korbu a my traja do zadu na tie ich polovičné sedačky.
Dážď naštastie ustal, no jamy boli stále naplnené vodou a pôsobili ako malé jazierka, takže ich hĺbka bola stále neznáma, no pocitovo niekedy aj pol metrová. Už v prvých sekundách jazdy to pôsobilo, ako keď mladý fagan dostane svoj prvý vodičák a začne sa predvádzať. Išiel vyslovene nebezpečne a tak to aj dopadlo. Po niekoľkých ďalších sekundách jazdy v nezmyselnej rýchlosti sme dostali šmyk na skoro rovnej ceste a napálili to autom rovno do džungle. Nebolo nám v tej chvíli všetko jedno, nakoľko spády popri ceste boli kolmé a nie moc vzdialené od krajnice. Našťastie to nebolo tak zlé ako by sa zdalo, aj keď zo zadnej sedačky sme mali výhľad iba na buš, no zadnými kolesami sme boli stále ešte na ceste. Vystúpili sme z auta a mysleli si , že vycúva a ideme ďalej. No až tak bezproblémové to nebolo a museli nás vyťahovať. Lano sa roztrhlo asi 4 krát a moje nervy v kombinácií s bolesťou hlavy boli kúsok pred explodovaním. Nemala som chuť sadať s ním znova do auta, keď sa ho konečne podarilo dostať na cestu, ale ani ostať stáť niekde uprostred ničoho. Našťastie náš nový spolucestujúci mal na to rovnaký názor a vymenil ho. Jazda bola určite bezpečnejšia ako tie prvé sekundy no stále podľa mňa zbytočne rýchla na miestach kde sa to nehodí. A o nekonečnom nadhadzovaní nás z prava doľava, hore dole ani nehovorím.
Po dvoch hodinách sme boli niekde pred hranicami , kde sme si museli ísť po pečiatku o opustení krajny. Za tú chvíľu nás tam ale tí kreténi bez slova nechali. A dohovoriť sa tak daľeko len s angličtinou, bolo plus mínus nemožné. Tu sa ale zase raz ukázala Myanmarská ochota a chceli nám za každú cenu pomôcť. Volali na čísla z lístkov a odpoveď bola jasná. Mali sme pokračovať so šoférom ďalej až na Thajské hranice. Domáci nám dohodli aj nejakého pána čo nás tam zavezie, keď tu zrazu sa objavil náš spolucestujúci v inom aute. Angličtina žiadna a tak sme nastúpili s nádejou , že nás tento krát zavezie kam má. Asi po 10 minútach sme znova stáli , vyhodil nám bágle z auta a šiel si sadnúť do baru k partii pri stole dať si trochu z ich povestných listov a chladenej whisky.
Nik s nami nekomunikoval, no na to sme si už nejako zvykli. Keď to už trvalo nejaký čas a my sme chceli pokračovať, nasratý zobral naše bágle a začal ich nahadzovať na korbu zas nejakého iného pikapu s tým , že my budeme tiež na korbe. To sme rázne odmietli. V aute už sedela nejaká rodinka, čo mi bolo v tej chvíli jedno, pretože zaplatený sme mali odvoz v aute a nie vyhliadkovú cestu na korbe. Tak teda naše bágle znova vyhádzal, auto odišlo a my sme znova čakali na ďalšieho šoféra. Prišlo pôvodné auto s mladým, ktorý to napálil do džungle no za volant sadol spolujazdec, ktorý už mal tiež nakúpené.
Zrazu sa pred nami vynorila 4 prúdová cesta a po nejakom čase sme boli na Thajských hraniciach. Vystúpili sme z auta na Myanmarskej strane ukázali sa colníkom a mohli sme pokračovať. Auto v ktorom sme mali ísť pôvodne na korbe tam ešte stále stálo a podliehalo dôkladnej kontrole v rukavičkách a nás napadlo, že nás asi chceli využiť na ktovie čo. Sadli sme znova do auta a po pár metroch sme znova vystúpili no tento krát už na hraniciach s Thajskom. Auto prešlo bez nás a my sme si šli po pečiatky do pasu, že vstupujeme do krajny.
Keď sme prišli k autu chcel nám vyhodiť bagle na cestu, že on už s nami nikam nepôjde. My sme sa ale nedali nastúpili dnu a dožadovali sme sa aby nás odviezol na miesto, kde sme mali prestupovať. Keď sme tam prišli, nikde nikto nebol a náš šofér začínal byť dosť nervózny a za každú cenu nás chcel vyhodiť z auta. My sme ale nevedeli či sme správne a tak to šli zistiť a ja som ostala v aute čakať. Šoférovi sa to ale nepáčilo a dal mi jasne najavo, že odchádza či tam sedím a či nie. Tak som s malou dušičkou vystúpila a dúfala, že stíham vyložiť všetky naše bágle.
Jediné naše štastie bolo, že sme správne, čo už taká dobrá správa nebola bola tá, že náš posledný spoj odišiel o piatej. Mňa skoro urvalo, lebo bolo asi 10 minút po piatej. Najbližší mal ísť až na druhý deň ráno. Hotel sme v Bangkoku už mali zaplatení a tak sme ostávať nechceli. Už netuším koľko času ubehlo, ale zrazu tam bol minibus, ktorý išiel našim smerom. Už keď som sedela v aute vyšlo najavo, že lístok nám neplatí a musíme si kúpiť daľší. Vtedy mi nervy po celom dni praskli a urobila som menšiu scénku. Celý deň nešiel absolútne podľa plánu a už toho bolo na mňa moc. Problém bol, že sme nemali hotovosť akú po nás chceli no myslím, že potom ako som vybuchla pochopili že viac nemáme a spokojili sa s necelou polovicou. Pred nami mali byť ďalšie dve hodiny cesty a ja som sa obával, že za tie drobné čo sme nazbierali nás vysadia po pár kilometroch. Našťastie sa tak nestalo a odviezli nás naozaj až do Kančanaburi. Pri vstupe do mesta sme šoférovi niekoľko krát dali lístok do ruky aby nás zaviezol k autobusu. Zrazu zastavil uprostred dopravnej špičky na dosť rušnej ulici a ukázal nám na náš autobus. Pribehli sme k nemu a nechápali sme, že to bol naozaj náš a my sme ho v poslednej chvíli stihli, pretože vyštartoval asi 10 minút po tom ako sme nastúpili. Vtedy z nás už všetok stres definitívne opadol, pretože sme konečne boli na ceste do Bangkoku. Pri vystúpení z autobusu nám nejaké baby čo šli s nami v autobuse zavolali Grab, nakoľko sme nemali internet a ani peniaze. Počkali až kým odvoz neprišiel a povedali mu, že po ceste a adresu nám má zastať niekde pri bankomate.
Po nekonečných 16tich hodinách sme otvorili dvere na našej hotelovej izbe v Bangkoku. Ak si myslíte, že sme padli rovno do postele, tak sa mýlite. Najprv sme vybalili bágle, aby nám čo to stihlo poschnúť, šli sme sa najesť a tak sme sa nejako zhodli na tom , že kamoška čo cestovala s nami musí aspoň na chvíľu zažiť atmosféru Kaoh San Road. Pre tých čo tam ešte neboli je to najrušnejšia párty ulica pre turistov v Bangkoku. Bývali sme pri letisku, takže skoro hodinu jazdy Grabom, no už nám to bolo jedno. Pred jednou v noci sme tam dorazili a všetko normálne zatvárajú o tretej takže plán bol fakt že na otočku.
To by sme ale neboli my, keby sme nenarazili na domácich , ktorým sa domov nechce. Sedeli sme v baríku na konci ulice, popíjali ich povestné kýbliky, keď tu zrazu vypli hudbu, počkali až prejde policajná kontrola a potom sa tvárili ako by pre nich pravidlá neplatili. Pri stole s nami sedeli traja lady boys a Kanaďan. Skvelo sme sa zabávali do rána. Dozvedeli sa od lady boys všeličo zaujímavé, pretože táto téma pre nich nie je tabu a nakoniec sme skončili u Kanaďana na hotely na after party. Okolo 9tej ráno sme sa rozhodli, že je čas ísť na hotel. Po ceste sme si dali džúsik v reštike, ktorá práve otvorila, pretože sme potrebovali pripojenie na wifi aby sme si mohli zavolať odvoz. Určite bol na nás krásny pohľad, no na druhej strane podľa mňa sú na to zvyknutí. Na hotel sme prišli v čase keď už raňajky spratávali, ale nechali nás ešte sa najesť. A tak po raňajkách o jedenástej sme konečne ľahli do postele. Zobudili sme sa iba na hlad, vošli do prvej reštiky pri hotely a šli si znova ľahnúť. Takže ani na 4. krát sa nám pamiatky v Bangkoku pobehať nepodarilo.
Aj takto môže vypadať cestovanie cez hranice po zemi z oblastí, kde im turizmus ešte veľa nehovorí, kde vaše nervy zažívajú skúšku ohňom a slovné spojenie „nová cesta“ dostáva úplne iný význam ako ten čo poznáte. Dôležité ale je, že sme to prežili, let domov stihli vďaka našej prezieravosti a deň čo vypadal, že jeho reputáciu už nič vylepšiť nemôže , dopadol vďaka našej spontánnosti na výbornú. A čo vy? Išlo to vždy podľa plánu?
Fotky – Cesta z Dawei do Bangkoku, alebo adrenalínový zážitok o ktorý sme nestáli.
Napíšte komentár